Just Ordinary People

Just Ordinary People - Epilóg

16. září 2012 v 18:02 | Adminka;))xx
Plakala som minúty, či hodiny, všetko sa mi zlievalo do jedného. Dážď mi zmýval slzy, no tie neprestávali tiecť. Nikto si ma nevšímal, nemal dôvod zaoberať sa mnou. V hlave som mala diaľnicu, nevedela som, čoho sa zachytiť, či sa vôbec niečoho chytám, nebolo mi jasné vôbec nič. Zrazu sa vo mne čosi pohlo. Akoby ma niekto tresol zozadu do hlavy a moje videnie bolo ostré. Prebrala som sa z apatie. Riadi všetko niekto tam hore? Alebo je to výsledkom náhody, či našich činov? Možno keby idem neskôr večer a s Benom, nič z tohto by sa nestalo. Niekde som raz čítala, že skutočná realita nastáva až vtedy, keď nás opustí ten, koho milujeme. Mohla som len súhlasiť s tými slovami. Všetka ťažoba na mňa doľahla a v duchu som nadávala Zaynovi aj sebe. Niekedy si nahovárame, že všetko je v poriadku a sami sa pri tom cítime ako blázni. Nemôže to byť koniec, skrátka nie. Stále som čakala, že sa Ben objaví a uteší ma. Prečo by sa však malo stať niečo také? So Zaynom to nebolo plánované, no on to nepochopil. Ja som za to nenávidela samú seba. Niečo, čo trvalo tak dlho sa môže rozpadnúť tak rýchlo. Ben je vzduch, pre ktorý by som zabíjala, aby som ho mohla dýchať. Teraz ma však dusila obrovská ťažoba a znemožňovala mi to. Skrehnuté prsty sa mi triasli, od chladu a i od strachu. Stratila som ho. Po daždi vždy vyjde slnko a tak to bolo aj v tomto prípade. Kvapky pomaly utíchli, no z mojich očí neprestávali tiecť. Pomedzi mraky sa predrali lúče a v diaľke sa začala črtať dúha. V mojom srdci však bola tma. Vo chvíli, keď som sa chcela postaviť, dopadla mi na plecia deka. Zdvihla som hlavu a rozmazaným pohľadom tam zazrela stáť Bena. Na tvári mal kamenný výraz, žiadne známky emócií.
-"Myslel som si, že tu ešte budeš," povedal potichu.
Bez slova som sa zdvihla a hodila sa mu do náručia. Najskôr meravo stál, ale nakoniec si ma privinul k sebe. Mlčali sme, no bolo to ticho porozumenia.
-"Prosím, prepáč mi to. Ja... ja, neviem, ako sa to stalo. On ma proste chytil a... a..." znovu som sa rozvzlykala a nebola som schopná pokračovať "Nechcela som, prisahám. Keby som mohla vrátiť čas... Ben, želám si, aby som ti mohla objasniť, ako veľmi ťa ľúbim" zdvihla som pohľad a vpila sa mu do očí.
Bol ticho. Vedela som to. Deka mi spadla z pliec a ja som sa snažila vymaniť z jeho náručia. On ma však odmietol pustiť a stisol ma ešte silnejšie. Aj jemu sa v očiach zaleskli slzy, keď sa ku mne naklonil.
-"Ben... neopúšťaj ma," šepla som.
-"Niečo som ti predsa sľúbil," vylúdil krivý úsmev a vzal moju tvár do dlaní.
Keď ma pobozkal na čelo, rozplakala som sa znovu. Pozrela som naňho.
-"Nechápem to. Nemal by si byť naštvaný?"
-"Bol som a poriadne. Ale uvedomil som si, že bez teba byť nemôžem. Prešľap sa stane každému"
Prisala som sa na jeho pery. Do toho bozku som vložila všetko. Moju lásku k nemu, všetko nevypovedané. Ospravedlnenie i ľútosť, nehu i vďaku.
-"Prepáč mi za to, aká som bola. Ja neviem, čo sa stalo. Nemala som chuť žiť a ty si so mnou zostal. Ďakujem ti za všetko," smrkala som.
A tak sme tam stáli, ja trasúca sa od zimy, pričom som ho celého zamokrila a osvecovali nás lúče zapadajúceho slnka. Priala som si takto byť navždy a jednu vec som pochopila. I keď sa naše životy mohli zdať akokoľvek nezvyčajné, boli spojené láskou. We are and we'll stay forever Just Ordinary People.

Just Ordinary People 27

15. září 2012 v 0:30 | Adminka;))xx
Dni... Týždne... Mesiace... Neviem, čo som očakávala. Ako v spomalenom filme, stratená v tme vlastných nočných môr, jediná útecha bol Ben. Zmaturovala som. Nastúpila na vysokú, spolu s ním. Tie udalosti vo mne však nezanechali nič. Žiaden náznak citu. Zmenila som prostredie, ale neužívala si vysokoškolský život. Zmenila som správanie, postoje. Ben ma stále ľúbil. Potichu trpel, keď som si chcela vykričať pľúca, potom ma celé hodiny objímal a utešoval. Keď som telefonovala s mamou, snažila som sa neznieť, akoby som šialená. Neplakala som. Skôr akoby som nežila. Nič necítila, nespomínala si. Bolo to dôsledkom otcovej smrti? Možno zozačiatku. Lenže mne sa moja apatia páčila a odmietala som sa jej vzdať. Nenosila som ružové okuliare, práve naopak, i slnečné dni som videla šedivo. Moja izba na internáte vyzerala neobývaná. Posteľ ustlaná, len veci v skriniach a na stole malý pichľavý kaktus. Aj ja som sa tak cítila. Ako malá, pichľavá bodka niekde uprostred vesmíru, na ktorej nezáleží. Pravidelne som sa chodievala prechádzať von. Potrebovala som aspoň nejaký dôkaz, že svet naozaj nie je vymyslený, že je to všetko pravda. Akoby medzi mnou a realitou bola sklenená stena. Odkopávala som kamienky špičkami mojich conversiek, ruky hlboko vo vreckách veľkej univerzitnej mikiny. Míňala som praskliny v chodníku, z niektorých vytŕčali vysušené, zablúdené steblá trávy. Presne ako ja. Všade okolo mňa bolo veľa ľudí, no napriek tomu som pociťovala samotu. Prechádzala som okolo obchodov kaviarní, do ktorých sa ľudia utekali skryť pred dažďom, lebo vyzeralo, že o chvíľu sa rozprší. Mračná v diaľke boli ťažké a čierne, pomaly sa blížili k mestu. Jedna postava oproti mne však kráčala tak isto ako ja. Odhrnula som si ofinu z očí a dych sa mi zasekol v hrdle.
-"Zayn?" vydýchla som.
Pohol perami v akomsi úškrne a podišiel ku mne. Bol úplne iný. Havranie vlasy mal vyčesané dohora, aj ten posledný kúsok detskosti z jeho tváre zmizol. Črty sa prehĺbili, výrazne dospel. -"Zmenil si sa"
-"Aj ty," povedal a na chvíľu nastalo ticho.
-"Prečo si tu?"
-"Máme turné," mykol plecom.
-"Ako...," preglgla som, "Ako si ma našiel?"
-"Nebývame ďaleko... ale pýtal som sa Lisy. Dúfal som, že ťa nájdem"
-"Prepáč mi to," šepla som.
Pokrútil hlavou.
-"Nemám čo"
-"Tak v tom prípade by som mala ísť"
-"Neprejdeme sa?" navrhol.
Pokrčila som plecami a nasledovala ho. Rozfúkal sa prudký vietor. Prechádzali sme pustými ulicami a ja som pomaly viedla našu cestu k internátu. Veci medzi nami boli napäté, keď sa pýtal na mojich kamarátov, ja zase na tých jeho zo skupiny. Často nastalo dlhé ticho, keď sme počúvali len vlastné kroky, pretože moje odpovede neboli dostačujúce. Bola som proste iná. Nevracali sme sa k minulosti, cítila som, že veci sa len tak do normálu nevrátia. Môj Zayn bol nenávratne preč, vystriedal ho nejaký namyslený pajác s úplne inými názormi. Keď začali dopadať ťažké kvapky, boli sme už len kúsok od internátu.
-"Hm... tak... ahoj," povedala som definitívne.
Vzdialila som sa od neho na pár krokov, no on ma za zápästie pritiahol k nemu a pobozkal na pery. Prekvapene som stuhla, no nič nepocítila. Žiadna láska sa nevrátila a vnímala som iba prítomnosť, jeho drsné pery na mojich. Keď som sa však odtiahla a prudko sa rozpršalo, začula som vzďaľujúce sa kroky. Otočila som sa a v tej v chvíli sa mi srdce rozlámalo na kúsky.
-"Ben!" kričala som za ním "Ben počkaj, všetko ti vysvetlím!"
Zayn sa na to bez výrazu díval.
-"Ty si ho videl!" obvinila som ho "Videl si ho a predsa si to urobil! Nenávidím ťa!" bezmyšlienkovite som sa rozbehla a zastala pri ceste, stratená navonok i v myšlienkach.
Dážď ma ubíjal, zviezla som sa na chodník a zúfalo sa rozplakala.

Just Ordinary People 26

13. září 2012 v 13:52 | Adminka;))xx
V ubiehajúcich dňoch som zostala v škole nesústredená. Moje myšlienky boli upriamené k otcovi, trávila som s ním každý deň a snažila sa o ňom zistiť čo najviac. Nenabrala som dostatok odvahy, aby som spoznala moju nevlastnú sestru a jeho ženu, takže som s ním bola iba u nás. Zostavila som si zoznam vecí, ktoré som o ňom chcela zistiť a pýtala som sa ho každú maličkosť. Podobali sme sa na seba. Ako napríklad keď sme jedli zmrzlinu. Obaja sme si ľahli na gauč dolu hlavou, nohy hore a zmrzlinu sme si pchali po veľkých kusoch do úst. Nemohli sme spolu hrať monopoly, pretože sme špinavo podvádzali a privádzali tým mamu do nepríčetnosti. Celé hodiny som s ním len tak sedela v mojej izbe a rozprávali sme sa.
-"Obľúbená farba?" vytiahla som zápisník a netrpezlivo šťukala perom.
-"Hmm... nebovomodrá," povedal s úškrnom.
Zaznačila som si to a povzdychla si. Vedela som, že nerobím dobre. Naviažem sa na neho a potom ma opustí. Ale nemohla som si pomôcť. Chýbal v mojom svete celý život a týmito chvíľami som si ho chcela aspoň trochu priblížiť. Keď som chvíľu neodpovedala, stratená v myšlienkach, znepokojene sa postavil z koberca a prisadol si ku mne na posteľ. No skôr, než stihol čokoľvek povedať, vyhŕkla som na neho ďalšiu otázku. Vždy, keď mi niečo povedal, nútilo ma to usmievať sa, jeho osobnosť bola úžasná. Ako keď som ho zoznámila s Benom. Okamžite mi šepol do ucha:
-"Páči sa mi, má pekné vlasy"
Vybuchla som do smiechu a Ben na nás len nechápavo hľadel. Čím menej času nám zostávalo, tým viac som si želala spomaliť to šialené tempo, ktorým sme sa hnali dopredu. Popretŕhať vlákna času a zostať s ním. No nemohla som. Začala som sa na to psychicky pripravovať, no nedalo sa. Bolo toho na mňa priveľa. V deň, keď som slávila plnoletosť, neprišiel. Myslela som, že sa zjaví neskôr, no čakala som márne. Bola som hore do rána, sužujúc sa od strachu a zosypala som sa, keď mame zatelefonovala jeho manželka. Odmietala som to prijať. Upadla som do apatie a ignorovala okolitý svet. Vedela som, že to nezvládnem. Prečo som sa mu len ja hlúpa tak otvorila? Bolo to pre mňa ešte horšie, než keď som ho spoznala. Ani sme sa nestihli rozlúčiť. Vždy keď som ho vyprevádzala domov, bola som si vedomá toho, že je možné, že ho vidím naposledy. Nepripúšťala som si to však. Posledný krát, čo som ho videla doslova žiaril. Vyzeral úplne zdravo a doberala som ho kvôli tomu, že bude žiť až do stovky. Kiežby mohol. Choroba je však zákerná vec. Neberie ohľady na to, čo človek chce, či potrebuje. Rozširuje chápadlá svojej moci a zraňuje tým nielen toho, kto ňou trpí, ale aj ostatných v jeho blízkosti. V deň jeho pohrebu sa moje ruky a nohy triasli viac, ako za celý život. Mama ma musela pridržiavať, i keď ona sama sa skoro zosypala. Prišli sme medzi poslednými a museli sme sa dívať, ako sa jeho priatelia, či rodina, ktorú mal v Amerike vystriedali pri vravení svojich rečí. Ja som si nepripravila nič, no i tak som poprosila o minútku. Vyfúkala som si nos a snažila sa zadržiavať nové a nové prívaly sĺz. Trasľavo som sa nadýchla a chytila sa okrajov pultíka, kde som stála.
-"Viem, že mnohí z vás ma nepoznajú, no rozhodla som sa prehovoriť. Kedysi váš otec, manžel, či priateľ George žil v Anglicku. Spoznal úžasnú ženu a z ich lásky sa zrodilo dieťa, ja"
Na niektorých tvárach sa zračil šok, no ja som pokračovala.
-"Spoznala som ho len pred dvoma mesiacmi, no i to bol dostatočný čas na to, aby som si uvedomila, aký je človek. Úprimný, otvorený a zábavný, milý i statočný. Mal úžasnú schopnosť ukázať človeku, že niet sa prečo trápiť, hoci zažíval svoje vlastné problémy. Stále sa v hlave upínam na predstavu, že sa predsa len zjaví vo dverách a vyčaruje mi na tvári úsmev. Veľmi ľutujem, že som nemala príležitosť byť s ním dlhšie. Oci, ak sa teraz pozeráš, vedz, že nezáleží na tom, koľko času sme spolu strávili, ale na tom, ako sme to obaja pociťovali. Navždy zostaneš v mojom srdci. Ďakujem," vzlykla som a pobrala sa uličkou k mame.
Po pohrebe sa jeho manželka aj s dcérou lúčila so všetkými hosťami. Aj s mamou sme k nim prišli. Oni dve sa hneď objali a ja som sa pozrela na jeho dcéru. Dopekla, tie oči sú dedičné? Ona si to asi uvedomila tiež, lebo sme tam len chvíľu stáli a ja som ju napokon objala. Rozplakali sme sa naraz.
-"Je mi to ľúto," smrkala som.
-"Mne tiež," povedala potichu.
Pomaly sme sa s mamou pobrali domov, vzájomne si utierajúc slzy.
-"Mami vieš... bude veľmi ťažké naňho zabudnúť a ani sa o to nepokúšajme. Verím, že je tu stále s nami a dáva pozor"
-"Ja viem, zlatko. No myslím, že nájdeme v našich srdciach pokoj, pretože je to koniec jeho trápenia. Určite rád trávil čas s tebou, no nerád videl, že nás trápi"
Prikývla som a nechala voľný priebeh mojim slzám. Nebude to ako predtým, keď bol s nami, no pohneme sa vpred.

