Never too Late

Never too Late 28

15. října 2012 v 21:34 | Adminka;))xx
-"On sa... odsťahoval"
Z úst som vypustila hlboký výdych.
-"Vystrašil si ma"
-"No to aj ty mňa," bola jeho odpoveď.
-"Kam sa odsťahoval? A prečo?"
-"Ja... on... nevedeli sme, čo bude s kapelou. Pôvodne mal ísť do Holmes Chapel len na chvíľu. No práve dnes si prišiel pre všetky veci a vravel, že si tam našiel nejaký dom. A... že sa už nechce vrátiť, priveľa spomienok" posledné slová z jeho úst vyšli ako šepot a oči sa mu naplnili slzami.
Automaticky som ho objala.
-"Chcem ísť za ním. Nenechal ti adresu?"
Vykrútil sa mi zo zovretia a začal sa prehrabávať v košíku na komode.
-"Niekde tu by mala byť" po chvíli mi vtisol do ruky malý papierik "Urob, čo musíš"
Keď som prichádzala k môjmu cieľu, pomaly sa rozvidnievalo. Čím bližšie som bola, tým viac som znervóznela. Čo urobím? Srdce mi búšilo do hrudného koša a na chvíľu som mala pocit, že odpadnem. Zvažovala som, že sa otočím a zahodím to za hlavu. No nemohla som. Nejaká neznáma sila ma donútila zaparkovať, vystúpiť z auta a prejsť ku schodom. Potichu som otočila kľučkou a vošla dovnútra. Vládlo tam šero a moje kroky sa ozývali na dlážke. Nazrela som do miestnosti, kde bola kuchyňa a potom som vstúpila do obývačky. Bol tam. Tvár zložená v dlaniach, plecia sa mu otriasali vzlykmi. Otoč sa. Uteč, kým nie je neskoro. Nedokázala som to. Zostala som stáť, nevediac čo mám robiť. Spotené ruky som si utrela do džínsov, v ušiach mi začalo hučať. Neviem, koľko som tam bola, váhavo prešľapovala z nohy na nohu. Keď sa Harry postavil, práve sa spoza horizontu vynoril prvý lúč slnka. Prešiel pár krokov, až potom si uvedomil, že niekto stojí v miestnosti. Stretli sa nám pohľady. Nával emócií ma skoro neudržal na nohách. Roztriasli sa mi kolená, konečne upokojený dych sa znovu zrýchlil. Harry tiež neveriacky stál. Obaja potichu stratený v myšlienkach, keď sme obdivovali každý detail nášho bytia.
-"Mne sa sníva" jeho hlas bol zachrípnutý a tichý.
Pokrútila som hlavou.
-"Nie" môj znel cudzo, akoby to vyslovila nejaká iná osoba.
Chcela som mu toho toľko povedať. Videla som, že aj on mne. Už otváral ústa, no ja som sa konečne rozhýbala smerom k nemu a ruku mu položila na líce. To ho umlčalo. Jemne si ju tam pridržal. Odrazu som sa ocitla v jeho náručí, dotýkajúc sa každého kúsku jeho tela. Nos mi naplnila jeho vôňa, bolo to akoby sme sa od seba ani nepohli. Akoby každý moment zmizol, existoval pre nás len tento jeden. Lúče vychádzajúceho slnka zasvietili do obývačky cez veľké okno. Osvetľovali čiastočky prachu, čo poletovali okolo nás. Trblietali sa na nevybalených škatuliach, drevenej dlážke, zrolovanom koberci. A keď sme sa lačne prisali na svoje pery, prebehla mi chrbticou triaška. Žalúdok zmotaný do uzlov sa pomaly rozpletával. Bozk sa stal slaným a mokrým, kvôli slzám, čo mi začali tiecť z očí. Bola som šťastná. Bola som tam, kde som mala byť. A bola som za to vďačná.
-"Si naozaj tu" vydýchol Harry, keď sme sa od seba odtrhli.
Chytila som ho za predok trička, pevne, akoby jedine na tom záležalo.
-"Som... a už neodídem"
-"To je dobre," šepol a znovu sa sklonil k mojim perám.
At that moment, I was sure of one thing. There is never too late for love.

Never too Late 27

14. října 2012 v 23:15 | Adminka;))xx
Will:
-"Ja viem Eleanor, aj on mne," vzdychla som do telefónu.
Zrazu ma za nohu potiahla malá sesternica a uprela na mňa nedočkavé oči.
-"Počuj, musím končiť. Ešte sa ozvem"
-"Jasné. Drž sa"
S Eleanor som volala asi po stý krát. Vypytovala som sa naňho. Stále to bolo rovnaké. Nespamätal sa, tak isto ako ja. Kvokla som si a pozrela na Becky.
-"Čo moja?"
-"Kedy budú tie palacinky?"
Pokrčila som nosom. Na jedlo som nemohla ani myslieť. Postavila som sa a prešla k stolu, kde ležala nedokončená palacinka. Natrela som na ňu nutellu a poriadnu vrstvu šľahačky, potom posadila Becky na stoličku a postavila to pred ňu. S nechuťou som sledovala, ako jej palacinka mizne v zababraných ústach. Uprela som pohľad na svoje bledé ruky, cez ktoré presvitali žily. Zo zápästí mi vytŕčali kosti, mohla som si zrátať rebrá, či stavce. Nemohla som tomu zabrániť, rapídne zo mňa ubúdalo. Nedokázala som sa však prinútiť k jedlu. Často som uvažovala, či bol dobrý nápad prísť do Ameriky. Akoby som sa tu mohla schovať pred sebou, či ostatnými. Niekedy som bola rada, že mám spoločnosť malej sesternice. Nevedela, čím si prechádzam, nestarala sa o to. Jej detská nevinnosť ma udržiavala pri živote. No skúmavé pohľady mojej tety ma znervózňovali. Našťastie po tom, čo som jej všetko povedala sa už viac nepýtala a nechala ma samú.
-"Will, kde býva Boh?" moje myšlienky prerušila Becky a ja som zostala úprimne zaskočená.
-"A...ako to myslíš?"
-"Mamina mi o ňom rozprávala a mňa by zaujímalo, či má v nebíčku nejaký dom. Alebo spáva na obláčiku?"
-"Čo ti o ňom hovorila?"
-"Keď som zaspávala, vravela mi niečo, že je to nespravodlivé. Že by si nemala takto trpieť. Ale vážne by ma zaujímalo kde býva!" Becky zoskočila zo stoličky a postavila sa predo mňa.
Špinavé ruky si založila v bok, čo okamžite vytvorilo škvrny na jej bielom tričku.
-"Myslím si, že sa vznáša na obláčikoch. Sleduje všetko na zemi aj so svojimi anjelikmi. Aj ty máš svojho anjelika, ktorý na teba dáva pozor"
-"Aj ty máš nejakého?"
-"Neviem, zlato," odvetila som jej a zdvihla si ju do náručia "Poď, teraz ťa umyjeme"


Dvere mi otvoril prekvapený Louis. Pozeral na mňa ako na ducha.
-"Nemala si byť v Amerike?"
-"To je dlhý príbeh, je tu Harry?" spýtala som sa rýchlo, ani som nečakala na odpoveď a prešmykla sa okolo neho.
Celú cestu som nad tým uvažovala. Čo mu poviem, čo urobím. Nakoniec som to nechala na improvizáciu. Len čo som dorazila do Harryho izby, vedela som, že niečo nie je v poriadku. Izba bola prázdna, až na pár kusov nábytku. Môj zrýchlený dych sa ozýval v prázdnom priestore. Ako vo sne som sa vrátila za Louisom. Opieral sa o stenu a opatrne sledoval moje pomalé kroky.
-"Louis, kde je Harry?"
Nič nevravel. Srdce mi začalo biť rýchlejšie.
-"Louis!"

Never too Late 26

8. října 2012 v 16:36 | Adminka;))xx
Koncom týždňa sa môj smútok zmenil na nevítané otupenie. Nebola to taká bolesť, ako keď bežíš príliš dlho, si bez dychu a začne ťa pichať v rebrách. Teraz to bola skôr prázdnota. Bolestivá absencia. Chýbalo mi, ako sa každá miestnosť automaticky zmenila, keď do nej vkročila. Ako sa kyslík zdal ľahšie dýchateľný a ako jej úsmev bola tá najžiarivejšia vec, čo som kedy videl. Chýbala mi jej citrusová vôňa s nádychom niečoho sladkého, čo som nikdy nevedel identifikovať. Nebol som v poriadku, ale žil som. V mojom živote sa vytvoril akýsi systém, alebo skôr sa vytvoril okolo neho. Zdalo sa, že som nikdy nebol sám, bol som pod stálym dozorom. Zayn mi volal ráno, večer zase Liam či Niall. Hovory boli krátke a konverzácie neboli dlhé, chalani vždy prekĺzli okolo témy na čepeli mojich pŕs. No po každom rozhovore som sa cítil o čosi ľahší. Akoby to zo mňa pomaly opadávalo. Hoci Louis mal Eleanor, snažil sa byť doma čo najčastejšie a venovať sa mi. Vždy som sa však tešil na každé rozptýlenie, pretože zanechanie ma samého s vlastnými myšlienkami mi zhoršovalo náladu.
-"Mali by sme si dať pauzu," navrhol Liam, keď sme sedeli aj za prítomnosti Paula v našom dome.
Úkosom oka na mňa pozrel a potom znovu upriamil pozornosť na Paula. Louis prikývol.
-"Harry, mal by si ísť domov"
Pritiahol som si kolená k hrudi a zložil si na ne bradu.
-"Bojím sa," prehovoril som potichu a snažil sa vyhýbať očnému kontaktu so všetkými.
Niall mi položil ruku na plece.
-"Čoho?"
-"Že už sa k sebe nevrátime. Rozpadneme sa"
Louis si povzdychol.
-"Harry o tomto sme sa bavili tisíckrát..."
-"Áno, ale nikdy nie v takejto situácii," ostro som ho prerušil.
-"Nezáleží v akej situácii. Čo sme si vytvorili je silné a dobre to vieš. Nerozkýva nás to"
-"Veď je to len pauza," dodal Zayn.
-"Teraz som vám na nič, nevidíte?"
Paul mlčal a sledoval každý môj pohyb. Napokon prehovoril.
-"Je to kvôli dievčaťu?"
Odfrkol som si a pokrútil hlavou. Odmietam sa k tomu vracať. Paul s Liamom si vymenili pohľady.
-"Aj tak sa nám nedarí nič napísať, vrátime sa k tomu potom. A vidíme sa v štúdiu"
Predtým, než som vošiel do izby ma dobehol Zayn. Položil mi ruku na chrbát a pozrel na mňa. -"Zajtra to bude znovu lepšie"
Akoby sa aj s Liamom dohodli na utešujúcich vetách, kto mi povie čo skôr.
-"A čo ak nie?" z úst mi vyšiel trhaný nádych.
-"Tak si to znovu povieš zajtra. Pretože môže, nikdy nevieš. V určitom okamihu zajtra bude lepšie"
Tie slová mi zarezonovali v hlave. Nemohol som sa však zbaviť strachu. Strachu, ktorý teraz nahradil bolesť a uvažoval som nad tým, či to bolo dobré rozhodnutie. Celú cestu do Holmes Chapel si v mojich myšlienkach zase vydobyli nadvládu tie neželané. Obával som sa aj stretnutia s mamou. Čo mi povie na toto všetko? Že som strašný idiot uznám aj sám. Ach, zaujímalo by ma, ako sa má Will.

