Wanderer

Wanderer 13 2/2

12. srpna 2014 v 12:15 | Sisa

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 13. 2/2

Wanderer 13 1/2

12. srpna 2014 v 12:12 | Sisa

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 13. 1/2

Wanderer 12

19. prosince 2013 v 14:30 | Leya Caslin

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 12.

Wanderer 11

19. prosince 2013 v 14:27 | Leya Caslin

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 11.

Wanderer 10

19. prosince 2013 v 14:23 | Leya Caslin

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 10.

Wanderer 9

9. října 2013 v 14:48 | Leya Caslin

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 9.

Wanderer 8

26. září 2013 v 23:46 | Leya Caslin

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 8.

Wanderer 7

20. září 2013 v 13:07 | Leya Caslin

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 7.

Wanderer 6

28. června 2013 v 15:31 | Leya Caslin

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 6.

Wanderer 5

13. června 2013 v 14:35 | Leya Caslin

Title: Wanderer
By: Alex Winslow
Part: 5.

Wanderer 4

21. května 2013 v 12:48 | Leya Caslin

Title: Wanderer
By: Alex
Part: 4.

Wanderer 3

7. dubna 2013 v 12:24 | Leya Caslin
Strach, smútok zdesenie, letargia, nenávisť. Všetko sa to vo mne miešalo, nálada mi skákala od jedného pocitu k druhému. Niekedy som len apaticky ležala v posteli a inokedy, ako aj dnes som agresívne všetko hádzala okolo seba, ničila som to, čo sa mi v tej chvíli hnusilo. Ničila som fotografie, knihy som hádzala o stenu a CD som so zadosťučinením lámala na polovicu. No po chvíli môjho devastovania vždy niekto dobehol, nikto z mojich kamarátov. Stiahol ma do náručia a po chvíľke bojovania som zas a znova plakala. Raz mi povedali, že im volá moja babička, ktorá si so mnou v tej situácii nevedela pomôcť. Mala by som jej poďakovať. Aj to raz urobím. No nie len za to, že sa o mňa stará ako najlepšie vie, ale aj preto, že schovala z môjho dosahu všetky veci, ktorých stratu by som neskôr oľutovala.
-"Ššš, to bude dobré," zvieral ma v náručí Nathan, no ja som cítila posledné záchvevy agresie a snažila som sa od neho dostať.
Jednou rukou mi ale držal hlavu na jeho hrudi a druhou ma zvieral pri sebe tak, že som sa nemohla ani pohnúť. Nakoniec som ochabla. Stratila som silu bojovať. Zase sa mi pustili slzy dolu tvárou a zas a znovu by som dopadla na zem, keby ma pevne nedržal.
-"Neboj sa, som tu pri tebe," hovoril mi dokola a ja som mu len vzlykala v náručí.
Stiahol ma na zem, kde sa pohodlne usadil a posadil si ma na stehná, kde som sa mu schúlila k hrudi a ďalej močila jeho košeľu.
-"Ššš, pokoj," hladil ma po chrbte a mňa to postupne upokojovalo.
-"Prepáč," zamumlala som.
Nechcela som aby si o mne mysleli, že som nejaký psychopat. Sama netuším prečo mám také stavy. Nechcem ich, nenávidím ich, no aj tak ich mám. Trošku som sa od Nathana odtiahla a zotrela som si zvyšky sĺz, ktoré som mala na tvári.
-"Nemáš sa prečo ospravedlňovať, nič si neurobila a my sme radi, keď môžeme nejak pomôcť, aj keď je to len v tom, že ťa znovu upokojíme," hovoril mi potichu a znovu si ma stiahol do objatia.
Zase som mala na mále, no plakať som už nechcela. Nenávidela som slzy a nenávidela som ešte viac seba, že som ich toľko vyprodukovala.
-"Dobre, už stačí, ja sa idem dať do kopy a ty zatiaľ zvolaj všetkých na ihrisko dobre?" pozrela som sa na neho z blízka a postavila som sa ťarbavo na nohy.
-"Za koľko tam?" opýtal sa ešte kým som stihla zapadnúť do kúpeľne, ktorá bola na chodbe oproti mojim dverám.
-"Za polhodinu," povedala som ešte a s čistými vecami som odišla z miestnosti.
Už usušená, oblečená do čiernych šiat a s copom ledabolo urobeným na temene hlavy som prešla znovu do mojej izby, kde na posteli sedel Nathan a čakal na mňa s nejakou ešte celou knihou v rukách. Do tašky s foťákom som si hodila doklady a nejaké peniaze a prehodila som si ju cez rameno. Zobrala som ešte zo stola mobil so slnečnými okuliarmi a pokynula Nathanovi na odchod. Nemienila som sa už ľutovať. No potrebujem niečo robiť, aby som otupila bolesť, ktorú som cítila v hrudi. Tú odpornú tupú bolesť, ktorá mi spôsobovala toľko problémov. Zbehla som dole a strčila hlavu do kuchyne, kde babička niečo kuchtila.
-"Ideme preč dobre?" povedala som jej.
-"Dobre zlatíčko, ale zavolaj všetkých potom na večeru, našla som môj tajný recept na lievance, z ktorých si všetci oblizujú celú tvár," usmiala sa na mňa aj keď ten pravý úsmev sa jej neobjavil v očiach.
Ja som sa nedokázala ešte ani usmiať.
-"Ideme mojim autom, musím niečo robiť," povedala som mu a naskočila za volant pristaveného auta.
Fotoaparát som dala do rúk Nathanovi a pripútala som sa ešte pred tým ako som naštartovala. Po ceste na naše ihrisko som si nasadila slnečné okuliare aby ľudia nevideli moje tmavé kruhy pod očami a plačom sčervenané a opuchnuté oči. Zaparkovala som vedľa Taylinho auta a vystúpila som. Našťastie ma nechali dôjsť až k nim a neobskakovali ma hneď ako som vystúpila z auta. Prešla som k nim, snažila som sa aj usmiať, no vznikol z toho nejaký určite dosť strašidelný ksicht. Okuliare som si radšej z očí dole nedala.
-"Ahojte, nepozerajte sa tak na mňa prosím, nechcem už plakať," zaskučala som a Tayla sa na mňa hneď hodila a objala ma.
-"Konečne," zašepkala mi do ucha.
Viem čo tým myslela. Ešte som to síce nebola ja, no začala som bojovať s mojim stavom, aby som sa ňou zase stala.
-"Mám na teba prosbu zlato," pozrela som svojej kamarátke do očí.
-"Pre teba všetko," usmiala sa na mňa.