Just Ordinary People 25

11. září 2012 v 15:22 | Adminka;))xx
Nadýchla som sa a otvorila oči do prudkého svetla. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, že som v nemocnici. Z ruky mi viedla akási hadička, vedľa mojej postele stála infúzia a pomaly odkvapkávala. Nebola som napojená na žiadne prístroje. Po ľavej strane som mala veľké okno s výhľadom na ulicu, žalúzie boli dopoly odostreté. Miestnosť bola vymaľovaná na modro, nachádzala sa v nej skriňa a v rohu písací stôl. Na ňom stála televízia a bola potichu pustená, zatiaľ čo z chodby ku mne doliehali nejaké hlasy. Vzápätí sa dnu objavil Ben s frustrovaným výrazom na tvári, no len čo zbadal, že som hore, nahradil ho radostný. Podišiel k mojej posteli, sadol si na stoličku a chytil ma za ruku.
-"Čo si preboha stvárala, Madison?"
Zamračila som sa a snažila si spomenúť. Ako som ležala v posteli, nenajedla sa a nenapila, mala horúčku a zimnicu. Pousmiala som sa.
-"Hups," šepla som slabým hlasom.
-"Toto už nerob nikdy viac! Vieš ako si vystrašila tvoju mamu?" povedal karhavo, no usmieval sa na mňa.
Naklonil sa a venoval mi bozk na čelo. Hlava sa mi stále trochu krútila, ale bolo to lepšie. Chladná tekutina mi tiekla cez hadičku do žily a vracala mi silu. Keď som nahmatala tlačidlo na ovládanie postele a naklonila ju do sediacej polohy, vošla do izby mama.
-"Už si hore!" zvolala.
Ako som uvidela jej tvár, vybavilo sa mi ešte čosi.
-"Ma..." skúsila som to, no musela si odkašľať "Mami, povedz mi prosím, že to nebol on"
Na tvári sa jej zjavil previnilý výraz.
-"Nie!" povedala som najhlasnejšie, ako som vládala a nepokojne sa pohmýrila.
Ben skákal zmätene z jej tváre na moju.
-"Zlato, je to zložitejšie, ako si myslíš"
-"Áno? Tak mi to teda vysvetli!"
-"No... on..." mama sa nadýchla, "Nemôžem ti to vysvetliť, keď prídeš domov? Teda vlastne, on ti to vysvetlí"
Zovrela som pery.
-"Žiadne lži?" spýtala som sa napokon.
Mama pokrútila hlavou. Rezignovane som pokrčila plecami a jej sa viditeľne uľavilo.
-"O čo ide?" prehovoril Ben.
-"Poviem ti, keď budem sama vedieť"

Dni v nemocnici som trávila väčšinou spánkom. Nikde som nemala príležitosť takto si odpočinúť. Mama mi priniesla pár kníh, ale ja som sa na ňu stále mračila. Mala som tušenie, že čo mi povie, keď sa vrátim domov, ma nepoteší. Postupne sa môj stav zlepšil na toľko, aby som mohla ísť domov. Mama podpísala nejaké papiere a v aute sme cestovali trápne potichu. Keď mama odparkovala auto v garáži, zobrala som si svoju tašku a prešla ku vchodovým dverám. Tašku som zhodila na zem a mama bola hneď za mnou.
-"Tak fajn," hovorila som po ceste do obývačky "Mô... no zbohom," vydýchla som, keď som ho uvidela sedieť na gauči.
Zdvihol pohľad od svojich rúk a pozrel mi do očí. Zase ten šok, presne také isté, ako vidím vždy v zrkadle. Ibaže tie jeho boli orámované vráskami.
-"Ahoj Madison," povedal potichu.
Pomaly som prešla ku kreslu a sadla si na operadlo. Mama sa rukami oprela o sedačku, kde sedel.
-"Hm..." bola moja jediná odpoveď.
Na chvíľu nastalo ticho. Prstami som si poklepala po kolene.
-"Ja čakám"
-"Pozri," začal, "S tvojou mamou sme po celé roky udržiavali kontakt..."
Vzápätí ho mama prerušila:
-"Čo keby začneš od začiatku?"
Povzdychol si.
-"Spoznali sme sa na univerzite, v poslednom ročníku. Strávili sme spolu dva roky a potom Jane otehotnela. Miloval som všetok čas, čo sme strávili spolu, keď si bola maličká, ale dostal som ponuku na prácu v Amerike. S Jane sme sa to snažili prekonať, pretože ona nechcela odísť z Anglicka, no... našiel som si tu priateľku, kontakt sme však neprerušili. Pre tvoje dobro si o tom nikdy nevedela, ja som bol na to príliš zbabelý, priznávam. Narodili sa mi ďalšie dve deti a potom som mal pocit, že bude príliš neskoro ozvať sa ti"
Zhlboka som dýchala a snažila sa upokojiť.
-"Nemáš páru, čo to bolo vyrastať bez otca," začala som potichu, no môj hlas postupne naberal na intenzite, "Najskôr sa mi decká čudovali, poniektorí aj vysmievali. Keď som si konečne na to zvykla, musela som sa vyrovnávať s tým, že sa o mňa starala len mama. Netušíš, aké to mala ťažké. Ty si jednoducho zdúchneš a nestaráš sa!" ruky sa mi triasli od zlosti, ako som naňho zazerala.
-"Madison, pochop prosím, nemal som na výber..."
-"Nemal si na výber?! To ty si odišiel, zbabelec! Ako si vôbec mohol, čo si za otca?! Nemohol si nás jednoducho zobrať so sebou?! Keby ste sa naozaj milovali, dopadlo by to inak! Ako sa opovažuješ vôbec vrátiť teraz, čo odo mňa chceš?!" v očiach sa mi objavili slzy.
Prešla som ku dverám, no mama ma stiahla naspäť.
-"Maddie, tvoj otec..."
-"On nie je môj otec!" zvreskla som.
-"Umieram," povedal potichu.
-"Áno, teraz ma tu balamuťte rozprávkami. Navravíme Madison klamstvá, ona mi odpustí a všetko bude v poriadku, že? To by sa vám obom páčilo! Je mi z toho zle!"
Obaja však boli vážny.
-"A t...to..." preglgla som, "To si mi prišiel len oznámiť a zase odísť. Nechápem načo si sa vôbec unúval!"
Všetci traja sme stáli v tichosti, zatiaľ čo mne začali po lícach stekať slzy. Zviezla som sa na zem a rozvzlykala sa, bolo toho na mňa priveľa. To, ako zúbožene vyzeral mi zrazu dávalo zmysel.
-"Čo mám teraz ako urobiť?" smrkala som.
Postavil sa z gauča a prešiel ku mne. Veľkou dlaňou ma pohladil po vlasoch. Kľakol si ku mne a pozrel mi do uslzených očí.
-"Prosím, prepáč mi. Prepáč mi to všetko" pritiahol si ma za plecia k sebe.
Mala som chuť sa mu vytrhnúť, len v jeho objatí som sa cítila bezpečne. Môj ocko. Celá som sa triasla a tričko mu zmáčala slanými slzami. Ťažko som dýchala a guča v krku mi nedovolila prehovoriť. Kde bol, keď som ho naozaj potrebovala? Keď som potrebovala jeho slová, aby ma utešili, alebo iba jeho objatie? Rozvzlykala som sa ešte viac a opätovala mu objatie. Do ucha mi jednostaj šepkal prepáč. Plakala som ako malé dievča a v tej chvíli sa tak naozaj cítila. Ako malé dievča v otcovom náručí, novonájdenom náručí. Nemal tušenia, ako mi v živote chýbal a nevedela som mu to vyjadriť inak, len slzami. S každou kvapkou zo mňa odchádzala zlosť, ale plakať som neprestávala. Mama ma upokojujúco hladila po vlasoch. Napriek všetkému som ho ľúbila. Videla som ho prvýkrát v živote a podarilo sa mi odpustiť mu.
-"O...oci?" vzhliadla som k nemu a utrela si slzy.
Oprela som sa chrbtom o sedačku, on z jednej strany a z druhej si prisadla mama.
-"Koľko... koľko času ešte m...máš?" spýtala som sa trasľavo.
-"Neviem. Mesiac? Dva?"
Oprela som sa čelom o jeho plece a hruď sa mi otriasala vzlykmi. Držala som ho za ruku a do ticha sa ozývali iba moje smrkanie a jeho namáhavý dych.
-"Odpúšťaš mi?" spýtal sa po chvíli.
Čo som mala povedať? Iba som prikývla a v tej chvíli sa rozplakala aj mama. Rozosmiala som sa nad absurdnosťou tejto situácie a obaja sa ku mne pridali. A tak som sedela na studenej dlážke, v objatí mojich rodičov, zatiaľ čo sa priplichtila aj Dorrit, plakala som a zároveň sa smiala. V srdci som nadobudla pokoj. Na začiatku som mala chuť na otca iba kričať, ako veľmi ho nenávidím, ale prešlo ma to. Pochopila som, že tým by som nič nevyriešila a iba sa ukrátila o čas, strávený s ním. Ešte som ho ani nespoznala a on o chvíľu so mnou nebude. Po tomto zistení som sa opäť rozvzlykala a nemohla zastaviť slzy. Taká nespravodlivosť. Prečo sa ten hore zahráva s našimi životmi tak veľmi?
-"Nie je to fér, nie je to fér," opakovala som nahlas a zízala pri tom do otcových očí, ktoré sa začali napĺňať slzami.
-"Moje dievčatko," šepkal a zvieral moju ruku čo najsilnejšie.
Musím byť silná, ja to zvládnem.

Just Ordinary People 24

9. září 2012 v 7:33 | Adminka;))xx
-"Pčíí!" kýchlo sa mi, vedľa seba som nahmatala vreckovku a vyfúkala si nos, no nepomohlo mi to uvoľniť ho.
Bol piatok večer a ja som ležala dnu na posteli, zakrútená do paplóna. Mala som ho vytiahnutý až po uši, každú chvíľu ma buď triaslo od zimy, alebo mi bolo horúco. Krútila sa mi hlava, no i tak som sa snažila čítať pod svetlom malej lampičky, ktorá bola položená na nočnom stolíku. Klasický román Jana Eyrová od Charlotte Brontëovej ma dokázal vtiahnuť vždy, i keď som ho v rukách držala asi piaty krát. Kniha v mäkkej väzbe bola celá ošúchaná, z prednej strany sa lepenie odtŕhalo, strany boli ušpinené. Kvôli malým písmenám som si ju dala blízko k očiam, no o chvíľu som už videla rozmazane. Vedela som, že by som sa mala ísť najesť, pretože som naposledy zjedla včerajší obed, ale nechcelo sa mi a hladná som nebola, jedine v krku som mala trochu sucho. Mama pracovala na nejakom prípade, takže bola zatvorená v spálni a nevystrčila odtiaľ nos tak isto ako ja. Podchvíľou som odpisovala Benovi na esemesky a snažila sa sústrediť na knihu. Obliala ma horúčava, no vydržala som a neskopala zo seba paplón. Kniha sa mi vyšmykla z ruky a dopadla na dlážku, našťastie som si pamätala, že som skončila na dvadsiatej štvrtej kapitole. Z vysokého drdola sa mi uvoľnilo pár prameňov, natiahla som sa k nočnému stolíku s úmyslom nájsť sponku. Keďže som bola v paplóne ako v kukle, skoro som spadla tvárou rovno dolu, ale stihla som sa zachytiť. Hlava sa mi zatočila úplne, tak som sa musela posadiť a zatvoriť na chvíľu oči. Cítila som sa ako na vode. Podarilo sa mi nájsť sponku, zopla som si neposlušné vlasy a vytiahla ďalšiu vreckovku. Pokojne som mohla byť aj na vode, topila som sa totiž v horách vreckoviek pohádzaných okolo mňa. Zrazu mi na paplón čosi vyskočilo, pocítila som jemnú váhu a pootvorila oči. Dorrit. Poškrabkala som ju za ušami a pritúlila sa k nej, jej malé telíčko spokojne priadlo. Malé mačiatko sa objavilo na našom prahu pred pár dňami. Vyvesili sme oznamy, no nikto sa neozýval, tak sme sa rozhodli si ho nechať a pomenovali ho Dorrit. Môže byť rada, že je rada (že sme ju nenazvali Mačka). Teraz akoby vycítila môj stav, zostala pri mne a nechala sa prikryť. Ľahla som si do vankúšov a zhasla svetlo. Vedela som, že aj tak nezaspím, no oči som mala zatvorené. Zhlboka som dýchala ústami a o chvíľu sa opäť začala triasť, pre istotu som si ešte cez paplón pretiahla deku. V škole nás s Benom začali akceptovať ako pár, nevyhla som sa však vražedným pohľadom od jeho obdivovateliek. Hlavne Tiffany fučala ako býk, keď sme náhodou okolo nej šli. Čakala by som, že sa o niečo pokúsi, ale zatiaľ sa nič nedialo. Bola som však v strehu, takým typom neradno veriť. Čo sa týkalo nás dvoch, trávili sme spolu každú voľnú chvíľu. Prišlo mi na um, že som predsa len ten nos vystrčila, keď som mu poobede šla otvoriť. Priniesol mi plyšáka s jeho vôňou, ktorého som fetovala, až pokiaľ sa mi nos neupchal už úplne a nič som necítila. Predtým mi nebolo tak hrozne, ale postupne sa to zhoršovalo. Dorrit si kýchla a po nej hneď ja. Upokojujúco som ju pohladkala. Ťažko som sa prispôsobovala na tunajšiu klímu, stále som čakala, že vyjdem do chladného novembra a namiesto toho teplo. Zimy sú tu príznačné veľa zrážkami a pôsobením oceánu bývajú časté hmly. Leto už odišlo, no tie zrážky sa odmietali ukázať, teplota však klesla, pohybovala sa okolo dvadsiatich stupňov. Blížili sa moje narodeniny a taktiež Vianoce. Nevedela som, či sa mám tešiť, že už budem dospelá a zodpovedná za seba, alebo byť smutná z toho, že je moje detstvo už definitívne preč. Keď som bola malá, chcela som byť dospelá, ako každé dieťa. Vyrovnať sa ostatným a nebyť len krpec, čo nič nemôže. No teraz to bolo iné. Akoby mi s blížiacim sa dátumom na plecia padala obrovská zodpovednosť. Som pod krídlami mamy, to je jasné, ale i tak, všetky tie starosti. Alkohol až po dvadsať jednotke, ale nie že by ma to nejako trápilo. Skoro som nevnímala, keď sa mi v izbe rozsvietilo a vošla mama.
-"Maddie, poď, máme návštevu," povedala potichu.
Dorrit som opatrne položila na zem, s ťažkosťami som sa postavila a zrak mi padol na knihu. Na obálke bolo dievča, či žena, ktorá vyšívala tapisériu. Premýšľala som, či niekto takto tká aj naše životy, ovplyvňuje každý moment. Čo by sa stalo, keby som vtedy odmietla ísť z postele? Odišiel by? Prešla som ku skrini a vytiahla z nej ešte jednu mikinu. Keď som pomaly šla do obývačky, pukala som si prsty. Kto prišiel? Moje bosé nohy sa zaborili do koberca a ja som zdvihla pohľad k človeku sediacemu na sedačke. Bol to chlap, vyzeral že v maminom veku, no vrásky na tvári mu pridávali roky. Bol strhaný a vychudnutý, tričko na ňom len viselo. Napriek tomu bol upravený, vyzeralo to však, že sa o seba stará. Čierne vlasy mal popretkávané pár šedinami a na tvári jednodňové strnisko.
-"Kto...?" začala som unavene, no keď som sa stretla s jeho pohľadom, dych sa mi zasekol v hrdle.
Dívala som sa do očí presne takého istého tvaru a farby, ako boli moje. V tej chvíli sa mi zatočila hlava a telo mi ochablo. Mama ma našťastie stihla zachytiť skôr, než som dopadla na zem. Niečo mi hovorila, no nevnímala som. Odviedla ma k autu a cestou niečo kričala na toho muža. V hlave som mala prázdno, krútila sa mi, bolo mi zle od žalúdka, ale keby vraciam, nevyjde zo mňa asi nič. Čo to bolo? Zmätené myšlienky. Cesta. Nemocnica. Posteľ. Prázdnota.