Never too Late 25

7. října 2012 v 18:16 | Adminka;))xx
Harry:
Každé ráno som dúfal, že sa neprebudím. Vždy mi to pripomenulo čo sa stalo a bolesť v mojom srdci sa znásobila. A tak keď mi cez odostreté žalúzie zasvietilo na tvár slnko a donútilo ma vykotúľať sa z postele, znovu ma premklo súženie. Will vždy zastierala, neznášala takéto prebudenia. Myslel som na to, aké by to bolo, keby tu je so mnou. Ale nebola. S povzdychom som sa odtackal do kuchyne a pripravil si cereálie. Nejedol som ich však, sadol som si na gauč a zostal zízať na stenu. Čas bol príliš klzký na to, aby som ho držal v rukách. Mohol som tam sedieť hodinu, možno dve. Rozmýšľal som nad nerozmýšľaním, dúfal v nejakú vec, čo by mi k tomu pomohla. Moje úvahy boli prerušené zavŕzganím podlahy a potom sa predo mnou objavil rozospatý Louis. Už som sa ani nesnažil tváriť nadšene. Pripadalo mi to ako lož, čo v skutočnosti bola. Úsmev ma stál obrovskú námahu. Ani jeden z nás neprerušil pohľad. Nakoniec sa ozval Louis.
-"Zjem tvoje cereálie"
Kompletne som zabudol na misku, ležiacu na konferenčnom stolíku. Zvažujúc, že aj tak nie som hladný som mu odvetil:
-"Jasné" môj hlas bol unavený a zachrípnutý "Aj tak sú asi rozmočené"
Louis pristúpil bližšie a vzal misku do rúk. Cez tvár mu preletel zmätený výraz, keď prehrabol guličky lyžicou.
-"Zabudol si tam dať mlieko"
Cereálie bez mlieka? Kam som dal mozog? Bolo to tak patetické, až som sa skoro zasmial. Skoro.
Prázdna schránka. Tak by sa dalo nazvať to, čím som sa stal. Najskôr som zvažoval veľa možností. Ísť za Will, znovu ju odprosovať. Ale vedel som, že by ma to zranilo ešte viacej. Ani raz som sa neskúsil zamyslieť nad svojou hlúposťou. Ísť za Natalie. To som takmer okamžite zavrhol, najhoršie chyby v mojom živote. Zúfalo som sedel pri mojej rozbitej gitare, potom čo mi vypadla z rúk, keď som sa nemohol sústrediť. Zručnosti v hre na nej sa nezlepšovali, takto som to aspoň mohol vzdať. Louis so Zaynom sa s hlasnými výkrikmi venovali videohre, zatiaľ čo Niall sedel nad zošitom a usilovne doňho čarbal. Pocítil som ruku na pleci, Liam si sadol ku mne na zem a oprel sa o stenu.
-"Harold..."
-"Ja viem, dobre?! Nemusíš mi pripomínať, akú chybu som spravil. Dosť mi to vykričala aj ona"
Obaja sme stíchli. Chvíľu sme iba sledovali ostatných, potom však Liam znovu prehovoril. Obrátil ku mne hlavu a pozrel mi do očí. V hlase mu zaznela istota.
-"Bude to v poriadku, vieš," povedal "...časom"
-"Ja chcem aby to bolo v pohode teraz," zamrmlal som a upriamil pohľad na moje ruky "Bolí to a viem, že nemôžem spraviť nič, čo by to zmenilo"
Liam sa poobzeral po miestnosti. Bol som rád, že sa na mňa viac nepozerá. Nechcel som, aby niekto videl slzy, ktoré som zúrivým žmurkaním zaháňal.
-"Tak si sa zamiloval. Sú horšie veci, čo sa mohli stať"
V tom čase som ešte nemohol pochopiť, čo Liam naznačuje, nemohol som sa cez moju bolesť pozrieť do minulosti a pochopiť, že je to pravda. Iba som prikývol a natiahol sa po notes, čo ležal vpravo od mojej nohy. Už dlho som nepísal.

Never too Late 24

4. října 2012 v 18:58 | Adminka;))xx
Will:
Tri slová. Tri slová stačia na to, aby ma po dlhom čase vrátili do krutosti reality. Reality, od ktorej by som najradšej zostala čo najďalej. Nikdy ku mne neprejavila ani štipku zľutovania. Radšej som sa strácala vo vlastnom svete, všetko okolo mňa šlo pomimo. Ale toto ma vytrhlo zo snívania. Mala som chuť schúliť svoje myšlienky do najzadnejšej časti mozgu a odmietnuť opustiť svoje obrany. No nebola som silná až natoľko. Ja, dievča čo nikdy nezažilo v živote nejakú drámu a zrazu sa tu objavili komplikácie. A prišli spolu s ním, s chalanom, vystrašeným predstavou lásky. Bol som s ňou. Mozog sa snažil spracovať tie slová a keď mi došiel ich význam, nohy sa mi zdvihli sami. Musela som od neho utiecť. Naivná, hlúpa krava. Zase som mu na to skočila. A už to nedovolím. Bolesť v hrudi sa zväčšovala. Všetko ku mne doliehalo z diaľky, ozvena mojich rýchlych krokov smerujúcich na chodbu. V ušiach mi hučalo, jeho slová sa menili na nezmyselný šum. Pocítila som jeho studené prsty na mojom zápästí. To akoby mi strelilo facku. Rozmazaným zrakom som sa k nemu prudko otočila a zazrela naňho.
-"Nie, pusti ma!" zúrivo som vykríkla "Hovorím ti, že už toho mám dosť! Plné zuby faloše a predstierania!"
-"Ale... čo keď..." nemohol dokončiť a jeho stisk pomaly opadával.
-"Čo keď čo? Nezaujíma ma to! Choď si za tou svojou a nechaj ma na pokoji!"
-"Nechápeš..." hovoril už zúfalo.
-"Ja to ani chápať nechcem! Nič to neznamenalo!" v okamihu, ako som to povedala, oľutovala som svoje slová.
Klamem sama sebe, ale čo to na tom zmení? Pustil ma a bez slova na mňa hľadel, v očiach sa mu zaleskli slzy. Aj ja som sa musela veľmi premáhať, aby som sa nerozplakala. Odstúpila som od neho pár krokov a za sebou na vešiaku nahmatala akúsi bundu. Venovala som mu posledný pohľad, rázne sa otočila a rozbehla sa do chladnej noci. Niekedy som sa musela vrátiť. Pred jeho domom som mala auto a pomaly som začínala mrznúť. Ako na potvoru mi motor odmietol niekoľkokrát po sebe naskočiť, keď som trasúcimi sa prstami otáčala kľúčom v zapaľovaní. Vo dverách sa objavila osvetlená postava a zbehla dolu schodmi.
-"Vieš čo je tvoj problém?!" kričala som, zatiaľ čo som stiahla okienko "Bojíš sa! Do riti, bojíš sa milovať niekoho iného okrem seba! Dala som ti ďalšiu šancu a ty si ju zase premárnil!" všetky moje emócie prúdili na povrch.
Posledný krát som skúsila naštartovať. Motor zavrčal a ja som položila ruku na prevodovku.
-"Pohneš sa a prejdeš mi nohu," povedal Harry bez emócií, očividne mal nohu zaseknutú pod kolesom.
Frustrovane som buchla do volantu.
-"Myslíš si, že ja som chcela aby sa niečo z tohto stalo?! Nechcem tvoje hlúpe ospravedlňovania. Jediné čo si želám je, aby som ťa nikdy nespoznala. Skazil si mi život Styles a to sa ešte ani poriadne nezačal!"
-"Prepáč," bolo jediné, čo povedal.
Po tvári mi stekali slzy. Tak strašne som ho chcela nenávidieť. Bola som unavená a patetická, ale stále som ho ľúbila. Aj keď som nechcela. Byť zamilovaná a nechať si zlomiť srdce zo dňa na deň. Nie, nechcela som sa cítiť takto. Chcela som to ukončiť. Ale zdalo sa, že čím viac som sa snažila, tým viac sa mi tieto pocity vracali späť do žíl.
-"Harry, nechaj ma ísť," zamrmlala som.
Odstúpil od auta. S prázdnym pohľadom sa díval, ako odchádzam do noci. Len čo som mu však zmizla z dohľadu, odparkovala som na okraji cesty a vypla motor. Oprela som sa čelom o volant a nahlas vzlykla. Telo sa mi začalo otriasať, na tvár som si pritisla rukávy bundy a snažila sa to zadržať. O chvíľu som však nemohla dýchať a nechala z úst prúdiť nekonečné vzlyky. Začala som kašľať a keď som sa nadýchla, do nosa mi udrela jeho vôňa. Zúrivo som zo seba strhla tú bundu a odhodila ju na zadné sedadlo, stále som to však cítila. Opakovane som udierala do volantu a nahlas vzlykala. Nikomu som nepriala zažiť ten pocit. Pocit, keď vám všetko preniká pomedzi prsty. Keď už nemáte miesto, kam sa vrátiť bez toho, aby ste sa cítili stratene. Keď nemáte nikoho, o koho sa oprieť. Hoci ja som to tak mala celý život, Harry bol moje slnko. Odpustila som mu prvýkrát, ale toto nemôžem. Aj tak to malo každú chvíľu skončiť. Nemohla by som byť s ním, nechcela som byť s ním. A napriek tomu som mala v rozlámaných kúskoch srdca vyryté Harryho meno. Mala som pocit, že tam zostane už navždy. Ale ja ho odtiaľ dostanem. Nezaslúžil si ma, nezaslúži si nikoho okrem svojho vlastného ega. Netušila som, prečo to urobil. Prečo sa so mnou po celý čas zahrával. Naivne som verila nie vo falošný vzťah, ale v skutočnú lásku. Ako vidím, láska neexistuje. Pretože keby naozaj existovala, takéto trápenie by zmizlo. Vyparilo by sa v lúčoch, ktoré by milovaný človek vysielal do celého tela a zamestnávala by myšlienky. Prestala som veriť.

Never too Late 23

2. října 2012 v 14:42 | Adminka;))xx
Harry:
Ako to môžeš odhadnúť? Je tu nejaké znamenie? Blikajúce svetlá? Zlovestné sirény? Nejaké výstraha, pred tým, než spadneš, spadneš príliš hlboko? Je tu spôsob ako pozastaviť, prišpendliť dolu presný okamih, kedy sa pocit vyvinie do niečoho, čo už nemožno ovládať? Všetko sa mi vyšmyklo z rúk. Bolo to tým, ako som sa cítil? Ako moje telo reagovalo? Vecami, ktoré som urobil? Nie, nedalo sa to zastaviť. V tej chvíli som sa cítil úplne uvoľnene. Nebol už to príznak niečoho zlého? Aj keď mi z tváre zmizol úsmev, moje vnútro prekypovalo entuziazmom. Prevzalo to nado mnou kontrolu a srdce sa mi rozbúšilo možno prirýchlo. Potichu som skúmal Willinu tvár. Jej oči rozšírené od očakávania, vlhké vlasy padajúce jej do tváre ako sa posadila na päty predo mňa.
-"Si taká krásna," šepol som a prečesal jej vlasy prstami "Ľúbim ťa"
A bolo to vonku. V tej chvíli ma zachvátila panika. Harold, zase si všetko pokazil. Oči sa jej zväčšili na enormnú veľkosť, zmeravela, iba na mňa pozerala s pootvorenými ústami.
-"Vieš, nemusíš mi to hovoriť naspäť... iba som chcel, aby si to vedela," zamrmlal som a uprel pohľad na moje ruky, zaborené v snehu aby som zabránil ich triaške.
Nervóznej triaške. Nikdy som nič podobné k nikomu ani nemohol cítiť. Ja, Harry Styles, zamilovaný? Pred mesiacmi to bola naivná predstava. A potom prišlo toto dievča. Obrátilo mi celý svet hore nohami, nevedel som rozoznať jeho hlavu či pätu. A keď som to povedal, najskôr sa všetko zmotalo do úplného chaosu. Srdce sa mi začínalo upokojovať.
-"Aj ja ťa ľúbim Harry," šepla naspäť a chytila ma za ruku.
V tej chvíli som cítil akoby sa som sa končekmi prstov zachytával pevného bodu. Ale všetko bolo stále v absolútnom chaose. Pretože som sa znovu vystrašil. Vystrašil predstavou ako by ma mohol tento vzťah vtiahnuť do nepoznaného víru. No nedal som to na sebe poznať. Ústa som sformoval do úbohej napodobeniny úsmevu a aby som to zakryl, natiahol som sa po Will a vzal ju do náručia. Všade bolo úplné ticho. Napokon som sa postavil a dúfal, že sa tieto hnusné myšlienky vyparia rovnako rýchlo, ako prišli.
-"Poď, mohli by sme postaviť snehuliaka"
Will na mňa pozrela a zahryzla si do pery.
-"Ochorieme"
-"Nevadí, budeme sa potom liečiť spolu"
Pokrčila plecami a dovolila, nech ju postavím na nohy. Chaos, čo mi vládol vo vnútri som zmotal do snehovej gule, ktorú sme váľali po zemi. Zanechávalo však za sebou stopu. A vedel som, že tej stopy na duši sa nikdy nezbavím. Celý čas som zvádzal boj. Netušil som, čo vlastne chcem. Na snehuliakov krk sme uviazali môj modrý šál. Do toho uzla som uzamkol všetky pochybnosti. Aj v tejto chvíli som však vedel, že sa vrátia. Vždy sa vrátia. Potreboval som nájsť istotu. Istotu, že sa týmto nič nezmení. Will mala po celý čas na tvári úsmev. A čo to malo znamenať pre mňa? Že sa naozaj nič nezmenilo? Vyznali sme si city a stále budeme vo falošnom vzťahu? A čo potom, keď to skončí? Chcem vôbec, aby to skončilo? Nabral som si za hrsť snehu a položil si ho na hlavu, akoby mi to pomohlo schladiť myšlienky, zastaviť nekonečné otázky, na ktoré som nepoznal odpovede. Život nám nikdy nenaloží viac, než zvládneme. Ale toto mi vážne začínalo prerastať cez hlavu a zachádzalo ďalej, než by som očakával.