-"Dostala si sa na úžasnú školu dizajnu a ja by som chcela byť tvoja prvá zákazníčka," povedala som jej opatrne.
-"Och s veľkou radosťou ale pri mne má prvý zákazník moje služby zadarmo," blyslo jej niečo v očiach a ja som si bola istá, že to je iskra radosti a zaujatia sa novou vecou.
Milovala výzvy.
-"Ďakujem, no ľudkovia, rozhodla som sa pustiť do hotela, aby to v ňom zase ožilo životom, ktorý som tam ja nezažila ale hovorili nám o tom starí rodičia" musela som sa na niečo upnúť a toto bol veľmi dobrý nápad, keďže som sa mala o hotel postarať a ja som potrebovala niečo robiť.
-"Tak poďme hneď," zasmial sa Kaelen a ja som sa ako prvá znovu pohla k dvom autám, ktoré stáli pri ihrisku.
-"Niekto môže ísť aj ku mne do auta," oznámila som, keď som nasadala.
Nakoniec som mala v aute Nathana, Eleanor a Kaelena. S Taylou išiel zvyšok. Hotel bol kúsok za mestom a tak nám chvíľu trvalo, kým sme sa tam dostali. Zaparkovali sme na mieste pre zamestnancov a ja som ako prvá vošla do vnútra kde ma čakala Miranda, naša hlavná duša hotela, ktorá sa starala o to, aby to tu ako tak fungovalo, keď nikto z nás prísť nemohol.
-"Ahoj Mir," chcela som sa usmiať, no prešla ma chuť to skúsiť, keďže som vedela, že to ešte nepôjde.
-"Och ahoj zlatíčko," hneď ma stiahla do jej pevného mamičkovského objatia, v ktorom sa mi chcelo plakať, no zadržala som slzy.
-"Prišla som to tu trochu pofotiť, keď to nebude vadiť," povedala som jej, aj keď mi povolenie dať nemohla, keďže som to tu vlastnila ja.
-"Ale tvoji rodičia by nechceli aby si to predala," povedala zhrozene.
-"Nejdem to tu predávať," povedala som len a zbehla som za pult, aby som zobrala kľúče z voľných izieb.
Na každom poschodí z jednej. Ten hotel je špecifický v tom, že na každom poschodí sú inak navrhnuté izby, zariadené v inom štýle a ten štýl bol ako z pred pár storočí. Milovala som ten hotel. No už bol starý a opotrebovaný, zašlý. Trebalo ho oživiť. Keď som spomenula, že to nejdem predať, Mir sa upokojila a odišla za svojou prácou. Ja som brala tie kľúče, keď sa pri pulte objavil starší pár.
-"Môžem Vás poprosiť?" opýtal sa chlapík a ja som sa na neho usmiala.
Mala som dole okuliare a asi som ich trochu vydesila svojim výrazom.
-"Och čo sa Vám stalo srdiečko?" opýtala sa pani a ja som len pokrútila hlavou.
-"To nič madam, s čím Vám môžem pomôcť?" opýtala som sa ich a podala som kľúče, ktoré som držala v ruke Eleanor, ktorá stála najbližšie.
-"Ešte som Vás tu nevidel," poznamenal ten muž, "Kto ste?" opýtal sa ma.
-"Som dcéra," zarazila som sa a nachvíľu zavrela oči, "Teda, majiteľka hotela," opravila som sa a pretrela si, našťastie stále suché, oči dlaňami.
Všimla som si, ako sa žene v očiach zračilo pochopenie a keď muž chcel otvoriť ústa a niečo povedať, buchla ho dlaňou do pleca.
-"Nechaj to tak, drahý, poprosím ťa kľúč od 117, zlatíčko," usmiala sa na mňa a ja som sa znovu otočila ku stene s kľúčmi a automaticky som siahla po tom pravom.
Nie nadarmo som tu celé letá brigádovala. Rozmiestnenie kľúčov som už poznala naspamäť.
-"Nech sa páči," podala som ho žene a ona sa so mnou rozlúčila a ťahala muža za sebou ku schodom.
Výťah tu nebol. Hotel bol postavený skôr ako výťah ľudstvo poznalo a tak sa tu už nikdy nedorobil. Aby sa nepokazila súhra všetkého. Bol tu zavedený systém, starší návštevníci boli ubytovaní dole a mladí zase na piatom alebo v podkroví, v ktorom boli len tri izby. Vybrala som zvyšok kľúčov a bez obzerania som sa vybrala ku schodom.
-"Začneme podkrovím, nie?" otočila som sa na Taylu a tá prikývla hlavou.
Trvalo to dlho. Fotenie tých izieb. Fotila som iba ja a ešte pred odchodom z izby som ukázala Tayle fotky, či jej stačia. Potom, pred odchodom som si ešte odfotila chodbu a zbehli sme o poschodie nižšie. Tam sa to všetko opakovalo. Sem-tam sme stretli nejakých hostí, ktorých sme slušne pozdravili a pokračovali sme v našej práci.
-"Čo sa to tu vlastne deje?" opýtala sa nás jedna žena na treťom poschodí, ktorú sme stretli keď ja som išla práve odfotiť chodbu a chceli sme sa poberať k ďalšej izbe.
-"Ide sa to tu rekonštruovať a tak fotíme interiér aby sme na to mali podklady a išlo nám to ľahšie," odvetila som a čakala kedy z tade vypadne, aby som mohla odfotiť tú izbu.
-"A kto vlastne ste?" mračila sa pri svojej izbe.
-"Majiteľka, ktorá Vás chce poprosiť, aby ste sa vrátili do izby, alebo išli tam, kde ste chceli ísť, aby sme sa mohli pohnúť ďalej, čaká nás u mojej babičky úžasná večera a už sme hladní," povedala som jej už naštvaná.
-"Tak po prvé, na to že ste tak mladá, o hotel sa veľmi nestaráte a po druhé mali by ste sa k starším správať slušnejšie," zamračila sa na mňa.
-"Tak po prvé, zdedila som tento hotel pred pár dňami a po druhé, ak si to starší zaslúžia, budem sa k nim správať slušne," pustila som fotoaparát z rúk a pobrala sa k izbe, od ktorej som mala kľúče.
Fotoaparát sa mi hojdal na krku a ja som naštvane vošla do izby aby som ju už nemusela vidieť.
-"Vravela si niečo o večeri u babči?" ozval sa Nolan, keď som vešala kľúče znovu na svoje miesto.
-"Och, ja som vám to nespomínala?" otočila som sa na nich a oprela sa o pult, ktorý nás oddeľoval "Pred odchodom mi povedala, že vás mám zobrať k nám, že našla svoj tajný recept na lievance," pokrčila som plecami.
-"Mňam," povedali naraz a ja som nad nimi len pokrútila hlavou.
-"Tak poďme, už nás určite čaká," zamávala som Mir, ktorá práve vychádzala z dverí, ktoré viedli do chodby pre zamestnancov a všetci sme vybehli z hotelu, aby sme sa mohli konečne najesť.