Just Ordinary People 23

5. září 2012 v 22:39 | Adminka;))xx
Do uší mi pomaly preniklo škriekanie čajok a šumenie rozbúreného oceánu. Vietor uchytil pramene mojich vlasov, chvíľu sa s nimi hral, až kým som ich nestiahla do gumičky. O chvíľu aj tak opäť poletovali okolo mojej tváre. Žabky sa mi zabárali do piesku, tak som to napokon vzdala, vyzula si ich a kráčala po rozpálenej pláži bosá. Kedy si konečne odvyknem od pocitu, že tu bývam a nie som len na dovolenke? V diaľke sa na vlnách hojdali veľké lode a plachetnice a oceán sa tiahol až po horizont. Spenené vrcholky vĺn sa pomaly ukrývali a znovu vynárali v mojom dohľade. Začínala som ľutovať, že ma nenapadlo vziať si klobúk. Slnko mi pálilo na vlasy a keby nefúkal vietor, bola by som dávno spotená. Aj tak som o chvíľu pocítila, ako mi po zátylku stekajú kvapôčky potu. Z úvah ma vytrhlo až ostré pichnutie v mojom chodidle, narazila som na mušľu. Zdvihla som ju a chvíľu sa s ňou hrala medzi prstami. Zvonku bola vrúbkovaná, no z vnútornej strany dokonale hladká a slnko na nej vytváralo dúhové odlesky. Bez rozmýšľania som ju hodila do vĺn, pričom som si musela zacloniť oči pred ostrým slnkom. Každú chvíľu som obchádzala plážové ležadlá a farebné slnečníky, či malé deti veselo pobehujúce po piesku. Keď mi do uší doľahlo pískanie davu, zistila som, že som na mieste. Zastala som na okraji ihriska a pohľadom pátrala po Cassie. Zbadala som ju v rovnakej chvíli ako ona mňa a vybrali sme sa k sebe so širokým úsmevom.
-"Paráda, čo?" spýtala sa, keď uvidela, ako obdivným pohľadom sledujem volejbalistov, čo sa pripravovali na zápas.
-"To si píš," zasmiala som sa.
Keď sa zápas začal, bola som uchvátená, s akou ľahkosťou dokážu odpáliť loptu a chytiť skoro každú strelu. Niežeby som to nikdy nevidela, no naživo, keď som pociťovala tú atmosféru to bolo niečo iné. Síce žiaden výnimočný zápas, ale i tak som bola rada, že tam som. Zabávala som sa, akoby tam patrím odjakživa, výskala, keď "naše" družstvo získalo bod. Môj pohľad často putoval Benovým smerom. Cassie nám niekedy v polovici skočila pre pitie a zrazu som pocítila, že niekto vystriedal jej miesto vedľa mňa. Otočila som sa a najskôr som nezaregistrovala tú vrstvu mejkapu a umelosti. Tiffany mala prižmúrené oči a mračila sa na mňa.
-"Videla som, ako sa dívaš na Bena," prehodila akoby náhodou.
-"Ako?" tvárila som sa, že nechápem.
-"Je môj," zamračila sa ešte viac, "Takže ruky preč, rozumieš?"
Pohŕdavo som odfrkla jej smerom. Nejaká tupá blondska mi bude rozkazovať. A vieš čo, ty krava? Ešte náročky ruky preč nedám. Ben o teba záujem nemá. Kašľať na Zayna, je to môj život a navyše ma tak vytočila, že som akoby neuvažovala triezvo. Nech ju aj roztrhá. Chalani mali práve prestávku, takže som sa vybrala rovno za Benom.
-"Ide ti to úžasne," pochválila som ho, keď som stála iba kúsok od neho.
-"Tak ty si prišla!" zvolal.
-"Netvár sa, že si si ma nevšimol"
-"No dobre," porazenecky vzdychol, "A ďakujem"
Žmurkla som naňho a otočila sa, že pohľadám Cassie. Keď som sa obzrela za ním, mykalo mu svalmi na tvári, akoby nad niečím váhal.
-"Madison!" zakričal za mnou a dobehol ma.
Zdvihla som obočie.
-"Nechceš..." poškrabal sa na zátylku a pokračoval, "Nechceš niekedy ísť na večeru?"
Chvíľu som váhala. Predsa len. Ale veď to nemusí byť rande, uvažovala som. Normálne kamarátske stretnutie. Videla som na ňom, že je nervózny, pokiaľ čakal na odpoveď.
-"Jasné," povedala som napokon, "To by bolo fajn"
Viditeľne mu odľahlo.
-"Tak... zastavím sa zajtra o šiestej, fajn?"
-"Nevieš, kde bývam," zasmiala som sa.
-"Po škole mi to ukážeš," usmial sa na mňa a sledovala som, ako beží naspäť k spoluhráčom.

Obaja sme boli nervózny, keď po mňa prišiel v podvečer, no prvotná nervozita rýchlo opadla pri otázke, čo najradšej robím.
-"Čítam, kreslím a po nociach vypĺňam kvízy na Facebooku. Už mi vyšlo, že v minulom živote som bola ovocím do jogurtu, z domácich spotrebičov sa najviac podobám na mikrovlnku a v teste, kedy zomriem som zistila, že minulú jeseň"
Ben sa zasmial a rozprúdila sa medzi nami živá konverzácia. Obaja sme sa rýchlo uvoľnili. Dozvedela som sa kopu zaujímavých vecí a on keď videl, že nechcem veľmi rozprávať o minulosti, rýchlo zmenil tému. Nakoniec objatie, pusa na líce. Začala som pochybovať, že to zostane len pri jednom rande, no bola som rada. Našla som porozumenie a páčilo sa mi, keď som bola s ním.
Milovala som naše večerné prechádzky po pláži, keď ma nesmelo chytil za ruku a keď mi zamrelo srdce z jeho úsmevu. Držala som si malý odstup, ale veľmi rýchlo to zmizlo. Bolo mi s ním fajn, tak som sa nemala prečo brániť. Keď sme raz večer sedeli na starom móle, hompáľali nohami nad vodou, posunul sa ku mne bližšie a ukazovákom natočil bradu k nemu. Mimovoľne som sa naklonila, no iba pár centimetrov od jeho pier sa odtiahla.
-"Ben, sľúb mi niečo," vážne som sa naňho zahľadela.
-"Čokoľvek"
-"Neopusti ma, prosím"
Pozrel mi do očí a pomaly prikývol.
-"Sľubujem"
Vtedy som ho objala okolo krku a pocítila jeho pery na mojich. Jemný, no náruživý bozk spôsobil pocit, na ktorý som už dlho čakala. Zimomriavky. A bola som úprimne šťastná.

Just Ordinary People 22

3. září 2012 v 18:34 | Adminka;))xx
-"Ahoj," usmieval sa, keď k nám podišiel.
Prisahala by som, že je ešte krajší ako v tej reštaurácii. Prekvapene na mňa pozrel.
-"My sme sa už stretli," ukázal zuby, "Cassie sa už určite činila a predstavila ma, no ešte raz. Som Ben," vystrel ku mne ruku.
-"Madison," potriasla som ju ňou.
Jeho stisk bol jemný a skoro som sa roztopila na mieste. Nedalo sa neusmievať, všetko bolo také nákazlivé. Zrazu mi úsmev zamrzol a zakázala som si takéto myšlienky. Ako Zayn, na začiatku očarujúci a potom ma podvedie s najlepšou kamarátkou. Potichu som si sadla na svoje miesto a začala sa prehrabávať v šaláte. Len občas som sa zapojila do živej debaty, čo sa rozprúdila. Väčšinou som premýšľala nad Zaynom, bude sa mi to do smrti takto pripomínať? Mala by som sa cez to preniesť, no nie je to také jednoduché.
-"Haló, zem volá Madison!" prehovoril ku mne Jeff.
-"Čo? Sorry, zamyslela som sa"
Všetci sa zborovo zasmiali. Uf, tak človek už ani premýšľať nemôže.
-"Že či sa pôjdeš poobede pozrieť na náš zápas," povedal Ben.
-"Uhm, jasné. Myslím, že by to šlo," prikývla som.
Pri stole sa úsmev rozšíril ešte viac, ak sa to vôbec dalo. Panebože, oni asi vážne niečo fetujú. Zrazu sa za Benovým chrbtom objavila blondína, ktorej mejkap pridával asi päť kilo a zazubila sa vybieleným chrupom.
-"Benny, počula som, že dnes hráš," začala a prstom mu prechádzala po chrbte.
Myslela som, že takéto niečo býva len vo filmoch. Asi som sa mýlila. Aha, takže obsadený. Smola.
-"Hej, hrám," ľahostajne jej odvetil.
Nezáujem? Začudovala som sa a svoju pozornosť upriamila na fľašu minerálky, ktorá bola rozhodne zaujímavejšia ako nejaká Barbie. Našťastie ma od jej blízkosti ušetrila Cassie, ktorá ma za lakeť začala ťahať k dverám.
-"To je jeho frajerka?" spýtala som sa, keď objekt, z ktorého by som sa akurát povracala, bol z dohľadu.
-"Bývalá, volá sa Tiffany," prevrátila Cassie očami, "Ale stále otravuje. Je z nej už dosť na nervy, no chudák, nenazbieral odvahu, aby jej konečne vynadal"
Presné také typy som poznala z našej školy. Mysleli si, že môžu mať chalana, na ktorého ukážu a oni, keďže slabé pohlavie je silnejšie pohlavie z dôvodu slabosti silného pohlavia k slabému pohlaviu, sa nechali ovplyvňovať. A potom sa snažili zúfalci zbaliť tie ostatné, no tie pomaly stratili záujem. Použitá a odhodená hračka. Moje úvahy prerušila Cassie, keď rozhodla, že ideme na ďalšiu hodinu. Celý deň ubehol už v podstate rýchlo, ani som sa nenazdala a lúčila som sa s mojimi novými známymi. Nezabudli mi asi päťkrát pripomenúť ten zápas. Odchádzala som s príjemným pocitom nových zážitkov. Potešilo ma, že ma tak rýchlo prijali, no zároveň mi v hlave vŕtal červíček pochybností. Ben. Ben. Ben. Nemôžem sa doňho zamilovať, veď ho ani nepoznám. Nie, ale je krásny a charizmatický. A čo Zayn? Sama som mu síce písala, že nech si nájde niekoho nového, ale bolo by to voči nemu nefér. Už som ani nevedela, nad čím uvažujem, moje posplietané myšlienky boli úplne mimo. Mama doma nebola, zostala po nej len stopa jemného parfumu. Už opäť pracuje naplno, no cestovať by nemala. Mala som hroznú chuť niekomu dnešný deň zreferovať, no komu som mala zavolať? V hlave som mala stále Liz, no predsa sa s ňou nerozprávam. Alebo to predsa len skúsim? Čudovala som sa, že ona sa mi neozýva, no nekontaktovala môj mobil. Našla som si najmenej pätnásť správ od nej na Facebooku. Odpísala som jej. Vysvetlila som jej, kde som, ale že jej tak rýchlo neodpustím. Potom som s pocitom zadosťučinenia zaklapla notebook a pripravila sa. Plávky, tieklo, kraťasy a taška s vecami, viac mi netreba. Pri pomyslení na to, že uvidím Bena (akoby naňho nemyslím po celý čas) som pocítila nervozitu. Nemôžem som sa naňho namotať hneď zozačiatku. Zarazila som sa. Pred očami sa mi mihali obrazy jeho a Zaynovho úsmevu. Začalo sa ma zmocňovať zúfalstvo. Tak čo vlastne chcem?