Never too Late 22

29. září 2012 v 14:00 | Adminka;))xx
-"Harry, mne sa už nechce ísť lyžovať," zaúpela som, keď som sa oprela dozadu o moju stoličku a položila si ruky na plné brucho.
-"A čo chceš robiť?"
-"Neviem, ale to nie je podstatné"
-"Tak fajn," vzdychol a chystal sa postaviť, ale ja som ho zastavila.
-"Ešte chvíľku" prevrátil očami a netrpezlivo poklepal prstami po jeho prázdnom pohári.
Ja som sa natiahla po šálku čaju, čo ležala predo mnou a odpila si, no vzápätí ju položila naspäť.
-"Fuj, to už do seba nedám. Chceš?" ponúkla som Harryho.
Pokrútil hlavou a kývol rukou k východu.
-"Môžeme ísť?"
S hlasným výdychom som sa postavila a pomaly prešla do haly, kde sa odkladali lyže, čo v lyžiarkach nebolo najľahšie. Prezuli sme sa do tenisiek, bundu som si prehodila cez ruku a zamierili sme k výťahu. V našom apartmáne som zo seba okamžite skopala otepľovačky a len v nohavičkách sa zvalila do postele.
-"Zmáha ma to," vyfúkla som.
Hlava sa mi začala mierne točiť, tak som zatvorila oči. Začula som, ako Harry zapol televíziu, no slová ku mne doliehali vzdialene. Posteľ sa prehla pod jeho váhou, keď si ľahol ku mne, ale ja som sa mu otočila chrbtom a skrútila sa pod prikrývku. Ani som nevedela ako, a o chvíľu som spala.
Zobudila som sa na otváranie balkónových dverí. Lenivo som sa pretiahla, už som sa cítila oveľa lepšie. Ešte stále rozospatá som šla pohľadať Harryho. Opieral sa o zábradlie vonku a pozeral na svah. Bosá som potichu prešla k nemu a objala ho zozadu. Jemne sa mykol, keď som si oprela líce o jeho chrbát. Studené dlaždice mi nepríjemne chladili rozhorúčené chodidlá.
-"Nechceš sa ísť prejsť?" navrhol Harry po chvíli ticha a otočil sa ku mne.
Pokrčila som plecami a usmiala sa naňho.
-"Môžeme, ak chceš" znovu som si natiahla otepľovačky, na nohy čižmy a zviezli sme sa výťahom dolu.
Odhadovala som, že môže byť okolo troch hodín, lúče zubatého slnka sa ešte odrážali od snehu. Preplietli sme si s Harrym prsty, vzájomne sa zohrievali svojou blízkosťou a prešli dozadu okolo hotela. Všade sa kopil sneh, vyzeralo to ako z rozprávky. Milovala som takéto scenérie. Po chvíli Harry vytiahol svoj mobil a zastal, no ja som pokračovala ďalej aj bez neho. Zrazu mi dozadu hlavy narazila snehová guľa a zrazila mi čiapku. Studený sneh mi stiekol za krk a zanechal nepríjemný pocit. Prižmúrila som oči a sledovala nenápadne sa tváriaceho Harryho. Uškrnula som sa a nabrala si sneh, ktorý mu vzápätí vrazil do čela. Rozbehol sa ku mne a ja som s výkrikom začala utekať, no po chvíli ma dobehol a vyhodil si ma do náručia. Smeroval k obrovskému záveju.
-"Harry, nie-éé!"
No už bolo neskoro. Skončila som tvárou v studenom snehu. Schmatla som ho za nohu a nejakým spôsobom sa mi podarilo zvaliť ho ku mne. Obkročmo som si naňho sadla a plesla mu za hrsť snehu na vlasy. A tak sme sa tam jašili v snehu, až kým sme neboli premočení úplne celí. Potom sme zostali ležať vedľa seba, hlasno dýchali a smiali sa ako blázni. Harry sa prevalil na mňa a odhrnul mi mokré vlasy z tváre. Naklonil sa a pritisol svoje studené pery na moje. Začula som cvaknutie, potom sa odvalil a niečo vyťukával do mobilu.
-"Mám novú fotku na Twitteri," oznámil mi s úškrnom.
Vytrhla som mu mobil z ruky a zväčšila ju. Na tvári sa mi objavil úsmev a hodila som mu ju naspäť.
-"Zlatí sme," skonštatovala som po chvíli.
Posadila som sa a Harry tiež.
-"Will," zrazu zvážnel a mne sa rozbúchalo srdce, keď sa mi zahľadel priamo do očí.

Never too Late 21

27. září 2012 v 21:46 | Adminka;))xx
Teplo sa mi šírilo z dlaní do celého tepla, keď som pohľadom prechádzala po okolí. Zo vzdialených chatiek preblikávali svetlá, odrážali sa od snehu a ja som občas uprela pohľad na oblohu posiatu tisíckami hviezd. Nezakrýval ich ani jeden mrak a pri svetle mesiaca noc nebola až taká tmavá. Čerstvý horský vzduch sa nedal ani porovnávať s tým Londýnskym. Hoci chlad sa zahrýzal popod teplú deku, nejako mi to neprekážalo. Vychutnávala som si každý moment vonku. Nohy v červených pyžamových nohaviciach s medvedíkmi som skrčila do tureckého sedu a šálku s horúcou čokoládou si oprela o koleno. Po druhom dni strávenom na svahu sa mi oči zatvárali za každým žmurknutím. Zrazu som pocítila prsty rozčesávajúce pramene mojich vlasov. Pozrela som hore a zbadala slabo osvetlenú Harryho tvár. Na perách mu pohrával jemný úsmev, keď zamyslene pozeral do diaľky. Posunula som sa na sedačke, prútené drevo pod mojou váhou jemne zapraskalo. Harry sa posadil vedľa mňa, tiež so skrčenými nohami. Obaja sme mlčali, no ticho nám vyhovovalo. Po chvíli ma chytil za ruku a preplietol si so mnou studené prsty.
-"Páči sa ti tu?" jeho hlas bol tichý a znel unavene.
-"Akoby nie. Je tu krásne"
-"To som rád"
-"Prečo si chcel, aby sme odišli?"
-"Už som ti vravel, oddych od všetkého. Myslel som, že máš rada Alpy" povzdychol si a vo vzduchu sa objavil malý obláčik pary.
-"Milujem Alpy, tak som to nemyslela. Som rada, že sme tu sami" vtisla som mu do ruky moju šálku a on si z nej vďačne odpil.
Nad hornou perou mu zostal kúsok šľahačky, tak som sa nahla a zotrela ju palcom, potom prstom prešla po jeho perách. Nikdy som si neuvedomila, aké sú jemné. Váhavo som stiahla ruku a on postavil šálku na malý stolík pred nami. Potom si oprel bradu o moje plece a pozrel na mňa. V očiach mu hrali nezbedné iskričky. Chvíľu som zaváhala a než som si to stihla uvedomiť, mal pery na mojich. Boli mäkké a poddajné. Vtisol mi jemný bozk, no ja som chytila jeho tričko a pritiahla si ho bližšie. Okamžite mi rozohrialo celé telo lepšie, než to dokázala horúca čokoláda. Pomaly som zabudla ako chutia jeho bozky. Keď sa mi nos naplní jeho vôňou, keď si ruku zapletiem do jeho vlasov, keď ma objíme okolo pása a ja sa poddám. Brucho sa mi naplnilo tisíckou motýľov. Prstami som prešla po jeho jemnom líci, až na krk a pritlačila si ho ešte bližšie. Uhryzol ma do spodnej pery a vzápätí sa odtiahol. Oprel sa čelom o moje a pozeral mi do očí. Venoval mi ešte jeden bozk na spodnú peru.
-"Mali. By. Sme. Ísť. Dovnútra" po každom slove mi jemne cmukol na pery.
Nakoniec si otrel nos o môj, tak isto ako to robia Eskimáci. Okamžite mi to vyčarovalo úsmev a s povzdychom ho chytila za ruku.
-"Teším sa na zajtra," povedala som, keď Harry zatváral dvere na balkón.
-"Máš sa na čo" vzápätí sa otočil s diabolským úsmevom a prehodil si ma cez plece.
Zvýskla som a búchala ho po zadku.
-"Pusti ma Styles!"
-"Ooh, baby, ešte!" vykríkol so smiechom.
Za to si vyslúžil ďalšie rany, až kým ma nezhodil do obrovskej postele. Zaľahol ma a cez oboch pretiahol prikrývku.
-"Harry... nemôžem... dýchať," dostala som zo seba a pokúsila sa ho odvaliť.
Pohol sa až po chvíli a so širokým úsmevom dopadol vedľa mňa. S povzdychom som sa pritúlila k jeho boku a on ma ochraňujúco zovrel v náručí.
-"Dobrú noc, Will"
-"Dobrú," zamrmlala som so zatvorenými očami.

Never too Late 20

25. září 2012 v 14:59 | Adminka;))xx
Čašníčka predo mňa postavila tanier s rizotom, ja som automaticky vzala do ruky vidličku a vzhliadla na Daniela. Mal pred sebou steak, ale pozeral mi do očí, ako už asi po desiaty krát. Znervózňovalo ma to, začínala som pochybovať, či som urobila dobre, keď som súhlasila s jeho pozvaním na obed. Roztrasenými prstami som sa hrala s okrajom mojich šiat. Nevedela som, čo mu mám povedať. Vždy keď som otvorila ústa, usmial sa na mňa a mne stiahlo žalúdok. Bola som z neho úplne mimo.
-"Ospravedlň ma," povedala som potichu, odložila obrúsok z nôh na stôl a prešla k záchodom.
Čudovala som sa, že sa vôbec udržím na nohách. Pred zrkadlom som si upravila niektoré pramene vlasov, potom sa rukami pridržala umývadla a pozerala na svoj odraz. Všade sa vznášala nejaká exotická vôňa, automaticky som krčila nos. Na čo som sem s ním vôbec išla? Pesničku sme mali nahranú a ja som sa plánovala skrútiť doma v posteli a zostať tam až do konca života. Akú mám vlastne osobnosť? Plachá Will, nerozhodná Will? Som vlastne nikto, nikto s trochou speváckeho talentu. Potriasla som hlavou a vrátila sa späť k stolu. Nedokázala som zjesť ani polovicu rizota a už som začínala vymýšľať všetky únikové cesty. Daniel vycítil môj nepokoj, lebo zavolal na čašníka a potom mi pomohol obliecť kabát. Keď som sa otočila na odchod, zachytil mi ruku a pobozkal ma priamo na pery. Prekvapene som ustrnula, zaregistrovala len cvakanie fotoaparátu. S prudko otvorenými očami som sa mu vytrhla z náručia a pozrela k dverám, v ktorých stál Harry, držal v ruke foťák a neľútostne sa díval na nejakú ženu, čo vyzerala ako reportérka. Bez slova som k nemu prešla, ešte stále s ústami otvorenými do O, za mnou som počula Danielove kroky. Harry vytiahol z foťáka pamäťovú kartu, hodil ju na zem a zadupal ju, potom ho s nahnevaným výrazom vrátil tej žene. Ale ten pohľad nebol nič v porovnaní s tým, čo vrhol na Daniela. Nevedela som, čo mám robiť. Na ústach mi zostávala Danielova chuť, na také drsné bozky som nebola zvyknutá. Harry sa zrazu napriahol, ja som sa inštinktívne uhla a jeho päsť dopadla na Daniela. Ozvalo sa zachrupčanie, on zanadával a chytil si nos.
-"Tie fotky sa nikde neobjavia a ty sa už nikdy nedotkneš mojej priateľky," zavrčal Harry.
-"Harry," oslovila som ho a chytila ho za ruku "Poďme odtiaľto"

O dva týždne
-"Odchádzame," odvetil Harry na otázku, čo majú znamenať naše zbalené kufre.
-"Kam?"
-"To je prekvapenie. A už sa ma nič nepýtaj, všetko je vybavené," usmial sa a za ruku ma potiahol do auta.
Prekvapene som sa nechala odviesť a premýšľala, čo sa to, preboha, deje.