Wanderer 2

31. března 2013 v 22:47 | Leya Caslin
...:
Psychicky to nezvládla. V dome po jej rodičoch byť nemohla a tak sa presťahovala k jej babičke, ktorá žila v malom domčeku na kraji mesta, v ktorom žila. Nikto nevedel čo sa stalo, nemali to ako vedieť. Ona odišla rovno ako sa to dozvedela a v meste sa to ešte neroznieslo. Snažilo sa jej dovolať veľa ľudí, no ona nakoniec vypla telefón. Nechcela nikoho počuť a ani vidieť, chcela byť sama so svojim žiaľom. Jej rodičia sú mŕtvi a jej zostala už len babička, keďže súrodencov mať už nemohla. Jej mamka po jej pôrode už mať deti nemohla a tak zostala jedináčikom. Rennea sa uvedomila až v noci, keď bolo všade ticho a len na okno dopadali kvapky dažďa, ktorý vládol noci. Nebola jediná, kto niekoho stratil, nemala by byť taká sebecká. Postavila sa na nohy z postele a s uplakanou tvárou sa vybrala z dverí. Myslela, že jej babička bude v jej spálni, no dole sa svietilo a tak sa potichučky pobrala dole schodmi chúliac sa vo svojich rukách, keďže mala len tenkú krátku košieľku.
-"Babi, prečo nespíš?" oprela sa o zárubňu a pretrela si oči dlaňami aby si lepšie zvykli na svetlo v miestnosti.
-"Ach slniečko, prezerám si fotografie," smrkla a cez stôl sa na ňu usmiala "Len poď ku mne, nejaké ti poukazujem," usmiala sa na Renneu a pobúchala po stoličke vedľa nej.
Rea sa pri nej usadila a zapozerala sa na väčšiu kôpku fotografii pred sebou.
-"Toto je tvoja mamka keď mala devätnásť," strčila pred ňu čierno-bielu fotku, na ktorej mala jej mamka dlhé husté vlasy rozviate vo vetre a smiala sa do diaľky.
Na ďalšej boli jej rodičia už spolu, boli v objatí a ako tvrdila jej babka, boli čerstvo zamilovaní. Takto si prezerali fotky až do skorých ranných hodín. Plakali pri nich, smiali sa a spomínali. Teda skôr jej babka spomínala a Rea to len prijímala, plakala, usmievala sa, smiala. Nakoniec sa nad ránom obe zdvihli a išli spať.
Ani jedna nemala pokojný spánok a tiež sa to nezaobišlo bez nočných môr, ktoré trápili najmä Renneu. Jej babička už bola odolnejšia voči smrti a tak s tým už nemala až také problémy. Veď sama ju čo chvíľka čakala na svojom prahu a vlastne sa s tým zmierila. Veď všetkých už o chvíľku znovu uvidí a tak sa s tým netrápi. No sama si uvedomila, že svoju vnučku nebude môcť nechať v tom svete samú najmä najbližšie roky. Bude jej dlho trvať, kým sa spamätá zo smrti svojich rodičov a postaví sa na vlastné nohy a v tom ju samú nechať nechce. Bude aj proti smrti bojovať, aspoň pár rokov.