Just Ordinary People 21

31. srpna 2012 v 10:52 | Adminka;))xx
Prvý deň v škole, maturitný ročník. Divné pohľady a šepkanie za chrbtom. Netešila som sa, ale že vôbec. A čo si má človek obliecť v taký deň? Snažila som sa sústrediť na iné myšlienky. Ako som ležala na pláži na horúcom piesku, na chuť slanej vody na mojich perách, na vôňu môjho kokosového telového mlieka. Na knihu, ktorú som si už druhý krát vzala na pláž a mala zvlnené okraje od vody a všade na nej boli odtlačky prstov, mastných od opaľovacieho krému. Ruky sa mi však triasli tak, že som si šálkou kávy skoro vybila zuby. Mamin úškrn ma prinútil zamračiť sa ňu, tresla som hrnček do drezu a zamierila k dverám.
-"Trafíš?" podpichla ma.
-"Boli sme tam včera," precedila som pomedzi zuby, zatiaľ čo som si obúvala baleríny a brala tašku.
-"Veľa šťastia!" zakričala ešte za mnou, keď som bola pri bránke.
Na to, že bolo ráno, vzduch bol teplý, ako každý deň. Náš dom pomaly začínal vyzerať obývane. V obývačke sa na stole povaľovali časopisy, ako obvykle a skoro všetky veci sme už mali vybalené alebo dokúpené. Mama sa rozhodla, že pokiaľ ešte nemusí ísť do práce, postará sa o záhradku. Nebolo síce veľmi o čo, mali sme iba mierne vyprahnuté, ale zelené trávniky, no vzala si do hlavy, že stoj čo stoj nasadí nejaké kvety. Na prvej odbočke som zahla doprava, prešla okolo malého parčíku a pár obchodov. Cesta trvala okolo desať minút a ocitla som sa pred moderne vyzerajúcim komplexom budov. S mamou sme včera navštívili riaditeľku, aby sme doriešili pár základných vecí, tak teraz som v ruke stískala plán školy a rozvrh hodín. Študenti postávali v hlúčikoch pred bránou, ležérne sa opierali o svoje autá, vítali sa s kamarátmi. Našťastie, neboli tu povinné uniformy, čo mi veľmi odľahlo. Vládlo tam veselo, ani na jednej tvári som nebadala známky znechutenia zo začiatku, všetci sa proste tešili, že sú spolu. Nervózne som zamierila ku vchodu a snažila sa aspoň trochu zorientovať. Vybrala som sa k budove, kde sme mali mať prvú hodinu angličtiny, až potom som si uvedomila, že mám mapu naopak a idem zlým smerom. Prudko som sa zvrtla a vzápätí do niekoho vrazila. No to snáď nie a hneď v prvý deň? Škerila sa na mňa malá hnedovláska s prívetivou jamkou v brade.
-"Ahoj, ty si nová však?" spýtala sa s neskrývanou zvedavosťou.
Prikývla som. Asi bude priateľská. Ako sa mám chovať? Do pekla, Madison, mysli!
-"Som Madison," vystrela som k nej ruku.
Ona ju odignorovala a namiesto toho ma objala. To na nich tak pôsobí to počasie, že sú hrozne milí? Dokonca sa predtým zastavili u nás susedia a priniesli nám koláč, vážne sme to nečakali a potešení príjemnou návštevou strávili večer s nimi.
-"Ja Cassie, teší ma," tašku si prehodila na druhé plece a chytila ma pod pazuchu.
Trochu vykoľajene som sa nechala viesť a počúvala jej rozprávanie. Občas som odpovedala na nejakú jej otázku, ale väčšinu konverzácie si vystačila sama.
-"Cassie, nechcem byť drzá, ale kde sú tvoje kamarátky?" spýtala som sa, potom čo ma povláčila asi celým areálom a mala som dosť slušnú predstavu, ako to tam vyzerá.
Nevyzeralo, že sa za niekým zberá.
-"Ja žiadne nemám," zašveholila.
Nechápavo som na ňu pozrela.
-"Vieš, všetky dievčatá tu ma nemajú radi, pre moju ukecanosť, ale ja si nemôžem pomôcť. No mám priateľa a ešte dvoch chalanov, s ktorými sa bavím. Tí sú v pohode"
-"Tak prečo si sa začala rozprávať so mnou?"
-"Neviem, vyzerala si milo. Nevadím ti však?" zamračila sa a medzi obočím sa jej vytvorila drobná vráska.
-"Nevadíš," usmiala som sa na ňu, "A kde sú tí tvoji priatelia?"
-"Teraz majú inú hodinu. Cez obed ťa s nimi zoznámim, teraz máš angličtinu s Blumom, však? Poď, tamto to je," ukázala za seba a vydali sme sa do triedy.
Hlavou sa mi preháňali myšlienky typu, ehm, nechápavosť. Ako som si mohla tak rýchlo nájsť takú kamarátku? Osud, náhoda? Pán Blum vyzeral ako veľmi príjemný človek. S úsmevom povedal triede moje meno a nechal ma sadnúť si ku Cassie. Tá nadšene vyskakovala pri každom jeho slove a ja som sa zamýšľala nad tým, či je stále taká hyperaktívna a plná endorfínov. Po pár hodinách som začala rozpoznávať niektoré tváre, s ktorými som mávala hodiny. Všetci očividne patrili do maturitného ročníka, ale nikto sa mi neprihovoril ako Cassie. Cez obednú prestávku ma Cassie zaviedla do jedálne, kde som si dala nejaký šalát a minerálku, lebo na nič iné mi neprišla chuť. Študenti sa postupne usádzali za stoly, alebo vychádzali presklenými dverami von. Na pokožke som pravidelne pocítila závan teplého vzduchu, čo sa dral dnu. Všade vládla veselá vrava a nezdalo sa, že by si ma niekto všímal, ako som postávala pri pulte s táckami. Cassie si zabudla tú svoju, pretože sa radostne rozbehla k stolu, kde sedeli dvaja chalani. S povzdychom som vzala obe tácky a pomalým krokom prešla k nej. Ospravedlňujúco na mňa pozrela, na čo som len mykla plecom.
-"Chalani, toto je Madison. Mad, toto sú Dave a Jeff," ukázala na nich.
-"Rada vás spoznávam," povedala som úprimne.
Oni sa len vyškierali, obaja ako tekvice. Dave, Cassin priateľ bol nižší, zato svalnatejší ako vyšší Jeff. Samozrejme, opálení, len v bermudách a tričku, ako sa zvyklo na riadneho Kalifornčana.
-"Hrávajú plážový volejbal aj sss..." písmenko s zámerne natiahla, pričom sa otáčala a zrazu ukázala k dverám, "s Benjaminom - Benom"
V tej chvíli som ďakovala bohu, že som tie tácky už položila, inak by sa mi s rachotom zosypali k nohám. Stál tam ten chalan a mne skoro zamrelo srdce, keď zamieril rovno k nám.

Just Ordinary People 20

28. srpna 2012 v 22:46 | Adminka;))xx
Keď ďalšia z kníh, no zďaleka nie posledná, zapadla na svoje miesto, spokojne som sa porozhliadala po izbe. Ešte to tam nebolo zabývané, no rozhodne to bolo lepšie ako predtým. V strede nabielo vymaľovanej izby trónila veľká posteľ s kovovým rámom, bol tam masívny pracovný stôl a knižnica z rovnakého dreva. Mala som tam dvere do šatníka a okno s výhľadom na rozbúrený oceán. Celý jednoposchodový dom bol priestranný a nachádzalo sa v ňom veľa okien, z ktorých pohľad rozhodne stál za hriech. Keď sme prebehli rušnou asfaltkou, ocitli sme sa na mäkkej tráve brehu, z ktorého viedli schody rovno na pláž. Mesto Long Beach, ktoré sa nachádza iba kúsok od Los Angeles, mesta anjelov, nám poskytlo domov. Chystala som sa pustiť do uloženia topánok, no práve vtedy sa ozvalo zaklopanie na dvere. Vytiahla som si z uší slúchadlá a pozrela sa na mamu, ktorá na nakukla cez škáru.
-"Môžem?"
-"Jasné"
Mama sa poobzerala po izbe a potom sa na mňa usmiala. Okolo očí sa jej vytvorili jemné vrásky, no tie na čele, od starostí, zmizli.
-"Páči sa ti tu?"
-"Samozrejme, no bude trochu ťažké zvyknúť si"
-"Chápem. Chýba ti?"
Zdvihla som obočie.
-"Joshua? Ani náhodou," uškrnula som sa.
Prevrátila očami.
-"Myslím Zayna"
-"Ja viem, ale naozaj sa o tomto nechcem baviť," povedala som, keď ma v očiach zaštípali slzy.
Cez okno prenikol lúč popoludňajšieho slnka a roztancoval malé čiastočky prachu vo vzduchu. Mama prikývla, a na odchode ešte dodala: "Ak si hladná, môžeme sa ísť niekam najesť, alebo mám ísť na nákup?" Napriek tomu, že bolo už niečo po obede, nebola som veľmi hladná. Časové pásmo ma zmohlo, no rozhodla som sa vybaliť, aby som to mala čo najskôr za sebou. Nemohla som ísť spať, chcela som sa čo najrýchlejšie preorientovať na tunajší čas.
"Nie som veľmi hladná, no môžeme sa prejsť a snáď na niečo narazíme."
Zvalila som sa na posteľ a pohľad uprel do stropu. Zhlboka som sa nadýchla. Ruky sa mi triasli a ani som nevedela z čoho. Spomienka na moje rodné mesto, priateľov a Zayna ma rozrušili. Snažila som sa upokojiť splašený tlkot srdca a hlavne zadržiavať slzy. Vyplakala som sa už dosť. Lenivo som sa zdvihla z navoňaných perín a zamierila do šatníka. Oblečenie som si vybalila ako prvé, tak som z vešiaka zvesila letné šaty a z kufra vytiahla sandále. Veľa takých vecí som nemala, v Bradforde teploty nestúpali až tak vysoko, no spoliehala som sa na to, že ma mama vezme nakupovať. Bola oblečená podobne a keď sme spoločne vyšli z dverí, ovalila nás horúčava kalifornského popoludnia. Bol to obrovský rozdiel v porovnaní s chladom, čo vládol u nás vnútri. S mamou sme kráčali po rozpálenom chodníku, slnko pieklo ako divé. Okolo nás sa akoby zastavil čas. Nikto sa nikam nenáhlil, rodiny s deťmi a kopou hračiek sa pomaly vliekli k pláži. Všetci ľudia mali na tvári úsmev, aký mohlo spôsobiť jedine počasie. Skoro všetci boli opálení, naše kože doslova svietili. Miešali sa tu dovolenkári s miestnymi, oceán k nám privial tú s ničím nezameniteľnú sviežu vôňu. Tu bolo ľahké uveriť, že rozprávky naozaj existujú, cítila som sa ako na dovolenke. Môj nový domov. S mamou sme nadšene komentovali každý detail, aspoň na chvíľu som sa odtrhla od úvah, ako je asi -doma-. Keď sme uvideli nejakú sľubnú reštauráciu, rýchlo sme zamierili dnu, skryť sa pred horúčavou. Vnútri sa ozývala vrava, klíma ovievala spotených hostí, niektorých ešte v plavkách a všade sa vznášala vôňa morských plodov. Usadili sme sa k malému stolíku a prezreli si menu. Obe sme sa zhodli na grilovanej rybe a pomarančovom džúse s poriadnou dávkou ľadu. Pri jedle sme sa rozprávali o rôznych veciach, okrem iného aj o mojej škole. Mama ma prihlásila na miestnu, ktorá, ako mi vysvetlila, dokonca ani nebola ďaleko od nášho nového domu. Nedopatrením sa mi podarilo zhodiť moju vidličku na zem. Natiahla som sa po ňu, no nejaká opálená ruka bola rýchlejšia. Chlapec od vedľajšieho stolu mi ju s úsmevom podával.
-"Ďakujem," zapýrila som sa, lebo bol naozaj pekný.
Vôbec nie môj typ, vlastne som typ ani nemala, ale nedalo sa pochybovať, bol rozhodne príťažlivý. Vyšportovaný a opálený, jeho modré oči sa na svet dívali s pobavením. Dlhšie hnedé vlasy a žiarivý úsmev, úplný opak Zayna. A už je to tu zase. Nechcem naňho myslieť! Myslí aj on na mňa? Rýchlo som potriasla hlavou, vzala si od toho chalana vidličku a úsmev mu opätovala. Hoci som sa snažila sústrediť na jedlo, pohľad mi k nemu neustále ubiehal. Keďže som ho videla z profilu, všimla som si jeho rovný nos a malé jamky v lícach, keď sa usmial. Občas zachytil môj pohľad, no ja som ho vždy sklopila k tanieru. Mama videla, že som akási nesústredená, tak sme dojedali potichu. Súrila som mamu domov, pretože som chcela ísť do plaviek a na pláž, nech sa posledné dva dni pred školou aspoň trochu opálim. Nebudem predsa ako stena a vybaľovanie počká. Aj s knihou v ruke a s obrovskými slnečnými okuliarmi na očiach som si rozprestrela uterák na voľnom mieste, ponatierala sa a ponorila sa do knihy. Myšlienky sa snažili sústreďovať na písmenká, no len čo som stratila kúsok pozornosti, odbiehali k Zaynovi a k tomu chalanovi. Sama som bola prekvapená, že častejšie k stretnutiu v reštaurácii.

Just Ordinary People 19

24. srpna 2012 v 22:54 | Adminka;))xx

Prudko som sa strhla zo spánku a hlavou narazila do dvojitého plastového okna lietadla. Potriasla som ňou, no stále mi z mysle neschádzali výjavy, ktorých som sa tak snažila zbaviť. Spomienky na nás. Veci sa začali kaziť po našom spoločnom víkende. Namiesto toho, aby som sa spomienkam bránila, nechala som im voľný priebeh.
Zoznámenie so Zaynovými priateľmi. Neprijali ma, nepáčila som sa im a Zayn to videl. I tak ma presvedčil, aby som išla na party, ktorú usporiadal jeden z nich. Namiesto toho, aby som sa bavila, sedela som ako outsider na gauči a snažila sa nestratiť Zayna z dohľadu, kým sa zabával. Nakoniec aj tak kamsi odišiel a našla som ho v izbe s nejakou babou. Bolo jasné, že mal toho už poriadne v sebe, no poloha, v ktorej som ich našla nebola rozhodne nevinná. O to väčšie prekvapenie pre mňa bolo, keď som zistila, že tá baba je úplne triezva a je to Liz.
Cítila som sklamanie, hnev a zradu. Na celé dni som sa uzavrela do seba, nereagovala, prestala jesť. Hrozne ma to vzalo.
Pred tým, než sa mi v hlave vynoril ďalší obraz, striaslo ma. Mikinu som si stiahla až k prstom a stláčala ju, akoby to mohlo pomôcť. Mama vedľa mňa sa nepokojne pomrvila v spánku. Prikryla som ju dekou a sama sa zababušila do svojej. Znovu som zavrela oči a v černote sa začali objavovať zreteľné tvary.
Raz v noci som zišla dolu a práve vtedy sa rozleteli dvere a vkročil Joshua. Opito sa uškrnul a zamieril ku mne. Snažila som sa rýchlo dostať ku schodom, no zahatal mi cestu.
-"Tak dievčatko, ty sa chceš hrať?"
Zhnusene som naňho pozrela. Keď uvidel môj výraz napriahol ruku a vrazil mi. Neudržala som rovnováhu a vrazila do steny. Zviezla som sa dolu, zostala ležať a dívala sa, ako do mňa opakovane kope Joshuova topánka. Z pery, do ktorej som si zahryzla mi začala vytekať krv. Nakoniec som pozbierala všetky sily, ťažkopádne sa postavila a kopla ho do rozkroku. Paralyzovane sa zatackal, chytil sa zaň a zareval, zatiaľ čo ja som vedľa neho prekĺzla do mojej izby. Zamkla som dvere a do tašky nahádzala prvé veci, čo mi prišli pod ruku. Otvorila som okno a nadýchla sa, tašku som zhodila dolu, sama zatvorila oči a dopadla na strechu našej terasy. Odtiaľ som skočila na špičky, okamžite schmatla tašku a pustila sa do behu. Adrenalín v krvi mi neumožnil myslieť na nič iné, len na to, čo sa práve stalo. Po celý čas mi po tvári stekali slzy a ani som sa nenazdala a ocitla sa pred Zaynovým domom. Vysvetlila som mu situáciu i keď by som mu najradšej vynadala. Dovolil mi u nich zostať.
Zacítila som vôňu jedla a vzápätí uvidela, ako sa nad nami skláňa letuška. Zobudila som mamu a obe sme sa najedli, aj keď lietadlové jedlo nestojí za nič. Mama ani nekomentovala, keď v mojich očiach uvidela slzy. Dala som si do uší slúchadlá a započúvala sa do hudby. V hlave mi zazneli útržky rozhovorov.
-"Ani sa mi nepokúšaj nič vysvetliť, prosím"
-"Ale ja ťa naozaj ľúbim Maddie"
-"Keby áno, nespravíš to"
...
-"Viem, že ty to chceš vrátiť späť, ale ja po tom netúžim. Byť znovu sklamaná, proste nie"
-"Ako ti mám vysvetliť, že ťa milujem?"
-"Neviem, či to ja ešte stále môžem povedať"
...
-"Madison, je tu tvoja mama!" zakričal Zaynov otec.
Mama stála vonku, na očiach mala veľké slnečné okuliare a žmolila si okraj trička. Keď si okuliare dala dole, uvidela som pod jej okom veľkú modrinu.
-"Ach mami," vzlykla som a hodila sa jej do náručia.
-"Maddie, zlatko, je mi tak ľúto, že som ti neverila. Vtedy v nemocnici a všetko..." hladila ma po hlave a ja som si uvedomila, že mi neskutočne chýbala.
-"To je v poriadku mami, ale čo bude s nami? Ten idiot tam ešte stále je" vedela som, že by som sa na ňu skôr mala hnevať, ale nenašla som v sebe dostatok síl.
-"Je to vyriešené, sťahujeme sa"
-"To naozaj? Kam?"
Uhla pohľadom a skoro nečujne zamrmlala:
-"Do Kalifornie"
Môj mozog chvíľu nemohol spracovať tú informáciu.
....
Nakoniec som pochopila, že to je nevyhnutné. Zaynovi som povedala, iba že sa sťahujeme. Vravel, že je rád kvôli Joshuovi. Nemala som to srdce povedať mu pravdu. Napísala som najmenej pätnásť listov, ktoré som roztrhala, keď som ležala zatvorená v ich hosťovskej izbe. Napokon som ten posledný úhľadne prepísala a zavčasu ráno mu ho položila k vankúšu. Zo skrine som si vytiahla jeho mikinu a rozlúčila sa s jeho rodičmi. Mama ma doma čakala aj so zbalenými vecami a odtiaľ sme s ťažkým srdcom zamierili na letisko.
-"Prosím pripútajte sa, o chvíľu budeme pristávať" ozvalo sa z reproduktora.
Slúchadla som si vytiahla z uší a myslela na Zayna, čo bola jediná činnosť môjho letu. Keď som sa nadýchla sviežeho ranného Kalifornského vzduchu, zakázala som si tieto myšlienky. Nový život.