Never too Late 19

23. září 2012 v 18:59 | Adminka;))xx
Najkrajšie veci v živote sa nedajú vidieť. Musíme ich cítiť srdcom. Ľudia väčšinu života ľutujú niečo, čo nepovedali, ako to čo povedali. Mne sa to všetko hromadilo niekde vo vnútri a už som nenašla žiadny iný spôsob ako ich vyjadriť. Preto som stála v prudkom daždi, premoknutá do nitky. Sneh sa pomaly začínal topiť, ľadové potôčiky mi presakovali cez tenké tenisky. Ale nevšímala som si ani to, že sa mi telo nekontrolovateľne triaslo a drkotali mi zuby. Tieto kvapky zo mňa zmývali všetko, čo som zažila. Nastavovala som tvár k oblohe, točila sa v kruhoch. Únava zo mňa opadla rovnako rýchlo, ako prišla, z pier mi neschádzal úsmev. Hlavu som mala absolútne prázdnu a cítila som sa najlepšie za posledných pár týždňov. Okolo pása som pocítila silné ruky, čo ma donútilo zastaviť a zamotala sa mi hlava. Všetko mi pripadalo ako vo sne, len nejaké vzdialené odozvy vonkajšieho sveta. Odhrnula som si z tváre mokré vlasy a pozrela na premočeného Harryho.
-"Will, vráť sa späť do auta," povedal potichu.
To ma prinútilo zamračiť sa. Pokrútila som hlavou a snažila sa vymaniť z jeho objatia. Dážď už nešľahal tak prudko, ale pršalo stále. Okolité zvuky sa vytratili. Keď som zízala do Harryho očí, doslova mi mohol vidieť až na dno duše. V tej chvíli som sa cítila naozaj zraniteľne. Len malé dievča v náručí chlapca, pri ktorom si už nebola istá ničím.
-"Ešte sa na mňa hneváš?" spýtal sa ma a ja som zatla zuby.
Obaja sme sa triasli od zimy, prerušila som náš očný kontakt a pozrela dolu.
-"Nie"
-"Si si istá?"
-"Ja som nikdy nebola nahnevaná... teda možno spočiatku, ale inak nie"
-"A čo si bola?"
-"Zranená," šepla som skoro nepočuteľne "A ty to dobre vieš"
Na to už nič nepovedal, len si ma pritiahol pevnejšie a ja som si zaborila tvár do jeho hrude. Chcela som sa odtiahnuť, ale namiesto toho ho zovrela okolo pása.
Sledovala som, ako Harry dáva do čaju cukor, keď zrazu do kuchyne vošiel Louis. Nadšene som sa odlepila od kredenca a silno ho objala.
-"Louii, dlho sme sa nevideli," zachripela som hlasom storočného fajčiara a zaškerila sa naňho.
Mojim hlasivkám ani náhodou nepomohlo, že som nachladla v tom studenom daždi.
-"Ako sa máš, krpec?" spýtal sa ma a ja som odstúpila a zamračila sa naňho.
Zasmial sa a zrazu som si všimla, že za ním do kuchyne váhavo vstúpilo nejaké dievča. Mala dlhé vlnité vlasy a bola naozaj krásna. Už len státie s ňou v jednej miestnosti mi uberalo na sebavedomí. V Harryho teplákoch a veľkej mikine, s vlhkými vlasmi som si pripadala ako škaredé káčatko.
-"Will, toto je Eleanor, moja priateľka," predstavil nás Louis.
Usmiala som sa na ňu a ona mi úsmev opätovala.
-"Ahoj," vystrela ku mne ruku, no ja som ju namiesto toho objala.
Za chrbtom sa mi objavil Harry a vložil do studenej ruky čaj. Keď Louis vzal Eleanor okolo pása a pobozkal ju na líce, pichol ma osteň žiarlivosti. Nevedela som ani prečo, závidela som im.
-"My pôjdeme do izby," povedal a zmizli vo dverách.
Povzdychla som si a prešla ku gauču. Stále som sa triasla, prehodila som cez seba zelenú deku a šálku zovrela oboma rukami. Harry si sadol vedľa mňa, úkosom som naňho pozrela. Louis s Eleanor sú spolu, naozaj. Žiadne predstieranie. Čo som vlastne ja s Harrym? Nevedela som, čo si mám myslieť. A hlavne nie po tom, čo urobil. Zúfalo som sa zahľadela na čiernu obrazovku a mimovoľne si odpila z čaju, čo mi popálilo jazyk. Aj ruky som už mala horúce, šálku som položila na stolík, kolená si pritiahla k hrudi a objala si ich. Harry sa natiahol po ovládač a keď už bežal nejaký náhodný kanál, prehodil ruku okolo mojich pliec. Striasla som ju, roztvorila deku a nechala ho k sebe pritisnúť. Chúlili sme sa tam a Harrymu po chvíli začali klipkať oči. Ja som ani poriadne nevnímala televíziu, moja hlava už dávno nebola prázdna ako v daždi. Vyčerpaná prúdom myšlienok som sa oprela o Harryho a zatvorila oči.

Never too Late 18

20. září 2012 v 18:54 | Adminka;))xx
Will:
Natiahla som sa po starú gitaru, čo ležala na zemi vedľa postele. Jemne som prešla po strunách, potom si odkašľala a začala hrať. Zatvorila som oči a ponorila sa do slov. Poletovali po izbe, vytvárali malú ozvenu.
-"I gotta say
Something I've been thinkin bout
I can't wait
To lay around with you
And tell you all
The secrets I've been keeping to myself
It's been while
Since I've felt butterflies
Do you feel the same way too
If every single second
Could last that much longer
Would you hold me
And kiss me again
Underneath the moonlight
You're more than a friend
Oh
I knew it from the first sight
Yeah
Hold me feel my heartbeat
Put your arms around me
And kiss me again
And kiss me again"
-"Ja som Daniel," predstavil sa chalan v mojom veku a vyčaroval žiarivý úsmev.
Vystrel ku mne ruku, ja som ju chytila a potriasla ňou, zatiaľ čo som mu úsmev opätovala. Vyžarovala z neho nejaká nákazlivá pozitívna nálada. Zrazu som pocítila ruku okolo môjho pása a automaticky sa zamračila. Držala som si od Harryho odstup a očividne sa mu nepáčilo, že sa nachádzam v blízkosti iného chalana. Ako keby on môže... rýchlo som zahnala tú myšlienku a vykrútila sa z jeho zovretia. Keď to Daniel zbadal úsmev sa mu ešte viac rozšíril. Nasledovala som ho hlbšie do priestorov nahrávacieho štúdia. Harry kráčal za mnou a každú chvíľu sa snažil chytiť ma za ruku, no nedala som mu príležitosť. Bola som unavená z jeho ospravedlňovaní, až som pomaly začínala uvažovať nad tým, že mu to odpustím. Ale akoby som mohla? Od začiatku som si myslela, že bude takýto a konečne sa to ukázalo. Jeho prázdne slová o tom, že to už viac nespraví, neznamenali nič. A hoci ma to v kútiku duše štvalo, mohla som to vyjadriť jedine na papier. V ruke som zvierala návrh na novú pesničku, tento krát som dostala ponuku na duet. Clara už predpokladala, že spolu s Danielom naspievame hit. Sadli sme si za okrúhly sklenený stôl a ja som papier položila na stôl. Daniel sa ku mne naklonil bližšie, zacítila som závan jeho kolínskej a zaštípalo ma v nose. Skrehnutými prstami som ho roztvorila a položila medzi nás dvoch. Harry mi položil ruku na stehno, tento krát som sa ani nesnažila ju striasť. Keď Daniel prebehol očami pesničku, pozrel na mňa a znovu sa usmial. Mala som pocit, že mu o chvíľu stuhnú svaly na lícach.
-"Vyzerá to super," povedal.
-"Ďakujem"
Chvíľu sme sedeli v absolútnej tichosti, až kým sa vo dverách neobjavila Clara a Danielov manažér.
-"Deti, mali by sme sa pustiť do toho, dobre viete, ako dlho to trvá," oznámila Clara a my sme ju nasledovali do štúdia.
Harry zostal stáť pri pulte, zatiaľ čo my dvaja sme zamierili za presklenú stenu k mikrofónom. Daniel držal môj papier, ja som tie slová dávno vedela naspamäť.
-"I've gotta say
I wasn't expecting you
To come this way
And fall into my arms
And now I know
I can't deny this feeling any longer
I close my eyes
I can't stop thinking bout you
Crack a smile
I just can't lose
At a mile-a-minute
My heart beats to the limit
When I'm with you"
Každú chvíľu som pozrela na Daniela, ktorý sledoval text a keď sa nám stretli pohľady, zachvela som sa. Občas som skontrolovala Harryho, mal na tvári stále ten istý nič nehovoriaci pohľad.
-"So kiss me again
Underneath the moonlight
You're more than a friend
Oh
I knew it from the first sight
Yeah
Hold me feel my heartbeat
Put your arms around me"
Daniel ma chytil za ruku a ja som nevedela, čo urobiť. Uprela som pohľad do zeme a nechala vlasy, nech mi spadnú do tváre. Chcela som zakryť červeň, čo mi do nej stúpla.
-"And kiss me again
I can't let you go
Can't let you float away
Cause that would be a mistake
I'm not ready to run
Can't let you go
To waste, no, no, no, no..."
Ďalších pár hodín sme to opakovali dookola, až pokiaľ pieseň nebola dokonalá a ja pomaly bez hlasu. Na konci som bola absolútne vyčerpaná. S Danielom sme si vymenili telefónne čísla. Ani som neuvažovala nad tým, čo robím. Dokonca aj na jeho tvári už nežiaril taký úsmev. Začala som kráčať smerom k východu, ale potom som zistila, že Harry pri mne nie je. Obzrela som sa a uvidela ho so zamysleným výrazom kráčať k Danielovi. Zmätene som naňho pozerala, ako sa ten výraz vzápätí zmenil na naštvaný a začal Danielovi niečo hovoriť. Bola som priďaleko, nezachytila som ich konverzáciu, ale Dan vyzeral úplne uvoľnene, akoby sa mu posmieval. Myšlienky mi bez odozvy poletovali v hlave, oprela som sa o stenu a počkala, kým ma Harry dobehne. Nenamietala som, keď ma chytil okolo pásu a odviedol ma k autu. Tá pesnička... zložila som ju o ňom. Nevedela som, či si to domyslel, ale dúfala som, že áno. Ten čas čo sme strávili spolu mi utkvel v pamäti, nebola som si istá, čo som robila kým som ho spoznala. Dopĺňali sme sa a to, že som sa od neho dištancovala, nespôsobovalo bolesť len jemu, ale aj mne. Po chvíli sa na čelnom skle začali objavovať kvapôčky vody. Spoznávala som miesta, okolo ktorých sme prechádzali a zrazu som pocítila čudné nutkanie.
-"Harry zastav, prosím!" povedala som, ani nečakala kým poriadne zastaví a vybehla z auta do dažďa.