Obidve sa zobudili len málo hodín potom ako odišli spať a keď sa znovu stretli dole, obidve na seba neprehovorili ani slovo. Chodili okolo seba ako keby si boli cudzie a Rennea nakoniec odišla z domu, aby sa mohla prejsť po čerstvom vzduchu a prehrabávať sa v spomienkach. Rennea sedela v opustenom parku za mestom, kde už nikto nechodí. Sedela na jednej zo zachovalejších lavičiek s hlavou v dlaniach. No nebola tam dlho sama.
-"Zlatíčko, čo sa stalo, vôbec sa nám neozývaš, bojíme sa o teba," ozvalo sa vedľa nej a k nej si prisadlo nie príliš vysoké dievča s blond vlasmi a objalo ju okolo ramien.
-"Ach Tayla," povzdychla si, "Ste tu všetci, alebo?" nechcela to hovoriť na viac krát, len ten jeden krát bol na ňu veľa.
-"Stoja neďaleko," pevnejšie ju k sebe privinula a jednou rukou zavolala na menšiu skupinku, ktorá stála neďaleko a smutne pozerala na svoju kamarátku.
Ešte ju tak nevideli. Vždy to bolo slniečko, ktoré keď sa nesmialo, tak sa aspoň usmievalo. Hneď ako videli znamenie prišli k lavičke. Vysoký a namakaný chalan, Nolan, si ju okamžite zobral do náruče a položil si ju na kolená, aby ju mohol objímať. Zvyšok party si posadalo okolo a smútilo, aj keď ešte nevedeli prečo.
-"Čo sa stalo Reinka?" opýtal sa Nolan potichu.
-"Včera, keď som tak náhle odišla," začala šepkať, na viac sa nezmohla, "Prišli policajti, no a povedali mi," začala vzlykať a všetci čakali, kým sa upokojí, aspoň trochu, "No a povedali mi," pokračovala po chvíľke, "Že mi zomreli rodičia," zaborila tvár do hrude svojho kamaráta a ten si ju k sebe poriadne pritiahol a oblapil ju pevne rukami.
-"Čože?" zvolala červenovláska a rozplakala sa.
Tayla sa k nej pripojila a chalani tiež mali namále, no povedali si, že budú silní kvôli dievčatám. Nolan sa snažil upokojiť Renneu, Kaelen k sebe stiahol Taylu a Nathan objímal Eleanor a Laurie. Nakoniec skončili v spoločnom objatí, v ktorom strede bola Rennea a ona im bola nakoniec vďačná, aj keď ich zo začiatku vidieť nechcela. Chcela to prežiť sama. No čo by ona robila bez svojej partie? Sedeli v tom parku dlho, bez slova, len sa navzájom utešovali. Nebola nešťastná len Rennea, pretože všetci z partie milovali jej rodičov, poznali ich už dlho a chodili s nimi na rôzne výlety, alebo dovolenky či stanovačky.
-"Nepôjdete k mojej babičke? Treba zariadiť pohreb," zachrapčala potichu Rea a všetci sa postavili.
-"Pomôžeme ti, neboj sa," objala ju okolo ramien Laurie a v jednej skupinke sa pobrali naspäť k babičke, ktorá zostala doma.
-"Babi?" zavolala do domu, hneď ako vstúpili dnu.
-"Čo je srdiečko?" opýtala sa a vyšla z kuchyne.
-"Ja len, že tu prišli moji kamaráti, chcú pomôcť," povzdychla si.
-"Ale samozrejme srdiečko, dáte si niečo?" opýtala sa ich hneď, no nemala na tvári ten jej zvyčajný prívetivý úsmev.
-"Nie ďakujeme," povedal jej za všetkých Kaelen.
-"Uvarím vám všetkým aspoň čaj," povedala nakoniec a pobrala sa naspäť do kuchyne.
-"Choďte hore do mojej izby, veď viete kde, ja za vami hneď prídem," poslala ich hore a Rea vedela, že trafia, pretože u babky už pár krát všetci boli "Babi, pôjdem hore vybaviť ten pohreb, zistím kedy nám vydajú mojich rodičov a kedy ich budeme môcť pochovať," zaliali sa jej oči slzami, no silno začala klipkať riasami, aby sa nepreliali.
-"Mohla som to zrobiť aj ja, srdiečko," babička ju objala a s povzdychom sa potom znovu otočila k dresu aby mohla zaliať kanvicu s čajom.
-"To je v poriadku babi, ja to zvládnem," nasilu sa usmiala, zobrala tácku s čajom a nejakými sušienkami a radšej odišla hore za jej kamarátmi.
Vošla do izby a pozrela sa na všetkých zložených na jej posteli. Vždy tak ležali napučení na jednej posteli a bolo jedno, či bola veľká, malá, úzka alebo široká. Vždy sa tam všetci zmestili. Mali to už odskúšané.
-"Máme tu čaj," povzdychla si a keď ho položila na nočný stolík, hodila sa medzi nich "Musím ísť volať, budete ticho prosím?" opýtala sa ich a s povzdychom sa nahla po mobil, ktorý bol od tej chvíle čo sa dozvedala tú hroznú novinku, vypnutý.
Vytočila prvé číslo, ktoré mala na papieri a čakala, kedy sa kto ozve.