Just Ordinary People 18

22. srpna 2012 v 8:58 | Adminka;))xx

Predierala som sa uličkou v lietadle a hľadala svoje miesto. Veľká taška mi zozadu udierala do nohy, popravila som si ju na pleci a pokračovala. Zbadala som, ako mama sedí skoro vzadu, na sedačke pri uličke. Bez slova som prešla k oknu, tašku zhodila pod nohy, usadila sa a kolená si pritiahla k brade. Tvár som si zaborila do Zaynovej veľkej mikiny, čo som mala na sebe a vdychovala jeho vôňu. Sľúbila som si, že tento let bude posledný krát, keď preňho vyroním slzu. Tak naposledy. Trasľavo som sa nadýchla a siahla do tašky, odkiaľ som vylovila pokrčený list. Bol to najlepší koncept mojich slov naškriabaný narýchlo. Slová boli preškrtané a nečitateľné, ale poznala som ho už naspamäť.
"Zayn,
Toto je ťažšie, než som si myslela. Tento list som začala písať asi tisíckrát so slovami Ahoj, Drahý, Milý, no ani jedno neznelo dobre. Vlastne ani nemám potuchy, ako to chcem urobiť.
Vieš, že sa sťahujem a asi sa pýtaš, prečo sa nelúčim osobne. Dôvodov nemám veľa, ani jeden z nich nie je rozumný, no skrátka som na to nenabrala dostatok odvahy. Ver, že prebdených nocí kvôli tomu nebolo málo. Mala som dosť príležitostí povedať ti to vtedy, keď som ušla, ale potom prišla mama a všetko mi vysvetlila. Tá vec s Joshuom je uzavretá, myslím, že skôr uteká sama pred sebou, ako pred ním. Navyše, mala pocit, že je voči mne nefér, keď bývala často preč, tak vzala prácu v Kalifornii, odkiaľ už cestovať nebude musieť. Prepáč, že som ti to nepovedala skôr, nemohla som. Odpusť mi aj to, že som odišla bez rozlúčky, ale nemyslím si, že by som to zvládla, milujem ťa. Keď mi mama vtedy oznámila, že sa sťahujeme, jediné na čo som mohla myslieť bolo, že ako ti to poviem. Vidíš a nakoniec som nevymyslela lepšiu alternatívu ako ťa na to predpripraviť a potom ti zanechať list. Tie tri mesiace čo sme spolu strávili stačilo na to, aby si navždy zostal v mojej mysli. No rozhodla som sa zanechať všetko za sebou, pretože by som nemohla žiť s takými myšlienkami v hlave, ktoré by mi pripomínali teba. Je to jediná možnosť, opustiť ťa a zabudnúť. Milujem ťa Zayn a vždy bude vo mne časť, ktorá bude stále. Nikdy sa cez teba neprenesiem, no pokúsiť sa o to môžem. Kútik srdca bude vždy určený len tebe, mojej prvej veľkej láske a nikdy nezabudnem na momenty, čo sme strávili spolu. Prosím, nepokúšaj sa ma nájsť. Keď budem pripravená, vyhľadám ťa sama. Nikdy na teba nezabudnem Malik a ak ma naozaj miluješ, posunieš sa ďalej a nájdeš si niekoho, kto je oveľa lepší než ja.
S láskou, Madison"
Práve keď som list definitívne pokrčila v ruke, dopadla mi na ňu slza. Zavrtela som hlavou a rukou si prehrabla vlasy. Oprela som sa o sedačku a zatvorila oči. Nový život, nový ľudia. To je môj cieľ do budúcnosti, bola posledná myšlienka, čo mi prebleskla hlavou.

Just Ordinary People 17

18. srpna 2012 v 20:20 | Adminka;))xx

Ráno som sa zobudila na to, ako mi niekto ťahá paplón. Začala som ho ťahať k sebe, lebo mi začalo byť chladno na odhalené nohy. Keď už som si myslela, že vyhrávam, paplón som prudko stiahla k sebe, no nejako som si to nevypočítala a skoro spadla z postele. Našťastie ma zachytili Zaynove silné ruky.
-"Nevyvádzaj! Však spadneš!"
-"Ale ty si mi chcel zobrať paplón!" pretočila som sa tvárou k nemu a zagánila naňho.
-"Veď je to môj paplón" usmial sa na mňa prispaným, no i tak nádherným úsmevom.
-"To nie je pravda! Spali sme v jednej posteli, takže z toho logicky vyplýva že je to aj môj paplón! A ty si sa mi ho snažil zobrať!"
-"Tak fajn," rezignoval, "Máš chuť na lievance?"
Pokrčila som plecami a usmiala sa naňho, až pokiaľ som si neuvedomila, ako strašne musím vyzerať. Radšej som sa prudko postavila, no vzápätí sa mi zatočila hlava, tak som sa zvalila naspäť. Chvíľu som to predychávala a kútikom oka zazrela, ako ma Zayn s pobavením sleduje. Prevrátila som očami a znovu sa pokúsila postaviť, no kým som to stihla, Zayn sa na mňa prevalil a znovu mi pritlačil ruky o posteľ, ako včera. Zrazu ma začal štekliť na bokoch. Ja som okamžite začala kričať a zmietať sa, snažila som sa ho zhodiť. No keďže po ráne som bola silná asi ako záchodový pavúk, nedarilo sa mi.
-"Zaaaayn, pusti..." prudko som sa nadýchla a znovu rozosmiala, "M-ma!"
No nereagoval, iba sa na mňa uškŕňal. Z očí sa mi valili slzy smiechu, skoro som sa pocikala. Keď sa konečne uvedomil, zvalila som sa naňho ja, lenže poistil sa proti mne tak, že mi ruky chytil za chrbtom a pritisol sa na moje pery. Odtrhla som sa od neho.
-"Veď nemám ani umyté zuby!"
-"A koho to trápi?" zdvihol obočie.
Pokrútila som hlavou a vymanila som sa mu zo zovretia.
-"Toto ti ešte vrátim!" pomaly som sa odtackala do kúpeľne, kde som si opláchla tvár, vyčistila zuby a vlasy zopla do voľného drdola.
Moje ďalšie kroky viedli po parketovej podlahe až do kuchyne, kde stál Zayn a niečo pripravoval na kredenci. Objala som ho zozadu a líce si pritisla na jeho rozhorúčený chrbát. Po chvíli sa ku mne otočil a nadvihol mi bradu.
-"Už môžem?" spýtal sa.
Pochybovačne som naňho pozrela, tak sa ihneď ohradil.
-"Aj ja som už bol v kúpeľni"
-"Vy máte dve kúpeľne?" spýtala som sa prekvapene.
Prevrátil očami a namiesto odpovede sklonil hlavu a ruky si preplietol za mojím chrbtom. Ja som mu rukou prehrabla vlasy a pritiahla si ho bližšie. Jemne sme sa pobozkali, no potom sa odtiahol a ukázal za seba.
-"Pomôžeš mi?" spýtal sa.
-"Jasné," prikývla som a začali sme pripravovať cesto na lievance.
Keď sme sa celí zababraní snažili vymyslieť program, nakoniec sme sa dopracovali k obedu v pizzerii a popoludniu strávenému v parku.
-"Nechcem tú s hubami, koľký krát ti mám opakovať, že ju neznášam?" ohradil sa Zayn mrzuto.
Sedeli sme v malom boxe útulnej reštaurácie.
-"Ale ja ich na pizzi zbožňujem," zakňučala som.
-"Tak si ju jedz sama," prudko zabuchol Zayn menu a zamračil sa na mňa.
-"Fajn," zamávala som na čašníčku, na Zayna hodila naštvaný pohľad a objednala nám pizzu s kukuricou a šunkou.
Chcela som mu ešte odseknúť, nech sa ňou zadrhne, no nestihla som, pretože ma odrazu pobozkal.
-"Ja tak zbožňujem, keď sa na mňa hneváš," zasmial sa.
Zovrela som pery, no nezabránila malému úškrnu, čo mi vykĺzol. V parku sme kŕmili kačky, prechádzali sa, vyvaľovali sa v tráve a rozprávali sa o úplných maličkostiach. Prázdniny ma ešte nezasiahli v plnej sile, vychutnávala som si proste každý moment strávený so Zaynom. Večer sme si zobrali notebook do postele a dívali sa na ďalší film. Tento krát som ho donútila k animáku, Madagaskaru 2. Najskôr sa zdráhal, ale keď som mu počas filmu na tvári uvidela sústredený výraz, nemohla som sa ubrániť smiechu. Keďže po skončení ešte nebolo tak veľmi neskoro, Zayn ma vzal za ruku a vytiahol do záhrady. Mali tam akúsi sedačku aj so strieškou, tam sme si ľahli a chvíľu len počúvali zvuky noci. Ozývalo sa cvrlikanie svrčkov, v korunách stromov šumel vietor. Jemný vánok zase čeril našu pokožku, no nebolo chladno. Dusno z horúceho dňa sa ešte držalo vo vzduchu. Slabý mesiac zalieval krajinu svetlom, no prehlboval tiene. Zayn sa mi hral s vlasmi, keď mi pramene dopadali na kožu, šteklilo ma to. V očiach, v ktorých sa mu odrážali hviezdy som uvidela nehu. Na perách mu pohrával úsmev, vedela som, že je so mnou rád. Neboli potrebné slová, vyjadril ich v jemnom bozku, ktorý mi venoval. Chvíľu sme sa znovu len dívali po okolí, v jeho náručí som sa cítila bezpečne. Potom ma opäť pobozkal, ale tento krát už náruživejšie. Sal mi spodnú peru, zatiaľ čo ruky mu blúdili po mojom chrbte. Ja som mu vkĺzla jazykom do úst, no nie drsne. Dokonale synchronizovane, až sme sa o chvíľu museli odtiahnuť, aby sme sa nadýchli. Jeho rozhorúčený dych medzi nami spôsoboval elektrinu. Pritisla som sa k nemu ešte bližšie, zatiaľ čo ma bozkával na líce, na krk, jemne ma hrýzol. Hruď sa mi prudko dvíhala, obom nám tĺkli srdcia. Keď opäť vyhľadal moje pery, pocítila som vášeň, akú ešte nikdy predtým. Rukou mi prešiel po okraji trička a vzápätí som už pocítila, ako ňou blúdi na odhalenej koži. Nohu som si obmotala okolo neho a hravo ho pohrýzla do spodnej pery. Vtom som si spomenula na moju pomstu, tak som ruky presunula k jeho rebrám a pošteklila ho. Zajačal a okamžite sa strhol, až tak, že som spadla na zem, no jeho stiahla za tričko ku mne. Zasadla som ho a neprestávala ho štekliť. Rozhadzoval rukami, až som myslela, že mi vrazí, tak som nakoniec prestala a v záchvate smiechu sa zvalila vedľa neho.
-"Ja som povedala, že ti to vrátim," vytisla som zo seba zadýchane.
Nevládal mi odpovedať, zboku som sa dívala, ako sa ešte stále trasie od smiechu. Prekvapilo ma, keď sa ku mne zrazu otočil s iskrami v očiach. Myslela som, že mi to nejako oplatí, no iba udychčane prehovoril.
-"Ľúbim ťa, vieš o tom?"
-"Viem," vyplazila som naňho jazyk, no po chvíli dodala "Aj ja teba"
Preplietol si so mnou prsty a v tej chvíli som bola naozaj rada, že som s ním.