Never too Late 17

17. září 2012 v 22:42 | Adminka;))xx
Posledný krát som si napravil vlasy a vošiel do chodby. Vyzul som si topánky a bundu zavesil na vešiak. Keď som sa obrátil, predo mnou stála mama a na ruky mala prekrížené na prsiach.
-"Kde si bol?" spýtala sa pokojne "Skúšala som ti volať, ale nezdvíhal si mi to, vieš ako sme sa s Will báli?"
-"Prepáč, ja...ja... bol som u Jeremyho a nejako..." vtedy som zmĺkol, pretože za mamou stál Jeremy a divo krútil hlavou.
-"No to je zaujímavé, že keď som zavolala jemu, povedal, že si sa tam ani neukázal"
Shit. Po maminej pravici sa objavila Will a spýtavo na mňa pozrela. Znervóznel som. Upierali sa na mňa tri páry očí a ja som horúčkovite premýšľal.
-"Kúpil som koláčiky, ako prekvapenie," snažil som sa usmiať, ale svaly na tvári som mal stuhnuté.
Srdce sa mi divoko rozbúchalo, cítil som sa ako malý školák, čo porušil pravidlá. Will zdvihla obočie.
-"A kde ich máš?"
Potriasol som hlavou a pretlačil sa popri nich, bežal som do mojej izby. Zamkol som a oprel sa o dvere. Neuvedomil som si, že zadržiavam dych. Vydýchol som a znovu sa prudko nadýchol. Idiot. Idiot. Na čo som vôbec myslel? Ozvalo sa klopanie.
-"Harry? Harry, čo sa deje?" začul som Will a vtedy ma to zasiahlo ešte viac.
Neuvažoval som nad takýmito dôsledkami.
-"Nič. Choď preč"
Povzdychla si a počul som, ako sa oprela o dvere.
-"Otvor. Prosím"
Akoby mi niekto do srdca opakovane niečím bodal. Ako som jej to mohol urobiť? Vystrašený svojimi citmi som spravil jedinú vec, čo som vedel naozaj dobre. Ubližovať ľuďom. Zatvoril som oči, krútil sa mi celý svet. Výčitky svedomia sa do mňa neúprosne zahrýzali. Ako sa jej po tomto budem vôbec môcť pozrieť do očí? Vedený neznámou silou som odomkol zámku, ale rázne prešiel k posteli a zaboril si hlavu do vankúša. Will si sadla ku mne a cítil som, ako mi prechádza po vlasoch.
-"Nech ťa trápi čokoľvek Harry, bude to v poriadku"
-"Will ty utešuješ mňa?! Nič nebude v poriadku, hlavne nie po tom, čo som urobil!" prudko som sa posadil a pozrel sa na ňu "Ja neviem prečo... som neskutočný idiot!" kričal som.
-"Čo sa stalo?"
-"Ne...ja... spravil som to najhoršie, čo som mohol a teraz robím ešte väčšiu chybu, lebo ti to hovorím, ale horšie by bolo keby ti to nepoviem a..."
Položila mi ruku na ústa a pozrela mi do očí.
-"Spomaľ. O čom hovoríš?"
-"Bol som... teda... vyspal som sa s mojou bývalou," šepol som skoro nepočuteľne a sklopil pohľad "Myslel som na teba a na tento náš vzťah a niečo ma na tom strašne vydesilo, pretože som si uvedomil, že ja... ja ťa..." nedokázal som to vysloviť, ale zdvihol som pohľad práve vtedy, keď sa Will bez slova zdvihla a strnulo prešla ku dverám.
Ani sa na mňa nepozrela, zatvorila za sebou a ja som sa iba vyvaleným pohľadom díval na miesto, kde ešte pred chvíľou bola. Gratulujem Styles, to sa ti podarilo.

Never too Late 16

14. září 2012 v 15:20 | Adminka;))xx
Harry:
Keď som sa objavil v kuchyni, ako prvé ma privítal mamin široký úsmev. Toto mi chýbalo.
-"Dobré ráno," zamrmlal som a dal jej pusu na líce.
Ako tínedžer večne naštvaný na ranné vstávanie som nemával veľmi dobrú náladu, ale teraz keď som nebýval doma často, užíval som si chvíle s ňou.
-"Dobré... pozri pripravila som vám raňajky. Ak by si chcel, môžeš ich Will odniesť hore," pozrela na mňa súcitným pohľadom a pohladila ma po tvári.
Večer som im všetko vyrozprával a našťastie to pochopili. Mama si Will obľúbila už za tú chvíľu a keď zistila, čím si prešla, nuž... asi sa k nej bude správať trochu inak.
-"Mami, nepripomínaj jej to, dobre? Chovaj sa pred ňou normálne prosím ťa, asi by nechcela ďalší súcit" povedal som jej jemne.
Prikývla a začala na podnos nakladať raňajky. Pohár s džúsom, nejaké toasty. Ja som si len jeden vložil medzi zuby, podnos vzal do rúk a vyšiel k mojej izbe.
-"Ill," zamumlal som nezrozumiteľne a potichu.
Raňajky som položil na nočný stolík, toast vzal do ruky a potom Will jemne zatriasol. Mľaskla a pretočila sa na bok. Trvalo mi hodnú chvíľu presviedčania, kým otvorila oči a privítala ma rozospatým pohľadom. Pošúchala si oči hánkami ako bábätko a ja som sa nemohol ubrániť myšlienke, že je neskutočne zlatá. Zívla a nadvihla sa na lakťoch, potom jej pohľad padol na raňajky. Na tvári sa jej rozlial úsmev a posadila sa.
-"Ďakujem," šepla a natiahla sa po toast.
S chuťou doňho zahryzla, zatiaľ čo ja som sa usadil so skríženými nohami oproti nej. Odpila si z pomarančového džúsu, ja som jej ho potom vzal a napil sa aj ja. Potichu sme prežúvali, keď sa vo dverách objavila moja mama a oslovila Will.
-"Zlatko, už dávnejšie som mala plán ísť do kúpeľov na nejaké procedúry a veľmi by ma potešila tvoja spoločnosť. Harry by zatiaľ mohol ísť pozdraviť svojich starých známych, čo vy na to?"
Úkosom som pozrel na Will, ktorá pokrčila plecami, očividne nevediac, čo by mala povedať.
-"Mala by si ísť," povzbudzujúco som jej stlačil ruku a ona po chvíli váhavo prikývla.
Kráčal som po dobre známych zasnežených uliciach, keď sa z neba spustil dážď zmiešaný so snehom. Nezastal som, nasadil si na hlavu kapucňu a pokračoval, spomínajúc na momenty, čo som tu zažil. Prechádzal som okolo pekárne, v ktorej som pracoval. Každé otvorenie dverí ku mne privialo vôňu pečiva, tú vôňu ktorú som tak miloval. Zaváhal som, ale nevstúpil dnu, povedal som si, že sa tam zastavím po ceste naspäť. Nemal som konkrétny cieľ. Moje kroky viedli do parku, kde som si dal niekoľko koliečok okolo jazera. Začínal som ľutovať, že som si nevzal šál, pretože mi začínala mrznúť tvár. Mal som plnú hlavu myšlienok. Nikdy som sa nezamýšľal, prečo som sa vôbec na niečo takéto dal. Proste som uvidel jej fotku a povedal si, prečo to neskúsiť? Simon mi to vysvetľoval, takéto veci sa proste niekedy udiať museli. Neplánoval som, aby to dopadlo takto. Chcel som s ňou rok vytrpieť, ako s Caroline a potom sa rozísť. No niekedy sa to celé otočí. A mňa to zavalilo. Desilo. Desila ma predstava, že by som k nej mohol cítiť niečo viac. Ale nemohol som teraz vycúvať, mal som šancu iba čakať ako to celé dopadne. Premýšľal som, či bude môj bývalý najlepší priateľ doma. Hoci som zamieril k jeho domu, zrazu som sa našiel prešľapovať pred celkom inými vchodovými dverami. Až po chvíli som sa prinútil stlačiť kľučku. Neuvažoval som celkom nad tým, čo robím, ani či to vlastne urobiť chcem, ale keď som sa ocitol v tej izbe, z hlavy mi vyfučalo všetko.
-"Harry! Čo tu robíš?" otočila sa mojím smerom na otáčavej stoličke, odhŕňajúc si plavé vlasy z tváre.
Namiesto odpovede som pokrčil plecami, dvoma veľkými krokmi sa presunul k nej a vytiahol ju na nohy do môjho náručia. Pobozkal som ju so všetkou nahromadenou vášňou a strachom. Styles, už vieš prečo si nikdy neuvažoval nad svojimi citmi k Will. A teraz vidíš, čo to spôsobuje. Vytlačil som myšlienky na Will z hlavy.
-"Natalie," šepol som a zrazu sme sa obaja ocitli na posteli, ktorá sa pod našou váhou prehla.
Nečakal som na nič, o chvíľu sme skončili bez tričiek. Natalie sa nepýtala zbytočné otázky a ja som už nepremýšľal, ani nad pocitom viny, čo sa mi vznášal nad hlavou, pripravený napadnúť mi myšlienky ako hladné supy svoju korisť.

Never too Late 15

12. září 2012 v 20:19 | Adminka;))xx
Will:
Zobudila som sa ležiac na bruchu, zatiaľ čo mi jedna ruka visela z postele. Potichu som si povzdychla a nadvihla sa na lakte. Hlavu som si zložila do dlaní, prstami si jemne prečesala vlasy, čo mi spadli do tváre. Spánok odo mňa rýchlo odišiel. Na nočnom stolíku som sa snažila nahmatať pohár vody, ale zistila som, že tam nebol ani len stolík. Potom mi pomaly dochádzalo, kde som. Spod vankúša som vytiahla mobil, skontrolovala čas a potom si ním posvietila na izbu. Napravo odo mňa bolo okno so zastretými závesmi, ale spod nich presvitalo svetlo mesiaca. Pod ním bol položený môj otvorený rozhádzaný kufor, oproti stála jednoduchá komoda so zásuvkami. Vyhrabala som sa z prikrývok s kvetinovým vzorom, opatrne sa posadila do tureckého sedu a nechala mobil zhasnúť. Stretnutie s Harryho sestrou a mamou dopadlo rozhodne lepšie, ako som očakávala. Obe sú veľmi milé, a je vidieť, aké dobré vzťahy medzi nimi panujú. Úprimne som cítila lepšiu atmosféru než doma. Po večeri sme chvíľu sedeli v obývačke, ale bola som priveľmi unavená, tak ma Harry poslal spať. On zostal ešte s nimi a rozprával sa. A tak som sedela na posteli a pokúšala sa predstaviť, ako ma asi videli ony dve. Snažila som sa čo najviac, aby som nevyzerala zúfalá, alebo nejaká vystrašená, no občas sa mi na pár chvíľ podarilo všetko zablokovať a znovu som sa ocitla vo svojom svete. Hrubé steny čo som okolo seba vybudovala, aby som sa obrnila pred všetkými sa však pomaly, ale isto začali rozpadávať. Bola som naozaj smädná, tak som vzala mobil a prešla ku dverám. Opatrne som otočila guľatou kľučkou a s pomocou mobilu zamierila dolu schodmi do kuchyne. Tu nebolo zastreté, takže mesiac v splne osvetľoval väčšinu priestoru.
Pohľadala som pohár a napustila si doňho ľadovú vodu. Dva poháre som vypila po pár glgoch, potom som si nabrala tretí a oprela sa o linku. Jemne som odchlipkávala, zatiaľ čo som sa hrala so strieborným náramkom na ruke. Harry mi ho dal ako druhý vianočný darček. Ja som bola naozaj bezradná vo výbere toho, čo mu dať, ale nakoniec som mu kúpila prívesok na retiazku, čo nosil na krku. Dopila som vodu, ale oči som mala stále doširoka otvorené, spánok ma obchádzal. Preto som vyšla hore schodmi, nie však do izby v ktorej som spala, ale do tej vedľa. Potichu som otvorila dvere, zatvorila ich za sebou a po špičkách prešla k Harryho posteli. Vznášala sa tam taká typická chlapčenská vôňa, samozrejme, nesmela chýbať jeho obľúbená vanilka. Jemne som ho potriasla za plece a trikrát zopakovala jeho meno, kým sa konečne prebral.
-"Will... čo tu robíš?" šepol.
-"Prepáč... nemôžem spať"
-"Poď sem," zamrmlal a pri slabom svetle som videla, ako sa posunul.
Vkĺzla som pod jeho prikrývku a zhlboka sa nadýchla jeho vône, ktorá bola koncentrovaná okolo. Privinul si ma a ja som si hlavu položila na jeho plece. Keď sa moje studené nohy dotkli tých jeho, slabo sa zatriasol a potom nám ich nejako preplietol. Vzal moje dlane do svojich a pošúchal ich.
-"Bože, si celá studená"
-"Prepáč"
Počula som, ako si povzdychol a potom ma pobozkal na čelo.
-"Zaspievaš mi?" poprosila som ho skoro nepočuteľne.
Prevalil sa tak, že ležal na boku a ja som sa pohla tiež. Položila som ruky na jeho horúcu hruď a uvedomila si, že na sebe nemá tričko. Kreslila som mu tam malé krúžky, zatiaľ čo jeho pery udávali tiché tóny piesne. Nepoznala som ju, no predpokladala som, že to bude jedna z ich albumu.
-"...I'll find the words to say... before you leave me today..." keď dospieval, oči sa mi pomaly zatvárali.
Pritisla som sa bližšie k nemu a pocítila jeho dych na mojej tvári. Automaticky som sa nahla, až pokým sa jeho pery neobtreli o moje. Tento jemný dotyk spôsobil, že som sa celá roztriasla. Na chvíľu sa odtiahol a potom ma znovu pobozkal, tento raz náruživejšie. Dych sa mi mimovoľne zrýchlil, tak isto ako aj tep. Položil ruku na moje brucho a vyhrnul mi tričko, nahmatal vypuklú jazvu a jemne po nej prešiel prstom.
-"Je mi to ľúto... všetko" jeho slová ku mne doliehali z diaľky, pomaly som upadala do spánkovej apatie.
V takomto stave som väčšinou hovorila slová, ktoré som ani vysloviť nechcela a pravdaže, aj teraz mi mimovoľne vykĺzli z úst.
-"Mám ťa rada, Harry," mrmlala som a pocítila, ako ma hladká po vlasoch.
-"Aj ja teba" bola jeho odpoveď, potom som už definitívne vzdala pokus udržať sa hore a zatvorila viečka.