Ráno bolo pre všetkých príliš ťažké. Rea sa nechcela zobudiť a naozaj nechcela vstať z postele. No po chvíli vstať musela, pretože dnes musela toho urobiť ešte dosť vecí na to, aby to vôbec prežila. Vstala z postele a len v nočnej košieľke prešla do kúpeľne, ktorá bola oproti jej izby a vošla do sprchy, aby sa osviežila, prebrala a trochu spamätala. Vyliezla zo sprchy len obalená v uteráku precupkala s holými nohami do svojej izby a s výdychom sa postavila na svoj koberec. Obliekla sa do čiernych šiat po kolená a vlasy si stiahla do copu, aby jej nezavadzali. Nemaľovala sa, prišlo jej to zbytočné, len si opláchla ešte tvár, umyla zuby a pobrala sa dole za babkou, ktorá ju už čakala. Spoločne v tichu nastúpili do auta, ktoré dostala Rennea od rodičov na narodeniny a spoločne sa vybrali do kostola, kde sa mal konať pohreb. Vystúpili a hneď k nim pribehla ockova sestra, ktorá žije v štátoch, dosť ďaleko od mestečka v Kanade, no aj tak stihla prísť.
-"Teta," hodila sa jej do náruče a znovu sa rozplakala.
A to si myslela, že už plakať nebude.
-"To bude v poriadku zlatíčko, keď budeš chcieť, môžeš prísť ku nám a bývať tam aspoň na chvíľku," pohladila ju po vlasoch a pritiahla si ju k sebe ešte viac.
Svoju neter mala veľmi rada. Nie len preto, že bola jediná, ktorú mala ale aj kvôli jej povahe a tomu ako sa správala. Nikdy to nebola malá rozmaznaná a nevychovaná teenagerka, ktorá odvrávala a robila naprieky. Rennea bola pre ňu múdre a vyspelé dievča, ktoré sa tak často nevidí. Keď počula jej plány do života, nedokázala nič iné, ako len neveriacky kývať hlavou. V dobrom samozrejme. A teraz ju strašne ľutovala. Samozrejme aj ona bola nešťastná, že prišla o svojho milovaného staršieho brata, no už bola od neho ďaleko a aj keď to strašne bolelo, ale nebolelo to tak ako keby bola dennodenne s ním v jednom dome. Babička sa zatiaľ zvítala s jej mužom. Tí dvaja nemohli mať deti a tak už dva roky bojujú o to, aby si mohli adoptovať černoška, alebo černošku z Afriky a vyzerá to zatiaľ kladne. Pohreb bol dlhý a hrozný pre každého kto tam bol. Najmä pre blízkych a rodinu, ktorá stála vpredu. Kondolencie boli nekonečné a Rea mala pocit ako keby sa jej všetci vysmievali a hovorili to len preto, lebo sa to patrí. Žiadna "párty" v dome sa nekonala, nikto to nechcel. V dome sa stretla len rodina, čiže babička, v ktorej dome boli, Reina teta s ujom a jej najbližší kamaráti, s ktorými sa všetci poznali, keďže sú s Reou stále. Všetci sedeli v tichu a upokojovali sa navzájom, pretože rodinu čakalo zajtra ešte čítanie závetu a na to sa nikto netešil. Najmä pre Reu to bol definitívny koniec jej rodičov a to si ešte nedokázala priznať. Nedokázala si priznať, že jej rodičia sa už doma neobjavia. Nakoniec večer jej kamaráti odišli domov a dom sa ponoril do tmy. Všetci radšej odišli do svojich spálni a sami rozoberali, čo sa asi zajtra bude diať.

-"Stretli sme sa tu, aby sme mohli prečítať poslednú vôľu pozostalých," začal právnik, no nikto nemal chuť na tie jeho reči okolo.
Každý už chcel ísť domov a v pokoji smútiť.
-"Nemôžete sa prosím Vás prepracovať k veci? Nikto na tie reči nemá náladu a sme tu všetci," ozvala sa Reina babička, od ktorej to nikto nečakal.
-"Samozrejme pani Davinas," reagoval pokojne, ako keby na to bol zvyknutý.
A možno aj bol.
-"Takže, ak sme tu všetci, tak asi chcete rovno vedieť, čo vám zanechali, však?" pozrel sa rovno na babičku a tá pevne prikývla.
-"Takže, pán a pani Davinas spísali spoločný závet, ktorý všetko čo mali odkazuje svojej jedinej dcére s prosbou nech sa o hotel, ktorí vlastnia, postarala a nikdy ho nepredala," zapozeral sa rovno na Renneu a ona sklopila hlavu, no prikývla "Všetky náležitosti, ktoré na Vás prešli, slečna, máte spísané v tejto obálke," posunul cez stôl obálku a ona si ju váhavo zobrala.