Just Ordinary People 16

7. srpna 2012 v 14:58 | Adminka;))xx

V piatok večer som zazvonila na zvonček pri Zaynových dverách. Takmer okamžite sa otvorili a Zayn ma uvítal širokým úsmevom. Tašku som si z ruky prehodila na plece a objala ho.
-"Ako škola?" spýtal sa s úsmevom.
Prevrátila som oči a nechala sa uviesť dnu.
-"Dobre vieš ako. Hodnotenia máme, takže sa konečne za mnou zavrela školská brána. Kde sa mám zložiť?" ukázala som na svoju tašku.
-"Môžeš do mojej izby," povedal a hneď prešiel k bledým dverám po pravej strane.
Otvoril a kývol rukou. Vošla som a on hneď za mnou. Kolená sa mi triasli, predsa len som bola u cudzích, no Zaynova prítomnosť ma upokojovala. Jeho izba vyzerala obyčajne, tak chlapčensko-študentsky. Oproti dverám bola masívna posteľ s modrými návlečkami. Mal tam pracovný stôl s notebookom a vstavanú skriňu. Všade vládla dokonalá čistota a cítila som jemný zápach čistiaceho prostriedku. Tašku som položila k posteli a zvrtla sa, že pôjdem za Zaynom, no prekvapilo ma, že stál tesne za mnou. Pritiahol si ma bližšie a za ucho mi zastrčil prameň vlasov. Náruživo sa prisal na moje pery. Jeho ruky začali blúdiť po mojom chrbte a spôsoboval mi zimomriavky. Ja som si ruku zaborila do jeho vlasov a bozky mu opätovala.
-"Si hladná?" spýtal sa mierne zadýchane, keď sme sa od seba odtrhli.
Ani som si to neuvedomila, až kým mi to nepripomenul. Prikývla som a nechala sa za ruku odviesť do kuchyne, kde ma posadil na pult.
-"Pán Malik, vari ste sa pokúšali variť?" začala som žartovným tónom.
Zayn si medzitým nasadil chňapky, vybral z rúry nejaké misky a položil ich na kredenc. Lákavá vôňa prenikla až ku mne a brucho nahlas zaprotestovalo.
-"Slečna Adamsová, vari ste pochybovali o mojich schopnostiach," odpovedal vážne a prešiel ku mne.
Ruky si položil na moje stehná a naklonil sa po bozk. Jemne som mu cmukla na nos a zoskočila. Povzdychol si a rezignovane vzal misky k jedálenskému stolu.
-"Nech sa páči, zapekané cestoviny," oznámil slávnostným tónom a odhalil ich obsah.
-"Mňáám!" zvýskla som a hodila sa mu okolo krku "Mám toho najdokonalejšieho priateľa na svete," zahľadela som sa mu do očí a tentoraz mu venovala bozk na pery.
Usadili sme sa a pustili sa do jedla. Viedli sme tichú konverzáciu, poväčšine o Joshuovi, až kým som toho nemala plné zuby.
-"Keby si videl, aké úškrny na mňa včera pri večeri hádzal. To by netromfol ani pápež," zamrmlala som pri upratovaní riadu.
Zayn zrazu natiahol točku, namieril ju na mňa celú ma ošpliechal.
-"Zabijem ťa!" skríkla som.
Obďaleč som zbadala hrniec s vodou, v ktorom boli ešte špagety. Nenápadne som ho vzala a vyliala ho Zaynovi na hlavu. Z vlasov mu stekali potôčiky, pri nohách sa mu vytvorila malá mláčka. Vyprskla som do smiechu jednak nad tým, jednak nad jeho výrazom.
-"No tak toto si nemala!" povedal a prehodil si ma cez rameno.
Prebehol so mnou do kúpeľne, kde ma zvalil do vane, skočil za mnou a pustil sprchu. Po chvíľke bláznenia som ho stopla a vyhnala von s tým, že sa už rovno osprchujem. Keď som vyšla zabalená len v osuške z kúpeľne, domom sa šírila vôňa maslového popkornu. Po špičkách som prebehla do Zaynovej izby, kde sedel pri notebooku a niečo doňho ťukal.
-"Neotáčaj sa," varovala som ho a prešla k mojej taške.
Zacítila som na sebe jeho pohľad, tak som sa otočila a škaredo naňho zazrela.
-"No však dobre, už idem," rezignovane zodvihol ruky a vycúval z izby.
Vytiahla som si pyžamo a rýchlo sa doňho nasúkala.
-"Zayn?" zavolala som, keď som už prezlečená stála na chodbe a uterákom si sušila vlasy.
-"Tu som," ozval sa hlas z obývačky.
Potichu som sa k nemu zakradla a skočila mu zozadu na nahý chrbát. Za hlasného smiechu ma zhodil na sedačku.
-"Počkáš moment, osprchujem sa," usmial sa na mňa úsmevom, z ktorého mi zamrzol dych a tak som len prikývla.
Vytiahla som si mobil a chvíľu sa s ním znudene hrala. Keď Zayn vyšiel, za sprievodu omamujúcej vône jeho sprchového gélu, ležala som s rukou pod vankúšom a kreslila na sedačku imaginárne tvary. Vošiel do obývačky, vlhké vlasy mu smutne ovísali popri hlave. Bol do pol pása nahý a z toho pohľadu mi zastalo srdce. Zastalo a znovu sa rozbehlo na plné obrátky. Odtiahol moje nohy a sadol si ku mne. Chytil do ruky ovládač, zapol DVD a zo stolíka podal misku s popkornom.
-"Čo je to?" spýtala som sa, pričom som sa snažila dostať do sedacej polohy.
-"Manželský sľub," odvetil jednoducho a pritiahol si ma za pás bližšie.
-"To nemyslíš vážne," zamračila som sa naňho.
Zdvihol obočie, ale nič na to nepovedal.
-"No čo, nerada plačem kvôli filmu," fňukla som.
Zasmial sa s pohľadom upretým na obrazovku.
-"Teraz nebudeš plakať, neboj"
-"Tak to ma ešte dobre nepoznáš, pri tomto vždy plačem"
Celý film som sa snažila zabudnúť na jeho prítomnosť, no to sa nedalo. Nie že by ma znervózňoval, no bolo to také iné. Vždy, keď sa čo i len o kúsok pohol, do nosa mi udrela jeho vôňa a zatočila sa mi z toho hlava. Hral sa s lemom môjho trička a keď skĺzol prstami na odhalenú pokožku, okamžite mi naskočili zimomriavky. Najskôr som sedela s nohami pod sebou a opierala sa o Zaynovo plece. Potom sme obaja nohy vystreli a prekrížili si ich na stolíku. Neskôr zase ležal, s hlavou na mojich kolenách a ja som sa mu hrala s vlasmi. Bolo mi veľmi príjemne, ešte s nikým som sa necítila tak dobre. Na konci filmu sa mi tlačili slzy do očí. Mala som práve PMS, tak to by ma rozplakala aj mucha na parapetnej doske. Zayn sa postavil a vrátil sa s balíkom vreckoviek. Hneď som mu ich vytrhla z ruky a hlasno sa vysmrkala. Slzy však neustávali, pritúlila som sa k Zaynovi a potichu vzlykala.
-"Mad, však je to len film a navyše končí šťastne," hladil ma po vlasoch.
-"Ja viem," zamrmlala som, no i tak neprestávala plakať ani pri záverečných titulkoch.
-"Ideme si ľahnúť?" spýtal sa ma, keď sme otupene sedeli na gauči a zívlo sa mi už asi piaty krát.
Prikývla som a omámene som zdvihla ruku, aby ma postavil. V jeho veľkej posteli som bola z jeho prítomnosti ešte viac vykoľajená. Spali sme síce už u mňa, ale vtedy som to nepociťovala tak silne. Schúlili sme sa vedľa seba pod prikrývku a Zayn ma objal okolo pása. O chvíľu som pocítila jeho pery na mojich. Nežne som mu bozky opätovala, potom mi jazykom prešiel po spodnej pere a vkĺzol do úst. Pritisla som sa k nemu ešte viac a nohu si omotala okolo tých jeho. Nejakým spôsobom sa mi ho podarilo zaľahnúť bez prerušenia bozkávania. Keď sme sa odtiahli, aby sme sa aspoň na chvíľu vydýchali, i v tme som zbadala iskričky v jeho očiach. Oči som na ňom milovala najviac. Nadvihla som sa na lakťoch, aby som na ňom neležala celá. On hneď využil príležitosť a zrazu som ležala pod ním a ruky mi pritláčal k posteli. Nezbedne ma pobozkal na ucho a potom perami prešiel po lícnej kosti až po bradu. Aj druhé líce mi zasypal bozkami, jemne ma pobozkal na nos, až potom vyhľadal moje nedočkavé pery. Prisal sa na ne so všetkou nevyjadrenou láskou a znovu sa do hry zapojili jazyky. Nebojovali súboj, jednoducho spolupracovali. Nemohli sme sa nabažiť jeden druhého, stále sme sa aspoň nežne dotýkali perami a prepletené ruky nám spočívali vedľa tiel. Nos som pritisla k jeho krku a zhlboka sa nadýchla.
-"Naozaj krásne voniaš," povedala som mu.
Cítila som, ako sa usmial. Keď sa mi podarilo prerušiť bozk zívnutím, pery som priložila k jeho uchu.
-"Dobrú noc," šepla som.
On ma ešte raz pobozkal.
-"Dobrú noc, ľúbim ťa"
-"Aj ja teba," povedala som a otočila sa mu chrbtom.
Objal ma zozadu a rukou začal jemne prechádzať po mojom stehne.
-"A takto mám zaspať?" povedala som tlmene do vankúša, keď som cítila ako sa zasmial po zacítení mojej husej kože.
-"Skús to," nosom mi prešiel po zátylku, čím spôsobil nový nával zimomriavok.
Posledné, čo som cítila bolo, ako sa tento krát začal hrať s lemom mojich krátkych nohavíc a unieslo ma to do ríše snov.

Just Ordinary People 15

28. července 2012 v 12:14 | Adminka;))xx

Mamu prepustili z nemocnice na konci týždňa. Prebiehala medzi nami tichá domácnosť. Všetko sa úplne od základov začalo meniť, keď spoznala Joshuu. Nikdy by sa ku mne takto nezachovala, cítila som, že on ju mení na niečo čo nie je. Nejaký chladný, bezcitný stroj, ktorého slnkom je len a len Joshua. Nechápala som to. Nikdy nebola ten typ ženy, ktorá by sa dala ľahko ovplyvniť. Bola zvyknutá byť bez mužov, postarať sa o seba, respektíve o nás, sama. Naozaj netuším, čo má on, že ju dokáže takto spracovať. Najväčšie prekvapenie pre mňa bolo však, keď som sa raz vrátila domov, šťastná, že do konca roka zostáva už len týždeň. Široký úsmev na tvári vystriedal výraz zhrozenia hneď, ako som vstúpila do predsiene. Bola zaprataná kuframi a pár krabicami. Zostala som stáť s otvorenými ústami. Žartuje? Odmietavo som krútila hlavou a nakukla do obývačky, kde si Joshua vykladal svoje knihy. Preboha. Skoro som explodovala od zlosti. Prudko som napochodovala do kuchyne za mamou, kde práve niečo miešala v hrnci.
-"Tak on tu akože bude bývať?" sykla som na ňu.
Pozrela na mňa kútikom oka a nahodila výraz typu nevidíš? Otvorila som ústa, že jej niečo odseknem, ale následne ich zase zavrela a bez slova zavrtela hlavou. Zovrela som pery a radšej vydupala do svojej izby, kde som za sebou zatresla dvere a zamkla. Hodila som sa na posteľ, tvár si zaborila do vankúša. A s tamtým mám žiť? Celkom som sa tešila na koniec roka a prázdniny, no keď som si predstavila, koľko času s ním budem musieť stráviť, až ma striaslo. Otvorila som si notebook a nalogovala sa na Facebook. Zayn bol našťastie online, takže som sa mu okamžite zverila so svojimi starosťami. Pomaly som chytala nervy, keď mi neodpisoval asi pol hodinu a úplne ma dorazilo, keď začal o niečom inom.
"Naši aj so sestrami idú cez víkend k starkým,"
"A čo ja s stým?"
Podráždene som mu odpísala. Mala som pocit, že rozmlátim klávesnicu. Tak ja mu píšem hotové slohy a má ma zaujímať, že čo robia cez víkend? Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla. Na chvíľu som zadržala dych a potom prudko vydýchla, práve keď sa ozvala nová správa.
"Napadlo ma, že by si mohla prísť"
"To ako vážne?"
Tep sa mi okamžite upokojil a prekvapene som zízala na tých pár slov.
"Vážne :) Keď vravíš to s tým Joshuom, tak aspoň na chvíľu by si s nebola s ním, ale so mnou"
"Veľmi rada prídem,"
Naťukala som mu s trasúcimi sa prstami. Pekný víkend...so Zaynom. Pekný víkend so Zaynom. Tieto slová som si opakovala v hlave, keď som schádzala dolu schodmi a dívala sa na Joshuov škodoradostný ksicht.