Never too Late 14

9. září 2012 v 11:39 | Adminka;))xx
Harry:
Nepôjde so mnou. Rozhodne nie. Prečo by mala? Toto nie je vzťah, je to čisté klamstvo. To, že mi na nej začalo záležať viacej akoby malo je len moja chyba. Chyba takých rozmerov, až mi to naháňalo strach. Hľadel som na svoj mobil, kontakt s menom Will a podvedome dúfal, že zavolá. Hypnotizoval som meno na obrazovke, no bol som príliš zbabelý na to, aby som sa jej ozval ja. Otázne zostávalo, či by to vôbec zdvihla. Sedel som na zemi vedľa svojho skoro zbaleného kufra, zízal do steny a čakal. Mohol som sa jednoducho už konečne dobaliť a s ťažkým srdcom sa vydať na letisko, no nedokázal som sa k tomu prinútiť. Až priveľmi som chcel aby šla so mnou, aby sa netrápila, aby jej Vianoce priniesli ako-takú radosť. Možno som bol hlupák, keď som si to myslel. Povzdychol som si a do kufra uložil posledný pár topánok. Trochu som veci stisol, zatvoril ho a zazipsoval. Keď som si bral z postele bundu, zacítil som, ako sa mi vo vrecku rozvibroval telefón. Bundu som šmaril na zem a rýchlo ho vytiahol, keď som na obrazovke zbadal meno Will, vydýchol som si.
-"Áno?" ozval som sa.
Chvíľu bolo ticho a potom som začul smrknutie.
-"Will?"
-"Har-Harry," vzlykla potichu "Už som zbalená... prídeš po mňa?"
Cítil som, ako sa mi na tvári rozlial obrovský úsmev.
-"O chvíľu som tam"
Will ma čakala pred domom, opierala sa o kufor a hľadela na šedivú oblohu. V jej tvári sa stále odrážala bolesť a zúfalstvo. Neznášal som ju vidieť v takom stave. Stále som sa pokúšal doplniť si jej tvár o ten nevinný úsmev, čo mala pri našom prvom stretnutí, ale keď som sa jej pozrel do očí, vymyslený úsmev sa rozplynul. Zobrala to dosť zle. Ja som tú informáciu, že by som mohol byť otec ani celkom neprijal, takže som sa vlastne snažil zabudnúť. No vždy keď som sa zahľadel na Will, všetko sa vrátilo. Z väčšej časti som bol však rád, že sme nemuseli niesť takú zodpovednosť. Myslím, veď ako by sme to vôbec zvládli? Motor som nechal bežať a rýchlo prešiel k Will. Položil som ruku na tú jej, ktorú mala na rúčke kufra. Pozrela na mňa, na lícach mala zaschnuté slzy. Človek by čakal, že už všetko vyplakala. Automaticky som natiahol ruku k jej tvári a pohladil ju po nej, potom sa sklonil a venoval jej malý bozk na pery. Vedel som, že sa na internete objavia aj fotky z tohto večera, paparazzi pravidelne sliedili pred našimi domami. Potiahol som Will so sebou do auta a naložil jej kufor, následne zamieril rovno na letisko. V aute nastalo obvyklé ticho, teraz som ho však prerušil. Na jazyku som mal toľko otázok, no vyslovil som iba jednu.
-"Na čo myslíš?"
Odpovedala až po chvíli, vyzeralo to, že premýšľa. Stále som pokukoval po jej tvári, či sa na nej neobjavia ďalšie slzy, no k ničomu takému sa neschyľovalo.
-"Na Harryho a Will a či sa o nich Tyler postará. Na rodičov, ako šťastne vyzerali dnes pri obede, keď videli celú rodinu pohromade. Na to, že toto sú pravdepodobne tie najhoršie Vianoce," vysypala zo seba potichu.
Toto bolo asi najviac slov, čo som od nej počul povedať naraz, okrem jej textov. Nevedel som však, čo jej odpovedať.
-"Vieš, ešte sa to neskončilo. Vianoce u mňa možno budú lepšie"
Vyzeralo to, že znervóznela. Zahryzla si do spodnej pery a pozrela na mňa s obavami v očiach.
-"Bojím sa Harry"
-"Čoho?"
-"Toho, že spoznám tvoju rodinu. A navyše po tomto..."
-"Nemáš sa čoho báť. Gemma, moja sestra, čo nás, mimochodom, bude čakať na letisku, je tvoj veľký fanúšik. Zbožňuje ťa, aspoň podľa tých pár konverzácií cez Skype. A mame by nevadilo, ani keby máš tri oči" povzbudzujúco som ju chytil za ruku a opäť nastalo ticho.
Na letisku som odparkoval auto v garáži a obaja sme vystúpili. Nemali sme veľmi veľa času, keďže som čakal až do poslednej chvíle. Ponáhľali sme sa postaviť do radu na check-in, dúfal som, že nás nikto nespozná. Stáli sme bez slova so sklonenými hlavami, každý zahĺbený do svojich myšlienok. Will sa o mňa oprela a ja som pozrel dolu na ňu. Usmial som sa a dal jej slabý bozk na pery, no prepadla ma strašná chuť bozkávať ju a už nikdy neprestať. Musel som si pripomenúť, že sme obklopení ľuďmi. Will si odo mňa poväčšine držala odstup, no teraz som cítil, že to začalo povoľovať. Prešli sme všetkými kontrolami a posadili sme sa na sedačky pred dverami, ktorými nás pustia do lietadla. Pritiahol som si Will za pás bližšie ku mne a ona si mi prekvapivo sadla do lona a obmotala ruky okolo môjho krku. Ešte stále na tvári nemala úsmev, ale ja som jej prstami nadvihol kútiky úst. Slabo sa zasmiala a oprela si čelo o moje čelo. Chvíľu sme si hľadeli do očí, ja som v tých jej hľadal nejaké známky bolesti. Boli tam, ale teraz ich vystriedalo čosi iné. Nežnosť? Pritisla sa na moje pery, najskôr jemne, potom náruživejšie. Počkať, čo? Kým som si to stihol uvedomiť, mala jazyk v mojich ústach a bozk sa prehlboval. Srdce sa mi divoko rozbúchalo. Takto ma nebozkávala od tej noci a vtedy bola opitá. No všetky myšlienky som vytlačil z hlavy, užíval si tú chvíľu. Rukami som jej prechádzal po chrbte, zatiaľ čo ona sa mi hrala s koncami vlasov. Dúfal som, že to predsa len nebudú pre ňu tie najhoršie Vianoce.