Wanderer 1

29. března 2013 v 16:06 | Leya Caslin
Sedím za svojim stolom v izbe a počúvam hudbu pustenú cez môj notebook. Mám päť hodín na prípravu pred poslednou party štvrtákov, čiže aj mnou. Prom je niečo, načo sa tešia všetci už od kedy nastupujú do školy. Je to zavŕšenie našich detských čias a je to začiatok bytia na prahu dospelosti. Viem, že Tayla, Eleanor a Laurie sa už najmenej hodinu pripravujú, no mne stačí len málo. Som už osprchovaná a tak stačí, aby som zavolala mamku, ktorá mi vlasy upraví. Potom sa jemne nalíčim a dám na seba svoje úžasné béžové šaty a môžem vyraziť na ples. Nemám partnera, vlastne, nikto ho nemá, no tak sme sa dohodli, pretože takéto veci len rozvracajú vzťahy. Takže tento ples bola len čisto ročníková záležitosť a tak to bude najlepšie. Mne sa nechcelo. Nechcelo sa mi zatiaľ chystať na ten ples. Chcelo sa mi zostať doma, pozerať televíziu s mojou partou a o nič sa nestarať. Povzdychla som si a natiahla sa k môjmu kozmetickému stolíku, aby som z tade zobrala staroružový lak na nechty a začala som si ich lenivo lakovať stále s uterákom na hlave a v župane.
-"Zlatíčko, idem ti urobiť tie vlasy, s ockom sme sa rozhodli, že si zrobíme romantický večer a ideme preč z mesta a chceme vyraziť čo najskôr," nakukla mi do izby a ja som sa na ňu otočila.
-"Samozrejme mami," usmiala som sa a stiahla si uterák z hlavy aby sa mohla pohrať s mojimi vlasmi.
-"Tešíš sa?" opýtala sa ma popri rozčesávaní.
-"Keď mám pravdu povedať, ani nie, radšej by som sa rozložila s deckami dole na gauči alebo tu na posteli a pozrela si nejaký film. Ako ja viem, že tam budeme ako atrakcia, ale to sa mi vážne nechce byť. Veď čo je na tom, že som kapitánkou družstva a ostatní tiež robia čo ich baví? Musia nám preto uhýbať z cesty a pomaly nám vystielať cestu lupienkami z ruží?" v podstate to bol môj najväčší problém na strednej.
Či už nižšej alebo vyššej. Nechcela som byť tá populárna, nechcela som byť privilegovaná a nechcela som byť ani ostro sledovaná všetkými naokolo. Strašne ma to otravovalo a bola som z toho na nervy. Pozorovala som v zrkadle, ako mi mamka fúka vlasy a potom ich začala tvarovať do určeného účesu, o ktorom vedela len a len ona. Sledovala som ako mi mamka tvorí na hlave kráľovské dielo a užívala som si to, pretože milujem keď sa mi niekto hrá s vlasmi. Pozerala som sa ako pomaly končí svoju prácu a ja som nechcela aby niekde išla. Chcela som aby sa mi ďalej hrala s vlasmi a aby sme kecali o rôznych blbostiach ale aj o vážnych témach, ktoré sa dotýkajú celého sveta. Chcela som tiež hovoriť o hoteli, ktorý vlastní naša rodina, teda mamka s ockom. Raz by som ho mala prevziať ja, keď to už nebudú zvládať no nečakala som, že to bude nejak skoro.
-"Ďakujem mami," usmiala som sa na ňu.
-"Nemáš začo zlatíčko. Všetko si pamätaj, pretože mi potom všetko porozprávaš," dala mi pusu na líce, ja som ju stiahla ešte do objatia a potom ju pustila, nech sa ide pripraviť aj ona.
-"Jasné a spacifikuj ocka, keď sa bude správať nevhodne," zavolala som za ňou keďže už bola pri dverách.
-"Neboj sa nič, žijem s ním už 23 rokov, viem čo na neho platí," ešte na mňa žmurkla a potom sa stratila za dverami a nechala ma samú.
Ja som sa s povzdychom presunula pred starý kozmetický stolík, ktorý mala niekedy moja mamka v izbe. Ešte keď bola malá. Pozrela som sa na moju tvár a potom na všetky tie vecičky, ktoré som mala pred sebou poukladané. Znovu som sa na seba pozrela do zrkadla a nakoniec môj pohľad zakotvil aj na šatách, ktoré mi viseli na skrini. Boli krásne, no aj tak sa mi tam nechcelo. Nakoniec som sa namaľovala a prešla som k mojim šatám ktoré mali béžový korzet, slaboružovú sukňu ktorá bola na telo a siahala mi len do polky stehien a od bokov a vzadu som mala druhú sukňu ktorá mi siahala až po zem a aj keď som mala moje topánky na 13 centimetrovom opätku, tak som tú časť ťahala po zemi. Aby tie šaty nevyzerali až tak divne, v páse ma ešte sťahoval slaboružový opasok z takej istej látky akú mala sukňa a bol na háčiky, čiže nebolo veľmi patrné, kde sa oddeľuje. Šaty som na seba opatrne navliekla a s pomocou zrkadla som si ich zapla ako som sa to učila pred týždňom. Nie som rada, ak nie som sebestačná a žiadať niekoho o pomoc? Nie, nie. Radšej sama. Ešte som sa nakoniec navoňala a zo stola zobrala slaboružovú listovú kabelku a topánky, ktoré som mala na druhom konci stola. Naposledy som sa pozrela do zrkadla, ktoré som mala v jednom rohu izby a s povzdychom som odišla z izby. Zbehla som dole po schodoch, obula som si topánky, z malých vešiačikov som si zobrala kľúče od dverí a auta a aj s peňaženkou som sa pobrala k môjmu fešákovi. Čierny Jeep Wrangler. Síce, keď sme ho kúpili, bol už ojazdený, no aj tak ho milujem, najmä preto, že polovicu som si zaplatila sama z vlastných a polovicu mi zaplatili rodičia. Nasadla som do neho a pobrala som sa po zvyšok party. Teda po dievčatá. Chalani sa tiež odvezú jedným autom. Najprv som sa zastavila po Laurie, keďže býva od nás asi 200 metrov. Len som zatrúbila pred domom a ona za chvíľku vybehla a sadla si vedľa mňa. Potom som sa zastavila po Taylu a nakoniec po Eleonor, ktorá odo mňa bývala najďalej. So smiechom sme sa dostali až ku škole, kde nás už čakali chalani, ktorých sme už po ceste raz stretli. Vlastne, stretli sme sa pred Taylinym domom, keďže Nathan je jej dvojča. No oni už s jazdou končili a išli rovno ku škole. My sme museli mať ešte jednu zastávku. V aute som si preložila pár vecí z peňaženky do kabelky a nakoniec som vystúpila.
-"Ale ste to kočky," zasmial sa Nolan, keď sme sa všetky štyri postavili vedľa seba.
-"My vieme," vyplazila na neho jazyk Laurie a Eleonor sa k nej pripojila.