Just Ordinary People 14

24. července 2012 v 14:31 | Adminka;))xx

Zayn sa zabudol zmieniť, že na neskôr znamená hneď na druhý deň, keď ma pozval k nim na večeru.
-"Neprotestuj, nemá to zmysel. Ideš a bodka," vyhlásil.
Poznal ma už dosť dobre na to, aby zistil, že sa chystám namietať. Zayn sa u nás zjavil presne dve minúty pred piatou. Klepala som sa ešte viac, než pred prvým stretnutím s ním. Kým sme dorazili k nim, hlavu mi zaplnili obavy zo stovky najrôznejších katastrof čakajúcich iba na mňa. Čo ak si pomyslia, že ich syn si zaslúži niekoho lepšieho? Neurobím nič nevhodné, ako sa mi to stáva vždy, keď som nervózna? A čo moje šaty? Jednoduché krémové s čiernymi bodkami. Budú sa páčiť Zaynovým sestrám?
-"Upokoj sa!" ozval sa Zayn, keď som si už asi po desiaty krát od nášho odchodu prehrabla vlasy a narovnala šaty "Srdce ti bije tak, že ho počujem až sem. Neboj sa, budú ťa mať radi. A keby aj nie, nevšimneš si to. Obľúbia si ťa, veď to vlastne už aj urobili"
-"Ako to myslíš?"
-"Často im o tebe rozprávam a už sa na teba tešia. Takže sa prestaň láskavo správať, akoby si šla na nejaký výsluch. Čo som mal robiť ja, keď som sa išiel zoznámiť s tvojou mamou?"
-"Ale to je iné," zahundrala som si popod nos "Som nervózna a tebe je to úplne fuk"
-"Vôbec nie," povedal pokojne "Ale nemáš sa čoho obávať. Mama je už teraz členkou tvojho fanklubu a aj zvyšok rodiny sa na teba teší. Istý čas ma dokonca podozrievali, že som si ťa vymyslel. Si prvé dievča, čo idem rodičom predstaviť oficiálne, takže nerob drámu, je to v pohode"
-"To si ma teda upokojil," odvetila som, ale napriek tomu sa usmiala.
-"Vidíš, to je ono," povzbudzujúco na mňa pozrel a vyčaroval grimasu.
-"Somár," buchla som ho po ramene "Radšej sa dívaj na cestu"
-"Ja zvládam všetko. Som multimuž," zasmial sa a znovu na mňa vyplazil jazyk.
Moje myšlienky sa aspoň na chvíľu dokázali odreagovať od toho, čo ma čaká a zvyšok cesty som sa dívala na Zayna. Aký tieň vytvárali jeho husté mihalnice pod očami, jeho dokonale rovný nos. Na perách sa mu pohrával jemný úsmev a keď sa občas pozrel na mňa, ešte viac sa mu rozšíril a v očiach mu zaihrali iskričky. Malikovci bývali vo veľkom dome v jednej z najväčších štvrtí Bradfordu. Stavbu obkolesoval živý plot, ku vchodovým dverám viedol chodník dláždený mačacími hlavami. Predná časť domu s veľkou kuchyňou slúžila pre hostí, zatiaľ čo rodina, pozostávajúca zo šiestich členov, sa väčšinou zdržiavala v zadnej časti, susediacej s terasou a bazénom. Na stene v kuchyni visela obrovská plazma a na stole sa povaľovala dievčenská bižutéria. Pri zadných dverách na terasu boli poukladané kvetiny v črepníkoch, vlastne kvetiny sa nachádzali všade. Keď sme vošli dnu, na útlej chodbe som si vyzula čierne baleríny. Dúfala som, že sa nestratia pod toľkým náporom topánok, boli tam všetky možné od výmyslu sveta. Zayn ma zaviedol do kuchyne, kde jeho matka horúčkovito varila i upratovala zároveň, pobehovala priam nadľudskou rýchlosťou. Len čo som vošla do kuchyne za Zaynom, všetko nechala tak a ihneď sa so mnou priateľsky zvítala.
-"Vitaj, Madison!" zvolala, ruky si utrela do utierky, čo bola zavesená na háčiku a srdečne ma vyobjímala "Toľko sme už o tebe počuli! Ja som Patricia"
Najskôr ma to jemne prekvapilo, ale objatie som jej opätovala.
-"Rada vás spoznávam, Patricia. Môžem vám pomôcť?" ponúkla som sa.
-"Tak toto tu naozaj často nepočujem" vzala ma za ruku a ukázala na umyté taniere, pripravené na poutieranie.
Onedlho sa ukázal aj otec, ktorý pripravoval gril pod veľkým slnečníkom.
-"Vidím, že mamča nezaháľala a už ťa aj zapriahla," potriasol mi rukou a predstavil sa ako Yasser.
Neskôr som pomáhala Patricii prestrieť na stôl. Z izieb vychádzali zvuky neznámej hudby, niekto dokonca nacvičoval na klarinete a to všetko sa miešalo s komentátorom športového prenosu v televízii. Zrazu som začula nejaký vzdialený krik. Zayn prišiel do kuchyne po taniere a zamrmlal mi do ucha:
-"Najvyšší čas vypadnúť"
Buchli dvere a do kuchyne vtrhlo dievča s vlasmi vyčesanými do drdola.
-"Mami, mohla by si Doniyi dohovoriť, nech sa láskavo nehrabe v mojich veciach?"
-"Nemáš si to nechávať v kúpeľni!" zakričala Doniya cez zavreté dvere.
-"Tresni si hlavu o stenu a dúfaj, že sa ti rozsvieti!" až vtedy si dievča všimlo, že v kuchyni je neznámy človek.
Prísne si ma premerala pohľadom.
-"A toto je akože kto?"
-"Waliyha!" zahriakla ju Patricia "Nevieš sa chovať? Toto je Madison. Madison toto je Waliyha"
-"Rada ťa spoznávam," zamrmlala a následne kývla smerom k Zaynovi "To si si nikoho lepšieho nenašla? Je to jasný pako, ešte aj bez zmyslu pre humor"
-"Waliyha prechádza obdobím pubertálneho vzdoru," povedal smrteľne vážne Zayn, aby sestru ešte viac podpichol.
Waliyha už-už otvárala ústa, že niečo odsekne, ale v tej chvíli sa objavilo ďalšie dievča a ja som usúdila, že to bude Doniya. Krásne dlhé vlasy jej siahali do polovice chrbta, nepochybne sa zo všetkých najviac podobala na Zayna, okrem jeho otca.
-"Zayn sa ani nepochválil, že vyzeráš tak dobre," pristúpila ku mne a jemne ma objala.
-"Chválil som sa až dosť," ohradil sa Zayn.
-"Tak to sme ti asi neverili," zasmiala sa, "Vitaj Madison"
-"Ďakujem," po jej pochvale som sa jemne začervenala.
Celý večer sa niesol v príjemnej nálade a užívala som si každú minútu. Prvotná nervozita zo mňa opadla, hneď ako som spoznala všetkých členov rodiny, vrátane najmladšej Saafy a zistila, že všetci sú strašne milí ľudia. Ich rodina držala pokope, napriek bezvýznamným sporom. Plnými dúškami som si vychutnávala tú atmosféru. Nakoniec som aj začala závidieť, ako sa všetci poznajú a majú medzi sebou perfektné vzťahy. Pre mňa, čo som odjakživa bývala len s mamou, to bolo niečo nové a stále som mala čo objavovať. Na konci som cítila k Zaynovi veľkú vďaku, za to, že ma pozval do rodiny.
-"Tak aké to bolo?" spýtal sa ma cestou domov.
-"Náročné," priznala som, "Ale zároveň skvelé," dokončila som spokojne.

Just Ordinary People 13

23. července 2012 v 13:37 | Adminka;))xx

-"Nie, nie, nie" mrmlala som si popod nos "Kde dopekla mám tie kľúče?" prehrabávala som sa v taške, plnej zbytočností, ktoré by som mala niekedy vyhodiť, ale nemám na to nervy ani čas.
Frustrovane som ju odhodila na dlážku a posadila sa na posteľ. Niečo ma začalo tlačiť pod zadkom, tak som siahla dolu a nahmatala kľúče, s kopou príveskov, čo mi mama podonášala z ciest. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Niekedy neskutočne stresujem a to ma vytáča.
Neviem, koľko som tam sedela a rozmýšľala nad vlastnou hlúposťou, ale po chvíli mi trklo, že som sa chcela obliecť a vyraziť za Zaynom k nemocnici. Na šedé tričko som si hodila rifľovú bundu a okolo krku si omotala šatku. Do ruky vzala tašku pripravenú pre mamu, zbehla dolu schodmi a vkĺzla do otrhaných vansiek. Koľkokrát ich už mama chcela vyhodiť, ale ja som ich chránila telom aj dušou, boli moje najobľúbenejšie.
-"Sakra, tie kľúče!" spomenula som si vonku.
Rýchlo som pre ne zašla a konečne mohla zamknúť. Zaynovu siluetu som zbadala už zďaleka. Chytila som ho za ruku a vlepila jemný bozk.
-"Si nervózna?" spýtal sa ma Zayn, keď som mu na nemocničnej chodbe asi po stý krát stlačila ruku.
Potriasla som hlavou.
-"Nemala by som sa toto pýtať skôr ja teba?"
-"Neboj, veď o nič nejde," pousmial sa, ale v očiach som mu zbadala náznak nervozity.
Vošla som do maminej izby a Zayn v tesnom závese za mnou. Mama unavene pootvorila oči, ale hneď sa jej rozžiarili, ako ma zbadala a potom s prekvapeným pohľadom spočinula na Zaynovi.
-"Ahoj mami," usmiala som sa na ňu.
Nevyzerala, že je jej zle, ale mierne skrivila tvár, keď sa pohmýrila, aby na nás lepšie videla.
-"Toto je Zayn, môj...priateľ," na chvíľu som sa zarazila.
Áno, je to oficiálne.
-"Teší ma," povedala mama rozospatým hlasom a natiahla k nemu ruku.
-"Aj mňa, rád Vás spoznávam," jemne jej rukou potriasol a následne si so mnou preplietol prsty.
Mama si nás spokojne premeriavala.
-"Ako sa máš?" prelomila som ticho.
-"Ujde to, naozaj to nie je vážne"
-"Bol to Joshua, však?" povedala som pevne a zahľadela sa mame do očí.
-"Čože? Ako ťa to mohlo napadnúť?" zvýšila mama hlas, no zbadala som, ako kútikom oka zaletela pohľadom ku dverám.
-"N-neviem," zakoktala som "On-on..." nemohla som pokračovať, lebo sa mi do očí nahrnuli slzy.
Zayn ma upokojujúco hladil po dlani.
-"Spadla som," vyhlásila mama.
-"Ale on nie je taký, ako si myslíš mami!" zvýšila som hlas aj ja.
Zayn po celý čas mlčal.
-"Áno? Tak mi povedz, aký je? Myslím, že sa mi nemáš čo starať do vzťahov?!" prudko zaútočila.
Iba som na ňu civela, absolútne som nechápala, čo tým naznačuje a či niečo skrýva. Chcela sa posadiť, ale vzápätí ju prehlo a tvrdo sa zvalila naspäť do vankúšov. Zúfalo som k nej vystrela ruku, ale nakoniec ju zovrela v päsť a pritiahla si ju k hrudi.
-"Myslím, že už by ste mali ísť," lapala po dychu a držala sa za obväzy, ktoré jej vykúkali spod nočnej košele.
Tašku som jej bez slova hodila k posteli a vytiahla Zayna von. Niekoľkokrát sa snažil niečo povedať, ale vždy len bez slova pokrútil hlavou a zatvoril ústa. Nepotrebovala som jeho ľútosť, zúrivo som kráčala vpred, práve zúrivosť ma poháňala. Nakoniec mnou myklo, keď Zayn zastal a potiahol ma za ruku. Otočila som sa k nemu s otázkou v očiach.
-"Ehm...teraz asi nie je najvhodnejší nápad navrhnúť, aby si sa zoznámila pre zmenu ty s mojou rodinou," uprel pohľad do zeme a hral sa mi s prstami.
Zahľadela som sa na naše ruky a potichu premýšľala. Chcem ich spoznať, to áno. Lenže mama ma neskutočne vytočila, vôbec som nechápala jej rekciu. Asi by som na nich neurobila najlepší dojem.
-"Ne...ja neviem," povzdychla som si.
-"Necháme to na neskôr," usmial sa a pritiahol si ma bližšie.

Just Ordinary People 12

21. července 2012 v 15:21 | Adminka;))xx
Neveriacky som zdvihla obočie. Čože?!
-"Lisa? Čo tá má s tebou?"
Ešte stále sa mi odmietal pozrieť do očí. Povzdychol si a ukázal na stoličky. Posadila som sa na mokrú stopu, ktorá tam zostala od môjho oblečenia, no ja už som bola skoro suchá. Zayn sťažka dosadol vedľa mňa a vzal moju ruku do dlane. Hral sa mi s prstami, no mala som strašnú chuť sa mu vytrhnúť.
-"Tak čo teda?" povedala som nahnevane.
-"Vieš...ja, no...my, sme nejako...chodili sme spolu," vydýchol s pohľadom upretým na svoje tenisky.
-"A prečo si mi to nepovedal?" snažila som sa vybaviť si, či sa o tom zmienil, ale nič.
No vlastne, keď som Liz rozprávala o Zaynovi, tvárila sa divne. Ja som si to samozrejme nevšímala, lebo som bola zabratá do básnenia.
-"Nebolo to podstatné," zamumlal.
Chcela som naňho skríknuť, no ozval sa hlas sestričky, ktorá prichádzala po chodbe.
-"Príbuzní Jane Adamsovej?"
Postavila som sa a vystrašene na ňu pozrela.
-"Ja som jej dcéra"
Premerala si ma pohľadom a nesúhlasne mľaskla, no kývla mi, aby som šla za ňou.
-"Potom sa porozprávame," sykla som smerom k Zaynovi a nasledovala ju.
-"Vaša mama utrpela slabší otras mozgu a má jedno prasknuté rebro," rozprávala sestrička potichu, keď zastavila pred nejakým pultom a začala si triediť papiere "Nie je to našťastie nič vážne, nebojte sa o ňu"
Do očí sa mi nahrnuli slzy a sťažka som preglgla.
-"Ako sa jej to vlastne stalo?"
-"Vy to neviete?" prekvapene na mňa pozrela.
-"Nie...mne volal len jej priateľ," kyslo som skrivila tvár.
-"Aha," prikývla a pokračovala, "Keď ju priviedol, vravel, že spadla zo schodov"
Jasné, "spadla" zo schodov. Zovrela som pery, ale nič na to nepovedala. Ak jej to urobil on...zabijem ho.
-"A môžem ju vidieť?" spýtala som sa s nádejou v hlase.
-"Bohužiaľ, teraz musí odpočívať. No môžete sa zastaviť navečer, cez návštevné hodiny. Bolo by dobré, keby jej prinesiete aj nejaké veci," sestrička uprela pohľad späť do svojich papierov a tým mi dala pokyn, aby som zmizla.
-"Fajn," precedila som pomedzi zuby a zamierila späť k Zaynovi.
Vnútri to vo mne vrelo, už len kvôli Joshuovi, ale aj Zaynovi a Lise. Ako to, že sa mi o tom obaja zabudli zmieniť? Zahryzla som si zvnútra do líca a po chvíli som v ústach pocítila krv. Nechápem to. Zayn sa ležérne opieral o stenu a v rukách držal dva kelímky kávy z automatu. Bez slova som si jednu zobrala a sadla si. Pohľad som uprela na horúci nápoj a palcom začala krúžiť po okraji.
-"Madison," povedal Zayn a snažil sa ma chytiť za plece, no ja som sa odtiahla "Láska, vypočuj ma"
Odpila som si z kávy a takmer okamžite sa popálila. Opäť som si zahryzla do líca, aby som nevykríkla a znovu sa mi z neho pustila krv. Zayn mi ukazovákom nadvihol bradu a donútil ma pozrieť sa mu do očí. Kľakol si, aby bol v rovnakej výške a kávu položil na zem.
-"Chodil som s Lisou, áno, ale bolo to pred tromi rokmi. Vtedy ste sa tuším ešte ani nepoznali..."
-"Ale prečo mi to ani jeden z vás nepovedal?" prerušila som ho ostro.
-"Neviem...Proste je to už za mnou, rozišli sme sa dávno. Ľúbim teba, chápeš?"
V hrdle mi navrela hrča. Po prvý raz mi povedal, že ma ľúbi. Donútilo ma to jeho s Lisou hodiť za hlavu a uverila som mu. Nechápem, prečo som robila z komára somára. Po chvíli som si uvedomila, že čaká na odpoveď. Odkašľala som si a pery sa mi zvlnili v jemnom úsmeve.
-"Aj ja ťa ľúbim, Zayn"
Postavil sa a ja som kávu položila vedľa seba. Vytiahol ma za ruku a pritiahol si ma bližšie. Ja som si ruky zaplietla do jeho vlasov a postavila sa na špičky. Pobozkal ma najskôr na čelo, potom nos a nakoniec našiel pery. Bozk nám prekazila slaná chuť, ktorú som zrazu pocítila.
-"No tak, zlato, prečo plačeš?" znepokojil sa Zayn.
-"Ja sama neviem," zasmiala som sa.
-"Neplač," zašepkal a prstami mi poutieral slzy.
-"Aj by som si vytiahla vreckovku, keby nebola premočená," povedala som tlmene s tvárou v jeho hrudi.
Zasmial sa.
-"Ešte nechápem, odkiaľ vôbec Lisa mala tvoje číslo"
-"Ja tiež nie, asi si ho nevymazala"
-"To je čudné"
-"Neriešme to," šepol a znovu ma pobozkal.
-"Mali by sme ísť," odtiahla som sa po chvíli.
Prikývol a preplietol si so mnou prsty. Vzala som si premočenú tašku a pomaly sme sa vybrali ku vchodu. Už sa teším, ako to budem doma sušiť. Kelímky sme zahodili do neďalekého koša a vyšli von. Medzitým prestalo pršať, no všade boli obrovské mláky. Zayn ma potiahol k jeho autu. Otvoril mi dvere a ja som s vďačnosťou nastúpila, pretože som sa pomaly začínala opäť klepať od zimy. Zayn našťastie zapol kúrenie a mne po chvíli bolo oveľa lepšie. Pohľad som uprela von z okna a nechala voľný priebeh mojim myšlienkam. Ako to vlastne bolo s mamou? Naozaj iba nehoda, alebo ju Joshua zhodil? Či mi to aj ona sama potvrdí, to je otázne. Ani som si neuvedomila, kedy sme sa dostali pred náš domov.
-"Ďakujem," otočila som sa k Zaynovi.
-"Bez problémov," pousmial sa.
-"Ideš ďalej?" ponúkla som ho.
-"Nie, musím ísť za sestrami," ospravedlňujúco na mňa pozrel.
-"V poriadku," naklonila som sa k nemu a vtisla mu jemný bozk na spodnú peru.
-"No tak to teda nie," potiahol ma za ruku naspäť, keď som sa chystala vystúpiť.
Teraz sa pre zmenu naklonil on ku mne a jazykom vkĺzol do mojich úst. Zachichotala som sa a bozk mu opätovala.
-"Pôjdeš večer so mnou za mamou? Určite by ťa rada spoznala," navrhla som zadýchane, keď som sa od neho odtiahla o dobrých päť minút.
-"Tak fajn," prikývol a posledný krát som ho pobozkala.
Cha, to som zvedavá, zasmiala som sa v duchu.