Never too Late 13

8. září 2012 v 10:52 | Adminka;))xx
Život občas nie je jednoduchý. Unáša nás tak, ako unášajú morské vlny kamienky a piesok na dne. Občas sa necháme odniesť príliš ďaleko a nevieme sa vyznať v prúdoch, čo sú okolo nás. Ja som sa stratila. Dni sa mi zliali do jednej veľkej rozmazanej machule. Nikdy som si nemyslela, že sa mi môže niečo takéto prihodiť. A osud to chcel inak. Ocitla som sa na rozhraní, ledva som udržiavala balans a hrozilo, že každú chvíľu spadnem. Na jednu stranu, alebo druhú. Ktorá by bola lepšia? Zabudnúť na minulosť a sústreďovať sa na to, čo máme pred sebou, alebo prepadnúť späť a nechať nech ma to všetko zavalí? Jasné, že by lepšia možnosť bola prvá. Ale momentálne som bola naklonená k druhej až príliš, za mnou sa dvíhala obrovská hrozivá vlna plná bolesti a straty. Harryho, ktorý sa mi snažil pomôcť som nevnímala, rodičov ignorovala. Napokon, cez tento čas nebývali doma skoro vôbec. Všade som videla naše spoločné fotky, na ktorých som vyzerala ako mátoha. Písalo sa, že som sa psychicky zrútila. Čo aj bola pravda, ale nikto nevedel prečo. Prvé fotky boli z toho dňa, keď som dospela k podozreniu. Potom pred nemocnicou. Znovu vychádzame z nemocnice. Clara predstierala ako sa dá, ale bolo na nej vidieť, že ju to unavuje. Moja kariéra sa už definitívne rútila do záhuby. Ani som nedokázala myslieť na Vianoce, čo boli už za dverami. Rodičom namiesto darčeka oznámim, že som bola tehotná a šla na potrat? Určite by sa potešili. Najskôr som mala pocit, že to nezvládnem. A keď som si privykla na pocit, že vo mne rastie život, vzali mi ho. Samozrejme, bolo to z časti moje rozhodnutie, no hormóny robia svoje. Aj v tomto prípade sa vo mne prebudil materinský inštinkt a vzalo ma to viac, ako som čakala. Vedela som, že to bolo to najlepšie, čo som mohla v tej chvíli urobiť, no nemohla som sa ubrániť pocitu, že som sa vzdala niečoho tak čistého a nedotknutého. Kedysi dávno nás navštívila moja teta aj s jej bábätkom. Pamätám si, ako som ho držala v rukách a dotýkala sa drobných prštekov, jemnej pokožky, vlasov ako z páperia. Vtedy som si hovorila, že aj ja raz budem mať také. Mohla som mať také. Už by som sa nestarala, čo by si o mne pomysleli iní. Keď som ho stratila, svoju predstavu o drobnom človiečiku s Harryho očami a vláskami, niečo sa vo mne zlomilo. Ležiavala som na posteli, pozerala do steny a zabíjala sa vlastnými myšlienkami. Nedalo sa od toho uniknúť. Tak ma pravidelne nachádzal Harry, ľahol si ku mne a zdieľali sme spoločné ticho. Odkedy ho Clara predstavila rodičom, zatiaľ čo ja som sa iba silene usmievala, zamilovali si ho. Bol milý, slušný, slávny, čo viac si mohli priať pre svoju dcéru? Keby len vedeli. Všetci ma nútili vychádzať na verejnosť a predvádzať sa ako atrakcie, aby nás ľudia milovali. Neznášala som tie chvíle. Napísala som texty. To bolo jediné rozptýlenie. Potichu som spievala, čarbala na zdrapy papierov a vyčarovávalo mi to úsmev. Harry si týmto prechádzal so mnou. Cítila som k nemu obrovskú vďačnosť, ale nevedela som, ako mu ju mám vyjadriť. No mala som aj akýsi iný pocit v žalúdku. Nevedela som ho definovať. Objavoval sa v jeho blízkosti, keď ma bozkával, či iba prosto držal za ruku. Moje depresívnejšie myšlienky to však vždy odbili. Nemala som sa do neho zamilovať. Všetko to bola iba pretvárka a vedela som, že to preňho nič neznamená. Ten pocit sa znovu objavil večer, keď som pre zmenu sedela pri otvorenom okne a dýchala čerstvý vzduch. Mala som pocit, akoby na mňa moje štyri steny padali. Krútila sa mi hlava a vtedy prišiel Harry, vzal ma okolo pásu a silno ma objal. Do nosa mi udrela jeho typická vôňa, trasľavo som ju dýchala a moje splašené srdce sa pomaly upokojovalo.
-"Zajtra sú Vianoce," povedal potichu.
Ja som nepovedala nič, iba si potichu hrýzla peru a v hlave si opakovala melódiu pesničky, čo ma práve napadla.
-"Pozri... ja viem, že ti to opakujem znovu, ale prosím Will, prestaň sa trápiť. Pre mňa, pre tvojich rodičov, fanúšikov... nie, počúvaj ma," nadvihol mi bradu a donútil ma pozrieť mu do očí, keď som bola znovu stratená vo svojom svete "Je to ťažké povedať a ešte ťažšie urobiť, ale musíš sa premôcť. Posuň sa ďalej, nemárni svoj čas. Život ide ďalej a ver či never, na svete sú horšie veci. Znie to hnusne, ale niekto ti to povedať musí. Nemôžem sa ďalej pozerať na to, ako sa trápiš, vzďaľuješ sa od všetkých. Prosím, vráť sa k tej starej Will. Poznal som ju síce len chvíľku, ale rozhodne sa mi páčila viacej ako táto... toto nič. Prázdna schránka. Will, prosím"
Chcela som naňho nakričať, že nevie, čo je to za pocit, na jazyk sa mi drali všetky možné slová, ktorými som ho mohla počastovať, ale iba som sa rozplakala. Už znovu. Ale teraz z toho, pretože som vedela, že má pravdu. Ja som sa však nemohla len tak posunúť. Harry ma jemne pobozkal cez slzy a zamieril ku dverám. Chcela som ho zastaviť a povedať mu, ako veľmi ho potrebujem, ale iba som stála a rozmazane naňho pozerala.
-"Zajtra večer letím domov, do Holmes Chapel. Mala by si ísť so mnou, ale len ak chceš, do ničoho ťa nenútim. Napriek tomu dúfam, že pôjdeš, ozvi sa mi" už mal ruku na kľučke, keď sa otočil posledný krát "Mimochodom, pozri sa na stôl. Dúfal som, že ťa to poteší" zatvoril za sebou a ja som sa rozplakala ešte zúfalejšie.
Absolútne som nemala poňatia, čo urobiť. S poslednými zvyškami síl som prešla k stolu, kde bola nejaká guľatá nádoba s vodou. Až po chvíli mi došlo, že je to akvárium. Plávali v ňom dve malé zlaté rybičky. Vedľa neho ležal lístok. Rozmazaným pohľadom som ho ledva prečítala.
"Pôvodne som ti chcel kúpiť len jednu, ale keď som vybral, predavačka povedala, že tieto dve nemôžu bez seba žiť. Zoznám sa s Harrym a Will. Šťastné a veselé. xoxo, Harry"
Z úst sa mi vydral zúfalý vzlyk a ja som si ich prikryla rukou. Nemohla som odtrhnúť oči od rybičiek šťastne krúžiacich okolo seba. Harry a Will.

Never too Late 12

7. září 2012 v 16:54 | Adminka;))xx
Harry ma po ceste do auta pridržiaval, nemuseli sme sa našťastie prezliekať, pretože v momente, keby som opustila jeho bok by som sa asi zrútila. Vycítil, že so mnou niečo je. Ten papierik od moderátorky zahodil do najbližšieho koša a potom ma na chvíľu zastavil. Položil mi ruky na plecia a uväznil ma v zajatí prísneho pohľadu.
-"Čo sa deje?"
Normálne som cítila, ako sa mi podlamujú kolená.
-"V aute," hlesla som potichu.
Bočným vchodom sme vyšli do chladného dňa. Triasla som sa, ale nevedela som, či od zimy alebo od paniky. Ešte raz som si to v hlave prepočítala. Nie je to možné. Harry mi otvoril dvere a ja som sa vyškriabala do sedadla. Ruky som si zovrela medzi kolená a snažila sa potlačiť triašku. O chvíľu som na sebe opäť pocítila Harryho pohľad. Trasľavo som sa nadýchla a snažila sa prehovoriť, ale nemohla som. Dostala som zo seba iba priškrtené:
-"Meškám..."
-"Kam?"
Ešte stále som odmietla zdvihnúť hlavu a pozrieť sa na Harryho, ale počula som, ako strká kľúče do zapaľovania. Chytila som mu zápästie a odtiahla mu ruku.
-"Nikam... ja... od kedy sme spolu no vieš..." prečo som taká hlúpa a proste mu to nepoviem?
Pozrela som na neho, nechápavo sa mračil. Akoby som videla, ako mu v hlave pracujú kolieska. Potriasla som hlavou a práve vtedy mu to došlo. Blik, cvak.
-"Oh..."
-"Oh," zopakoval trošku hlasnejšie "A ty si myslíš že..."
-"Áno... teoreticky by som mohla byť tehotná" hlas mi v polovici vety preskočil a cítila som v očiach slzy.
Nemohla. Proste nemohla. Harry vyzeral vyvalene.
-"Nemusí to byť pravda, stáva sa to..." upokojovala som ho, "Ale mám taký pocit..." priložila som si ruku na brucho.
Skúsila som si predstaviť seba, ako držím v rukách malého človiečika s Harryho očami a kučerami. Desilo ma to. Som príliš mladá. Na chvíľu nastalo ticho.
-"Čo teraz?" spýtala som sa a to už mi slzy tiekli potokom.
Harry sa po mňa natiahol a potiahol si ma do lona. Objala som ho okolo krku a tvár si položila na jeho rameno. Potichu som vzlykala, zatiaľ čo ma upokojujúco hladil po chrbte.
-"Počkáme... uvidíme potom. Bude to v poriadku," šepkal.
Ako by sme to vôbec zvládli? Dvaja neplnoletí s dieťaťom? To bolo proste nepredstaviteľné. Vždy som odsudzovala mladé dievčatá, čo sa nechali nabúchať a potom im na krku zostalo dieťa. A teraz som sa mala k nim pridať? Čo by som robila? Panebože, sama som ešte dieťa. Nechcem prežiť ďalších neviem koľko týždňov v napätí a tehotenský test si kúpiť nejdem. Aj tak je možno príliš skoro. Ale mala by som ísť k doktorovi. A to znamená povedať to Clare.

Never too Late 11

4. září 2012 v 0:22 | Adminka;))xx
Will:
Hlasno som si vydýchla a po očku sledovala kam padá Harryho pohľad. Stisol naše spojené ruky, ktoré spočívali na mojom stehne zahalenom v sivých teplákoch. Vyzerala som ako úplný idiot, pretože som opäť zaspala a zabudla na interview, ktoré sme mali v ten deň. Naše prvé interview, pred kamerami a všetkým tým okolo toho. Hruď sa mi dvíhala pravidelne a prudko, do nosa sa mi pri hlbokých nádychoch dostávala vôňa koženého interiéru. Keby Harry nestískal moju dlaň, klepala by som sa. Naklonil sa aby mi mohol dať letmú pusu na líce/pery, po ktorej som trošku pookriala. Hoci som mala ešte stále divné pocity z nášho posledného stretnutia, Harry bol ku mne taký milý, že som mu v tom nemohla zabrániť.
-"Ty to zvládneš," vydýchol tichučko, takmer šepky a jeho dych sa zrazil na oblak pre mňa voňavej pary.
Neúprimný úsmev, ktorý sa mi rozlial po tvári ho nepresvedčil, len pridal na nervozite nás oboch.
-"No tak... máš za sebou desiatky rozhovorov"
-"Ani v jednom som neklamala takto rapídne"
Dva prsty siahli po mojej brade a pridvihli ju, čím ma donútili pozrieť sa mu do očí. Perami sa obtrel o moje, len tak, bez ničoho mi prešiel po ústach.
-"Tak poďme, nech je to za nami" pošteklil ma slovami, stále len milimetre od mojej tváre.
Otvorila som dvere na mojej strane auta a vyšla do chladného počasia. Stále mnou lomcovala neistota, strach v podstate z ničoho. Vošli sme do televízneho štúdia bočným vchodom pre zamestnancov. Potom sa to sypalo rýchlo. Na tmavej úzkej chodbe si nás odchytili maskérky, pol hodinu nás pudrovali na zombíkov, trápili sa s mojimi vlasmi, šklbali ich a vyčesávali do neprirodzených účesov, ktoré potom zafixovávali tonami laku na vlasy. S Harryho kučerami sa nebabrali, vedeli, že to nemá cenu. Všetci fungovali ako na gumičke, v absolútnom zhone. A keď maskérka prudkým pohybom na prsty omylom vytlačila bledší odtieň len zahrešila a ponáhľala sa napraviť to. Títo ľudia ma strašili, pridávali na hrôze. Pripomínali mi akúsi zvrátenú verziu cirkusu, akoby čo i len jedna chyba mohla pokaziť celé vystúpenie. Napokon ma navliekli do šiat lososovej farby, ktorá sa presne hodila k Harryho tmavomodrému saku. Potom nás hodili do jamy levovej, posadili na gauč a kričali, že o minútu ideme. Vtedy nastal čas na Clarine odporúčania. Prečo tu so mnou teraz nie je? Ameriku uprednostnila predo mnou. Len mi veľmi milosrdne oznámila, že idem na interview, kde oficiálne oznámime, že sme pár. A odletela do New Yorku. Čo presne by som mala povedať a ako by som to mala podať to ostalo otázne. Žiadna nová rada nepadla. Hlboký nádych, výdych.
-"Usmej sa. Čo najúprimnejšie ako to pôjde. Povedz si, že ty si tam hviezda. Tá hlavná, ktorá to má v hrsti. Publicita. To je to, čo potrebuješ. Sadneš si ako by si to spravila aj tu, u mňa v byte. Proste sa uvoľníš. Môžeš si kľudne aj pomyslieť na tvojho, umm zaujímavého brata. Ako on stojí za kamerou a len sa hráte. A keď ti do tváre zasvieti to štartovacie svetlo len privri oči a znova vydýchni. Pre fanúšikov. Robíš to pre nich, tak sa tam správaj ako kamarátka. Možno budú moderátori nepríjemný, vtedy im to oplať. Aj tak verím, že Harold to tam potiahne za teba. Pamätaj, toto sme potrebovali. Plníš si sen" behali mi hlavou jej slová.
Vtedy to svetlo naozaj zažiarilo a ja som na sekundu sklopila viečka.
-"Will, tak vás volajú však? Povedzte nám, ako ste sa s Harrym spoznali?" do uší mi prenikla prvá otázka a ja som jemne prižmúrila oči orámované mihalnicami s kilom maskary pred ostrým svetlom reflektorov.
-"Bolo to... Vlastne to bolo plánované stretnutie. Harry sa mal zísť s mojou manažérkou pre istú záležitosť a ja som vtedy zhodou okolností bola v jej kancelárii"
-"Táto modrovláska ma očarila" doplnil ma Harry, s jeho typickým drzo-zvodným úškrnom na perách a prstom strčil do môjho boku.
Naznačoval, že si vediem dobre. Bol to jemný dotyk a hravý.
-"Takže je to pravda, že teraz tvoríte mladý čerstvo zamilovaný párik?"
-"Vlastne. My tvoríme..." zarazila som sa.
Čo teraz?
-"Prekvapujúco dokonalú a zamilovanú dvojicu si chcela povedať?" zachraňoval ma Harry.
Posunul sa ku mne bližšie, znova si so mnou preplietol prsty a zdvihol naše spojené dlane do vzduchu. Z publika sa ozvalo prehnane precitlivené óó a Harrymu zasvietili oči.
-"Svedčí vám to"
-"My vieme," podotkol Harry a nastal chichot.
Bola som neskutočne vďačná, že tam bol so mnou. Moja ruka v jeho dlani bola v tejto chvíli už celá prepotená, tak som si ju vyvliekla a namiesto toho si oprela hlavu o jeho plece. On ma rukou objal okolo pása a tým sme prekonali aj tú malú vzdialenosť medzi našimi telami. Dotýkali sme sa kolenami a ja som si bola istá, že Harry z tých mojich odhalených určite cíti triašku.
-"A čo ďalšie kroky vo vašej spoločnej budúcnosti?"
-"Naše ďalšie kroky povedú z tohto gauča, ale inak naozaj netušíme. Obaja máme len sedemnásť, sme mladí, to si treba užiť"
-"Takže veci ako spoločné bývanie, Vianoce alebo iné záležitosti neriešite?"
-"Čo povieš Will? Nasťahuješ sa ku mne?"
Môj zdesený, prevažne prekvapivý a určite komický pohľad musel vravieť za všetko.
-"Tak vidíte. Naozaj o takých veciach nerozmýšľame," dopovedal Harry so smiechom a ja som sa znova uvoľnila.
Ďalšia veta mierená prevažne na mňa ma ale opäť dokázala vyviesť z miery.
-"Predpokladáme teda, že ani biologické hodiny vás ešte netrápia"
-"Sami sme ešte deti," Harry sa usmieval, ale videla som, že nasilu.
To nie. A svet stratil farbu, začalo mi hučať v ušiach. Zakrútila sa mi hlava. Biologické hodiny... Pohlavný styk... Bože, môj cyklus! Veď... Je to týždeň a pol odkedy sa to stalo. A ja som mala dostať menzes sedemnásteho. Čiže tri dni po tom. Síce to nie je až tak strašné, veď meškali aj pred tým, ale toto ma načisto vykoľajilo. Harry zaregistroval ako som stuhla. Ruku z môjho pása presunul na nahé rameno a upokojujúco ma pohladkal.
-"Prepáčte aká bola otázka?" slová sa mi z jazyka dvíhali akosi horko a určite sa mi triasol hlas.
-"Či môžete ukázať vašim fanúšičkám, potešiť ich, drobným bozkom pred kamerami?"
-"To ja rád," zamumlal Harry, ja som zdvihla hlavu z jeho ramena a otočila sa k nemu.
Naše pery spojil v krátkom, no rýchlom a intenzívnom bozku. Ozval sa aplauz a piskot.
-"Myslím, že máte ďalšie povinnosti. Tak ďakujeme za rozhovor a prajeme vám čo najdlhší a najkrajší vzťah"
Ukončili sme to jednohlasným poďakovaním. Blonďavá, krátkovlasá a veľmi príťažlivá redaktorka, ktorá celý čas zvádzala Harryho očami sa hlasno smiala keď sa lúčili a neušlo mi ani, že mu zastrčila papierik do vrecka džínsov. Videnie sa mi rozmazávalo, občas som pred očami zazrela čierne škvrny. Netušila som, že môžem byť ešte viac vyvedená z miery, ale toto zistenie ma presvedčilo o opaku. Hlavu mi zamestnávalo, ako to v aute oznámim Harrymu, takže sa žiadne veľké vydýchnutie nekonalo. Toto bude ešte veselé.