Potom sme sa konečne pobrali dovnútra. Výzdoba bola riadne predpotopná, nechutná a odporná. Samé balóniky, divné papierové ozdoby, ktoré vidíte robiť malé 5 ročné deti na svoje úžasné oslavy. Bolo nám jasné, že aj keď bol alkohol zakázaný, veď piť sa môže až od 21, tak sa tu nenájde žiadne nealko. Teda nájde, ale bude sa len tváriť, že je to nealko. Nevravím, že som ešte nepila, ale pijem len v súkromí, kde ma nemôže nikto chytiť a samozrejme s mierou. Niekedy si dám s mamkou pohár kvalitného vína, alebo nám naši dovolia si zobrať nejaký alkohol, keď u nás celá parta prespáva. Teda skôr prespáva u mňa v izbe. No stále to máme s povolením. Nie preto, že by sa na nás rodičia hnevali, ale pre dohodu, ktorú sme uzavreli. Proste môžeme si vypiť, no oni o tom musia vedieť, aby nás potom nevypustili do ulíc. Nechceli, aby sme mali problémy. Sedeli sme na svojom mieste, pri stole v rohu a popíjali sme Kolu. Kecali sme, smiali sa a mne sem tam odbiehal pohľad na parket. Nepáči sa mi tu, ale hrajú dobre, žiadne tie disko sračky, ale poriadne piesne. Sedieť pri stole sa mi už nechcelo a tak som pozrela na partiu a oni, keď som nahodila psí pohľad, sa postavili a s povzdychom ma dotiahli do stredu parketu, kde sme začali tancovať. Mala som blbý pocit a tak som prešla naspäť k stolu a naliala som si pohár minerálky a klopkala som topánkou a pozerala som sa okolo. No po chvíli ten pocit zmizol a ja som sa vrátila na parket k svojim kamarátom, ktorí na mňa očkom pozerali a kontrolovali ma. Dozor sme v telocvični nemali, keďže niekto z našich bohatých spolužiakov, ich podplatil a oni zostali len niekde na chodbách, kde byť museli. Videla som ako predseda nášho ročníku vybehla na mini pódium, kde bol mikrofón.
-"Prepáčte, že ruším túto dnešnú zábavu, no končí sa dnešný deň a ja chcem poprosiť našu kráľovnú ročníka, aby predniesla záverečnú reč, ktorou sa rozlúčime so strednou," povedala do mikrofónu a ja som zastonala.
Dúfala som, že na túto školskú tradíciu tento rok nejak pozabudnú. S povzbudzovaním a postrkovaním partie som sa pobrala na to pódium. Nechápem ako ma mohli zvoliť kráľovnou. Teda je mi jasné, že to zrobil môj tím, že to zrobili futbalisti kvôli Nolanovi, no stále to bolo málo. No partia sa ma snažila presvedčiť, že šprti a vedátori to urobili preto, lebo ich tá naša parta roztlieskavačok šikanuje už od začiatku a chceli sa pomstiť a zvyšok sa k nim že vraj pripojil. Mne to už bolo jedno, dnešným dňom končí môj titul a ja sa ďalej budem môcť v pokoji venovať upratovaniu v našom hoteli a hraním basketbalu s partiou. S Taylou ich presvedčili nech to aspoň skúsia a oni to pre partiu urobili a od vtedy hrávame, sedávame, fotíme sa, bavíme, všetko len aby sme sa nenudili. Usmiala som sa.
-"Tak dnes sa tu vidíme predposledný krát, vidíme sa, tancujeme, zabávame, no nakoniec sa všetci zajtra rozídeme, pôjdeme každý vlastným smerom. Nakoniec väčšina z nás zakotví na vysokej škole v rôznych kútoch sveta a nájdeme si iných kamarátov, možno aj lásky, ktoré nahradia tých ktorých poznáme teraz, vidíme sa s nimi každý deň a bavíme sa ako keby to nemalo nikdy skončiť. Za chvíľku si začneme plniť svoje sny a začneme žiť náš skutočný život. No teraz sme ešte stále študenti strednej a tak sa zabávajme a kašlime na to, že zajtra tu už nebudeme," otočila som sa ku tým dvom schodíkom, ktorými som prišla hore a zišla som k svojim kamarátom.
Práve sme sa vybrali ku nášmu stolu, aby sme si trochu oddýchli, keď k nám pribehlo jedno dievča a okamžite sa na mňa pozrelo, nikoho iného nevnímalo.
-"Máš ísť za pani Strencock na chodbu, že vraj je to dôležité," povedala mi a okamžite odišla preč.
-"Okej," povedala som už do vzduchu a otočila som sa na partu "Idem tam, predpokladám, že mi chce len oznámiť, že som mala výborný prejav, alebo niečo také, pre ňu typické," pokrčila som plecami a vybrala som sa smerom k dverám, ktoré viedli na chodbu "Čo sa deje pani profesorka?" opýtala som sa keď som za sebou zavrela dvere.
-"Nič príjemné, nič príjemné," povzdychla si, "Poďte za mnou," poprosila ma a ja som len s pokrčením ramien nasledovala jej kroky po chodbe, ktoré viedli vonku z budovy.
-"Pani profesorka?" opýtala som sa zmetene, nechápala som, čo sa to vlastne deje.
Kde ma ťahá a načo to robí.
-"Už sa dozvieš," povedala len a otvorila hlavné dvere školy.
Pod schodmi stálo policajné auto a pred ním stáli dvaja policajti. Jedného som poznala osobne.
-"Pethe, čo sa stalo?" zbehla som tie schody a postavila som sa pred neho.
Nepáčilo sa mi to.
-"No vieš, princezná, strašne ťažko sa mi to hovorí," v očiach mal slzy, "No tvoji rodičia havarovali," dostal zo seba a ja som vyvalila oči.
-"A načo čakáme? V ktorej sú nemocnici?" zvolala som a chcela som konať.
-"Rennea, zlatko, oni to neprežili," zamumlal s povzdychom.
-"Nie, nie, nie, toto je vážne blbý čas na takéto žarty," krútila som hlavou.
Veď moji milovaní rodičia nemôžu byť mŕtvy. Proste to nie je možné.
-"Prepáč, ale to nie je žart," hneď ako to dopovedal, priskočil ku mne a zachytil ma.
Krútila som hlavou, začala som plakať, nechcela som si to priznať.
-"Nie je to pravda, však to nie je pravda?"
Pethe ma k sebe len pritiahol a objal ma svojimi veľkými pevnými rukami.
-"Prepáč," zamumlal, "Je mi to tak strašne ľúto,"
Keby som bola vtedy pri zmysloch, cítila by som jeho slzy dopadajúce mi na vlasy.
-"Pethe, musíš jej to povedať," ozval sa ten druhý policajt, ktorý bol doteraz ticho.
-"Rennea," odtiahol ma od seba a zapozeral sa mi do očí, "Musíš ísť s nami a identifikovať telá, ja viem, že je to ťažké, no musí to niekto zrobiť," povedal mi pevne, niekto musel zostať pri zmysloch.
-"Je nejaká možnosť, že to nie sú oni?" opýtala som sa s nádejou.
No Pethe len pokrútil hlavou. Veď ich poznal, vedel by, kebyže to nie sú oni. No ja som tak strašne nechcela aby to boli oni.
-"Ja to nezvládnem," zašepkala som.
Nezvládnem uvidieť mojich rodičov takto.
-"Budem pri tebe, neboj sa," povedal a viedol ma k autu.
Smer moje duševné utýranie.