Just Ordinary People 11

19. července 2012 v 18:17 | Adminka;))xx

Okamžite som si napchala veci do tašky a prehodila si ju cez plece.
-"Lisa, musím ísť, mama je v nemocnici," oznámila som jej roztraseným hlasom.
Srdce mi búšilo ostošesť, mala som o ňu strach. Čo keď jej niečo spravil? Liz ma rýchlo objala a postrčila ku dverám. Vybehla som zo školy na ulicu a vydala sa smerom k nemocnici. So sklonenou hlavou som počítala moje kroky a sústreďovala sa na pravidelné dýchanie. Hlavne na to nemysli, hlavne na to nemysli. Zrazu sa zotmelo ako v podvečer a na plece mi dopadla ťažká kvapka. Pozrela som na oblohu. Na mesto sa hnali ťažké čierne mraky a to neveštilo nič dobré.
-"No to snáď nie," zamrmlala som si popod nos, keď som začula vzdialené hrmenie.
Vyzeralo to, že prichádza veľká búrka. Na hlavu som si nasadila kapucňu a zrýchlila krok. O chvíľu sa poriadne rozpršalo. Dážď mi cícerkom stekal pod mikinu, ale to bolo jedno, pretože som premokla úplne celá. Tenisky vydávali čvachtavé zvuky po každom mojom kroku a ja som sa otriasala od zimy. Rukami som si objala ramená a snažila sa potlačiť triašku. Každú chvíľu som kútikom oka postrehla zablysnutie a potom mi uši dráždil ohlušujúci hrmot. Hustý dážď plieskal všade, na ceste vytváral mláky. Nedovidela som veľmi ďaleko, hoci bol len čas obeda. Zazrela som tlmené svetlá nejakého auta, ktoré vzápätí prešlo okolo mňa a ošpliechalo ma, akoby nie som už dosť mokrá. Konečne som zbadala osvetlenú budovu nemocnice. Prešla som posuvnými dverami na fotobunku a rozhliadala sa. Pri nohách sa mi tvorila mláčka, odvšadiaľ mi odkvapkávala voda. Zrazu sa od steny odlepila postava a prešla ku mne. Uvedomila som si, že je to Joshua.
-"Konečne," povedal chladne "Ja pracujem, sadni si tam a čakaj na správy"
-"Počkaj! Ale čo je s mamou?" skríkla som naňho a chytila ho za ruku.
Vytrhol sa mi a poobzeral sa dookola. Nebolo tam živej duše. Schmatol ma za líca a stlačil ich. -"Bude v poriadku, rozumieš? " naklonil sa ku mne tak blízko, až som cítila jeho odporný dych na koži.
Pootočila som hlavu a snažila sa mu vykrútiť. Odsotil ma od seba a vybehol von do dažďa.
Chytila som sa za líca. Hm, takže nie len keď je opitý. Možno vtedy sa to stupňuje, ale aj tak je to idiot. Sťažka som dosadla na šedú plastovú stoličku, mokrú tašku hodila na zem. Lakťami som sa oprela o kolená a tvár si zložila do dlaní. Chvíľu som tak zostala a nechala voľný prúd mojim myšlienkam. Nesústreďovala som sa na nič konkrétne, hlavne nie na to, že ani teplý vzduch nedokáže zabrániť tomu, aby som mrzla. Prstom som si prešla popod oko, aby som zistila, či náhodou nie som rozmazaná. Vydýchla som si, žiadne čierne šmuhy. V duchu som ďakovala všetkým svätým za to, že existuje vodeodolná maskara. Vlhké veci sa mi nepríjemne lepili na kožu a už aj tu som pod sebou mala mláčku. Špičkou tenisky som na linoleum vodou kreslila kruhy. Dlaňami som si podoprela bradu a sledovala dianie okolo. Odohrávalo sa tu veľa príbehov. Starček na vozíčku, ktorý možno už ani neuvidí svoju rodinu, alebo žiadnu nemá. Dievčatko so sadrou na ruke, pevne zvierajúce matkinu ruku. Doktor s ustarosteným výrazom na tvári. Každý na pleciach nesie nejaké bremeno. Povzdychla som si a nervózne podupkávala nohou. Ako je možné, že ešte stále neviem čo je s mamou? Zrazu ma niekto poklopal po pleci. Pozrela som hore.
-"Zayn," vydýchla som a pritúlila sa k nemu.
Moje veci mu urobili mokré fľaky všade, ale nevšímal si to. Objal ma rukou okolo pása, pobozkal do vlhkých vlasov, potom mi nadvihol bradu a prisal sa na moje pery. Položila som si hlavu na jeho hruď a chvíľu počúvala tlkot jeho srdca. No niečo mi nehralo.
-"Ako si vedel, kde som?" zamračila som sa naňho.
Uhol pohľadom.
-"Lisa mi písala," zamrmlal skoro nepočuteľne.
Neveriacky som zdvihla obočie. Čože?!

Just Ordinary People 10

18. července 2012 v 20:15 | Adminka;))xx

-"Zayn! Počkaj, niečo si si zabudol!" zvolala som za ním.
Mikinu som mu vtisla do ruky.
-"Ale to nie je všetko," šepla som a sklopila pohľad.
Potom som sa postavila na špičky a pritiahla si jeho tvár bližšie. On ma objal okolo pása a mierne nadvihol. Na chvíľu sme si navzájom pozerali do očí, potom sa naklonil a pritisol jeho pery na moje. Najskôr jemne, akoby sa ma bál, no keď som sa doňho oprela, pootvoril ich a prešiel mi jazykom po spodnej pere. Cítila som presne také klišé, ako to znie. Ohňostroje. Oheň. Lávu. Srdce sa mi rozbúchalo ako ešte nikdy v živote a chlpy na rukách sa mi zježili. Na chvíľu som sa odtiahla a pozrela naňho. Usmial sa, v očiach mu zaihrali iskričky a ja som cítila, ako sa mi úškrn rozlieva po celej tvári. Vplietla som si prsty do jeho vlasov a pobozkala ho na kútik úst. Natočil sa za mojimi perami a ja som sa mu o ne jemne obtrela. Vymanila som sa z jeho objatia a žmurkla naňho.
-"Vidíme sa," povedala som omámene a šla naspäť.
Cítila som na sebe jeho pohľad, tak som sa otočila a zamávala mu. On potriasol hlavou, akoby si to len teraz uvedomil a zamával naspäť. Bola som ako nafetovaná, normálne som lietala. Ak som bola z neho mimo už vtedy, keď som ho videla po druhýkrát v živote, s týmto sa to ani nedalo porovnať. Pripadala som si ľahká, akoby všetky starosti zo mňa opadli a ja som slobodne dýchala. Myslela som, že mi náladu už nič nepokazí, no zvládla to mama, ktorá si prišla pobaliť veci.
-"Zase služobná cesta?" spýtala som sa jej so zdvihnutým obočím.
-"Uhm...no, áno," zakoktala sa.
Nič som na to nepovedala, iba stisla pery do tenkej čiarky.

So Zaynom som sa nevidela dva dni, pretože sme obaja mali skúšky.
-"Dievča, ty na ktorej planéte žiješ?" spýtala sa ma Liz v utorok ráno v škole.
-"Prečo?" nechápala som.
-"Veď o dva týždne je koniec školského roka!"
-"To už?" vyvalila som oči.
Vážne musím menej myslieť na Zayna a viac na moje osobné potreby. Po druhej prestávke mi zazvonil mobil. Mama? Nikdy mi nevolala do školy.
-"Mami, čo sa deje?" spýtala som sa.
No namiesto mamy sa ozval hlas, ktorý by som nechcela počuť ani v najhoršom sne.
-"Tvoja mama leží v nemocnici," hovoril Joshua, zdalo sa, že aj trochu vystrašene.

Just Ordinary People 9

16. července 2012 v 21:28 | Adminka;))xx

Ráno som sa zobudila s neobyčajne dobrou náladou a dokonca bez bolesti hlavy. Opatrne som sa vymanila zo Zaynovho objatia a skontrolovala hodiny. Pol desiatej. Keď môžem, nespím dlho. Povzdychla som si a postavila sa z postele. Mierne sa mi podlomili nohy, radšej som sa chytila stola a prešla ku dverám. Dolu som sa postavila na špičky a vytiahla zo skrinky pohár. Akoby automaticky som si napustila vodu a potom si ho zdvihla k perám. Fuj, teplá. Vyliala som ju naspäť a na druhý krát si už dala ľadovú. Na vysušené hrdlo to pôsobilo zázračne. Ani som neuvedomila, aká som smädná, až pokiaľ som nevypila dva poháre. Položila som ho do drezu a zadívala sa na kuchyňu. Čo budem robiť? Rukou som si prehrabla vlasy, a rýchlo som utekala do kúpeľne, pretože som sa radšej nechcela ukázať Zaynovi v takom stave. I keď to už je asi jedno. Ani som sa nepozerala do zrkadla, schmatla kefu a otočila sa mu chrbtom. Vlasy som si vypla do copu a vyčistila si zuby. V kuchyni som zapla rádio, z chladničky vytiahla džús a napila sa rovno z krabice. Položila som ho na stôl a po chvíli k nemu putovali aj misky s lyžičkami, cereálie a mlieko. Ani za svet som nechcela myslieť na predošlú noc. Dúfala som iba, že sa to už nebude opakovať a preto som všetko pevne uzamkla do šuplíka v zákutí mojej mysle. Práve, keď som si cereálie zalievala mliekom, vo dverách sa objavil rozospatý Zayn. Rukou si poškriabal zátylok a hodil na mňa neskutočne zlatý pohľad. Vyčarovala som úsmev a kývla rukou na jedlo.
-"Chceš?"
Pokrčil plecami a sadol si za stôl. Videla som na ňom, že je unavený. Odkašľala som si a začala.
-"Prepáč...za ten včerajšok"
Zdvihol pohľad od svojich raňajok.
-"Ty sa ospravedlňuješ? A čo ten..." nevedel nájsť vhodné slovo, tak iba naštvane pokrútil hlavou.
-"Zayn, pozri, nechcem sa o tom už baviť, zabudnime dobre?"
Chvíľu na mňa pozeral, potom si rezignovane povzdychol a opäť sa začal venovať svojmu jedlu. Chytila som ho za ruku a pevne ju stisla. Videla som, ako sa pousmial a ja som sa zaškerila. Po chvíli sa z rádia ozvali tóny mojej obľúbenej pesničky. Začala som si pohmkávať a kývať hlavou. Zayn ma zrazu vytiahol na nohy. Zachichotala som sa a chytila ho okolo ramien. Začali sme tancovať tango po našej kuchyni, aj keď sa to k rytmu vôbec nehodilo. Výkop, otočka, pochod. O chvíľu som sa už tak smiala, až mi tiekli slzy. Zvalili sme sa vedľa seba na dlážku a nemohli sa dosmiať.
-"Nevedela som, že vieš tancovať," vysúkala som zo seba po chvíli.
-"Veď ani ja," zaškeril sa a dodal: "A pochybujem, že toto by sa dalo nazvať tancom"
-"Urážaš moje tanečné schopnosti?" spýtala som sa naoko oduto.
-"Ty nejaké máš?"
-"No dovoľ!" vykríkla som a prevalila sa na neho.
Sadla som si obkročmo na jeho brucho a prsty priblížila k jeho bokom.
-"Ani to neskúšaj!" varoval ma.
Nepočúvala som ho a začala ho štekliť. Snažil sa nesmiať, ale o chvíľu sa už zvíjal akoby mal epileptický záchvat.
-"Nabudúce si rozmysli, či chceš urážať moje tanečné nadanie"
-"Dob-dobre," dychčal, až som sa nakoniec zľutovala a odsadla si.
On sa chopil príležitosti a zvalil sa na mňa. Víťazoslávne sa usmial, ale môj úškrn ho prevýšil. Nasadila som poker face, keď ma začal štekliť na bokoch. Zdvihol obočie a dostal sa k môjmu chodidlu. V tej chvíli som začala jačať ako šialená a mykať sa.
-"Pomsta býva sladká," zvýskol, no pustil ma.
-"Vyrovnaní?" vystrela som k nemu ruku.
Chytil mi ju a pritiahol si ma bližšie. Zaborila som si tvár do jeho hrude a pocítila pery v mojich vlasoch. Obaja sme sťažka dýchali, tak sme sa chvíľu nehýbali, až pokiaľ sme neupokojili šialený tlkot našich sŕdc. Ani jeden z nás nechcel prerušiť tú chvíľu, ale Zayn musel ísť domov. Vyprevadila som ho k dverám a ešte raz ho objala. Madison, ty si neskutočne blbá, nadávala som si v duchu, keď sa za ním zatvorili dvere. On sa k ničomu nemal a ja tiež nie. Ale kedy, ak nie teraz? Schmatla som jeho mikinu, čo som uvidela prevesenú cez stoličku a vybehla za ním von.
-"Zayn!"
 
 

Reklama