Never too Late 10

31. srpna 2012 v 15:40 | Adminka;))xx
Keď som vystúpil, ponáhľal som sa do parku. Vrážal som do ľudí, ale bolo mi to absolútne jedno. Musel som ju nájsť. Štrková cesta vržďala pod mojimi nohami, po chvíli som bol od behu celý spotený a zadýchaný. Šál som si pridržiaval na ústach a rozhliadal sa dookola. Pri tabuli Speaker's Corner sa nenachádzalo veľa ľudí. Pokračoval som ďalej a s prižmúrenými očami ledva zbadal malú postavu opierajúcu sa o neďaleký strom. Vzrástla vo mne nádej a dlhými krokmi som sa rozbehol. Napokon som rozoznal modré vlasy a vydýchol som si.
-"Will... ja..." začal som, ale okamžite zaspätkoval pod vplyvom jej pohľadu.
V jej očiach som videl lesknúce sa slzy a aj znechutenie? Zovrela pery a pokrútila hlavou.
-"Je mi to ľúto, nechcel som"
-"Ty si nechcel?! Tak prečo?! Mohla som si myslieť, že ma len hlúpo využiješ!" kričala a z očí sa jej spustili slzy.
Mal som chuť ju objať a utešiť, zotrieť jej slzy a nie byť tým, ktorému boli adresované.
-"Prosím, vypočuj ma," šepol som.
Začala kráčať preč, ja som ju rýchlo dobehol.
-"Pozri, viem, že si naštvaná a máš na to úplné právo. Ale ver mi, keby som mohol včerajší večer vrátiť, urobím to. Nehrám sa na nejaké neviniatko, práve naopak. Je mi hrozne ľúto, že som ti ublížil a pochopím, ak ma už nebudeš chcieť vidieť. No naozaj sa ospravedlňujem" čakal som na odpoveď, ale žiadna neprichádzala.
Dotkol som sa jej ramena, ona zrazu prudko zastala a otočila sa ku mne tvárou.
-"Harry, nemôžeš len tak...prísť a myslieť si, že to bude v poriadku. Pochop, nikdy som nič takéto neprežívala a ty..." pokrútila hlavou, nemohla pokračovať.
Z očí sa jej valili slzy.
-"Vieš akú máš povesť a mňa... ja..."
-"Cítim sa ako úplný idiot. Nechcel som ti ublížiť"
-"Potrebujem čas," šepla.
-"Dám ti ho koľko len chceš"
Prikývla. Vytiahol som z vrecka jej náušnicu a vlasy jej zastrčil za ucho. Pripol som jej ju a vyčaroval niečo ako ospravedlňujúci úsmev.
-"Poď so mnou aspoň naspäť ku mne, zaveziem ťa domov" ponúkol som jej ruku, no ona na chvíľu zaváhala.
Napokon si však jej skrehnuté prsty preplietla so mnou. Cesta prebiehala potichu. Každý sme boli zahĺbený do vlastných myšlienok, no zohrievali sme sa vzájomnými dotykmi. Keď sme už sedeli v mojom aute, spomenul som si na jej telefón.
-"Počkaj chvíľu tu," povedal som jej a prešiel okolo chalanov do mojej izby.
Bol odhodený na dlážke, pevne som ho zovrel do ruky a povzdychol si. Neviem, čo som čakal, že sa stane, ale musel som si v duchu nadávať.
-"Všetko je v poriadku, potom to vysvetlím," povedal som chalanom slabým hlasom a vrátil sa do auta.
Podal som telefón Will a ona na mňa vrhla akýsi poloúsmev. Na vyplnenie ticha som zapol rádio. Potichu som si pospevoval a vrhal kradmé pohľady na Will. Dívala sa von z okna a mlčala, no napriek tomu som videl, že sa jej pohybujú pery.
-"Zaspievaj," povedal som jej, "Prosím"
Pridala hlasitosť na rádiu, videl som ako zovrela okraj sedadla a jej hlas sa rozozvučal v aute. Napriek tomu, že som ju už spievať počul, uchvátilo ma to. Započúval som sa do jej čistého hlasu, ktorý znel ešte lepšie ako mužský v rádiu. Spievala do prvého refrénu, potom otvorila oči a pozrela na mňa. Nemal som slov.
-"To bolo... úžasné"
-"Ďakujem," šepla a znovu sa zadívala von oknom.
Po chvíli sme sa ocitli pred jej domom.
-"Will ešte raz prepáč," ospravedlnil som sa jej a chytil ju za ruku, čo mala na stehne.
Opatrne si ju vyvliekla a otvorila dvere. Vystúpila a ja som nemal ani toľko guráže, aby som ju zastavil. Pred tým, než som sa opäť pohol, všimol som si, že sa na mňa usmiala.
Úsmev som jej opätoval a o trochu spokojnejší vycúval z jej príjazdovej cesty.

Never too Late 9

29. srpna 2012 v 14:40 | Adminka;))xx
Harry:
Prudké zabuchnutie dverí ma vytrhlo zo spánku. Nadýchol som sa a prevalil sa na chrbát. Pocítil som slabé pichnutie na lopatke a nahmatal pod sebou malú náušnicu v tvare hviezdy. V hlave sa mi pomaly začali vynárať spomienky na noc. Och bože. Will. Pretrel som si ospalé oči a čo najrýchlejšie sa obliekol. Pravdepodobne odišla. Ale kam? Prikryl som si rukou ústa. Som taký idiot, všetko sa pokazilo. Chalani sedeli v obývačke a zapíjali nejaké tabletky.
-"Nevideli ste niekto Will?"
Liam mi venoval chápavý úsmev. Ten o tom pravdepodobne vie, našťastie ostatní nemajú ani poňatia, čo sa stalo.
-"Pred chvíľou bežala k dverám, bez pozdravu a vyzerala no...divne," odvetil mi.
-"Netušíš, kam šla?"
Pokrčil plecami a ja som si zúfalo sadol na zem.
-"Som debil, debil!"
-"Harold, nekrič," ospalo ma zahriakol Zayn.
-"Čo sa stalo?" Louis akoby si až teraz uvedomil, že som tam.
Pokrútil som hlavou. Kam mohla ísť? Nepoznám ju na to dosť dobre. Skúsil som jej zavolať, no zvonenie sa ozvalo z mojej izby. Zaťal som sánku a opakovane vrážal päsťou do zeme. Záleží mi na nej. Napadlo ma ešte jedno číslo, kam som mohol zavolať a už som sa hnal k dverám. Nevšímal som si výkriky chalanov, Liam im snáď všetko povie. Snáď. Našiel som v kontaktoch Clarino číslo, zdvihla mi to po dvoch zazvoneniach.
-"Čo sa deje, Harry?"
-"Eh...no..." nevedel som, čo jej povedať.
Prudko som sa nadýchol a vysypal zo seba:
-"Will dnes spala u nás, ale odišla niekam než sme sa prebudili a ja neviem kam. Nebola tu autom a neviem, kam mohla ísť. Bojím sa o ňu, čo mám robiť?"
-"Upokoj sa, všetko bude v poriadku. Skúšal si jej volať?"
Bol som vďačný, že sa nič nepýtala.
-"Mobil si nechala tu"
-"Je niekde v blízkosti metro?"
Zmätene som sa rozhliadal na všetky strany, potom sa rozbehol na koniec ulice. Za križovatkou som uvidel známu značku.
-"Áno, je"
-"Pravdepodobne nasadla naň a odviezla sa niekam, ako ju poznám. Myslím, že mohla ísť na jedno miesto"
-"Na aké miesto?"
-"Vieš, kde je v Hyde Parku Speaker Corner?"
-"Myslím, že áno" prešiel som prechodom a váhavo stál na schodoch do metra.
Dolu asi stratím signál.
-"Rada sa prechádza v jeho blízkosti, keď je rozrušená"
Aha, takže Clara si asi domyslela, čo sa stalo.
-"Skúsim to tam, ďakujem"
V tej chvíli nás prerušilo a to som si už kupoval lístok. Na maskovanie som ani nepomyslel. Do riti. Bežal som naspäť domov, na chodbe z vešiaka schmatol šál, čapicu a pohľadal aj nejaké okuliare. Vlasy som schoval, šál si obmotal okolo úst a na oči narazil okuliare. Na chodbe sa objavil Liam, no len som mávol rukou a vybehol von.
-"Vrátim sa," zakričal som za sebou.
Vedel som, že nemá zmysel ísť autom, aj tak by som nemal kde zaparkovať, tak som stále rozklepaný šiel znovu k metru.
 
 

Reklama