Wanderer - Prológ

23. března 2013 v 10:33 | Leya Caslin
Sedieť v izbe na zemi a pozerať sa na seba do zrkadla je divne, no ja som nepozerala na svoj výzor. Nezaujímali ma moje husté dlhé vlasy, tmavozelené oči a ani úzka postava. Veď som mala to čo aj ostatne dievčatá, nebola som výnimočná, nebola som iná. Bola som len obyčajné dievča so svojimi snami, na ktorých som makala a mienila som ich uskutočniť. Nikdy som nebola typ na to aby som celý život zostala v jednom meste v nejakej kancelárii a robila niečo čo ma nebude baviť. Ja som bola typ, ktorý chce lietať po svete, chce fotiť, venovať sa tomu profesionálne. Robiť výstavy. Ukazovať ľuďom ten krásny svet, aj to ako si žijeme my a ako niekde inde ako napríklad v Indii či Afrike. Chcem si prejsť celý svet, fotiť, spoznávať nové kultúry, nájsť nových priateľov a najmä si užiť ten skurvený svet, ktorý stojí len za to veľké lajno od kravy. Stredná mi končí, ja som prijatá na najlepšiu umeleckú výšku v severnej Amerike. Už ma čaká len prom, záverečná party posledného ročníka. Potom si užiť leto a ísť na vysnívanú výšku. Život sa konečne začína. Uvidím čo mi donesie, no vážne si chcem splniť sen a žiť si svoj vysnívaný život. Samozrejme že chcem rodinu, bez tej by to nešlo. Chcem mať veľký dom a aj chatu niekde v horách a chcem muža, ktorému by nevadilo cestovanie, dobrodružstvo a nemal by prácu, ktorá by ho brzdila. No to už by som chcela asi veľa.
 
 

Reklama