Pray For Villains 7

23. srpna 2014 v 12:57 | Dominique |  Pray For Villains

Title: Pray For Villains
By: Michell
Part: 7.

Sedela som v kúte Zaynovej izby a kolená si pritláčala k hrudi. V ústach som cítila krv a rebrá ma boleli od úderov, ktoré mi Zayn stihol uštedriť. Už som ani nedokázala kričať, ani plakať. Celý čas som ostražito sledovala Zayna, ktorý okolo mňa krúžil presne tak, ako sup okolo svojej obete.
"Myslel som si, že si viac inteligentná, Diana," ozval sa po chvíli a čupol si ku mne.
"Prečo to robíš?" opýtala som sa potichu a pozrela mu priamo do očí. Nečakala som, že by som v jeho tmavých dúhovkách videla nejaké odpustenie alebo jemnosť pretože som to v nich ani nevidela. Boli dokonalo chladné a mne bolo jasné, že v tomto všetkom sa vyžíva.
"Každý občas potrebuje ponaučenie. Robím to vlastne pre tvoje dobro," spokojne sa usmial a natiahol ku mne ruku. Pri jeho dotyku som sa mykla a odstrčila jeho ruku preč. Nechcela som, aby sa ma dotýkal, nechcela som, aby bol v mojej prítomnosti alebo aby na mňa rozprával.
"Pre žiadne moje dobro. Iba ak pre tvoje ranené ego. Prečo mi už nedáš pokoj, prečo si nenájdeš niekoho iného. Aj tak si ma nikdy nemiloval a nemiluješ ani teraz. Si posadnutý," zakričala som a zjojkla, keď ma prudko chytil za zátylok a pritiahol si ma bolestivo ku sebe. Nosy sa nám o seba jemne otierali a potreba odtiahnuť sa od neho bola stále silnejšia a silnejšia.
"Nikdy ťa nenechám na pokoji, rozumieš?" zavrčal a prezeral si celú moju tvár. musela som vyzerať úžasne s tvoriacou sa modrinou pri ľavom oku a bradou celou od vlastnej krvi, ktorá mi vytekala z úst. "A myslím, že nie je na mieste, keď mi o milovaní hovoríš práve ty, ktorá si pri každej možnej situácií zdupkala. Ale ak by si to chcela vedieť, tak ťa milujem, stále ťa veľmi milujem, ale tak ako ťa milujem, tak veľmi ťa nenávidím."
Zaklipkala som očami a ledva ovládala slzy, ktoré sa mi pri jeho slovách vliali do očí. Miluje ma, ale aj nenávidí. A je to práve tá nenávisť, ktorá ho núti robiť takéto veci. "Aj ja som ťa milovala," zašepkala som trasľavým hlasom a oprela si čelo o kolená, keď ma konečne pustil.
"Tak trochu tomu neverím," nevidela som mu síce do tváre, ale vedela som, že uškŕňa. Bral to všetko jednoducho, s nevídanou ľahkosťou a takmer, akoby išlo iba o žart.
Ublížene som na neho pozrela. "Ver si čomu chceš," zavrčala som skrz zaťaté zuby.
"Nepáči sa mi tvoje správanie, ani trochu," pokrútil hlavou. "Vieš, niekedy mám pocit, že sa tebe toto všetko páči. To, ako sa k tebe správam. To, ako mám nad tebou kontrolu. Inak si neviem predstaviť, že by si sa stále nepoučila a neprestala mi odvrávať. A teraz sa postav a radím ti, aby si to urobila sama, inak ťa vyvlečiem za vlasy," upozornil ma a ja som sa po chvíli začala skutočne sama zdvíhať. Nebyť toho, že som bola pri stene a mohla sa jej prichytiť, tak by som sa na nohy určite nevyškriabala.
Stál pri mne, ale nevenoval mi nijakú pozornosť. Hľadel do prázdna zamysleným pohľadom a zrejme si v hlave vymýšľal najlepší a najkrutejší spôsob, ako ma ešte potrestať. Ak by som vedela, že by to nejako pomohlo, tak by som ho určite začala aj na kolenách prosiť, len aby s tým prestal. To ale určite nepomôže. Z absurdných úvah ma vyrušila až jeho veľká ruka na mojom lakti, keď ma nemilosrdne ťahal k posteli. Pred očami sa mi zahmlilo, keď som z úškľabku na jeho tvári vytušila k čomu sa tu schyľuje. Preboha, len to nie. Nie teraz, zúfala som si v duchu.
Hodil ma na posteľ, až mi nečakaný pád na chrbát vyrazil dych. "Chýbala ti naša posteľ? Bez teba to v nej nebolo ono," usmial sa takmer až láskyplne, ale jeho oči planuli zákernosťou a najmä zvrátenou túžbou. Rýchlo mi roztiahol nohy a položil sa medzi ne. Napriek tomu, že sme obaja boli úplne oblečený, tak som mohla cítiť jeho stúpajúce vzrušenie. Zalapala som po dychu, keď sa znovu rozkrokom natlačil na ten môj. Urobil to ešte niekoľko krát za sebou. "Tešíš sa?" zasyčal mi svoju otázku priamo do ucha a bolestivo zovrel jemnú kožu na mojom krku medzi zubami. Vykríkla som a prsty okamžite pritlačila na postihnuté miesto. Cítila som lepkavú tekutinu a videla Zaynov pohľad plný zadosťučinenia. "Dnes sa ti to páčiť nebude," pokrútil hlavou.
Zohol sa ešte nižšie a viac sa položil na moje telo. Vydala som z úst bolestivý ston, keď sa ozvali všetky zranenie na hrudi a zrejme aj rebrách, ktoré boli viac poškodené, ako som si doposiaľ myslela. "Prosím, Zayn," zanariekala som, keď jedným ťahom roztrhol moje tričko.
"Ona prosí," zasmial sa sám pre seba a mňa okamžite pohltilo znechutenie nad jeho chovaním, nad ním samým. Ako môže mať také chladné srdce, to isté srdce, o ktorom som si kedysi myslela, že by bolo schopné lásky ku mne. Nie, to čo vravel, že ma ešte stále miluje nie je pravda, ani trochu. Nemôže byť, pretože ak by ku mne cítil iba minimálny cit, tak by nemohol byť schopný niečoho takéhoto.
"Prosím, nie," takmer som sa nevedela nadýchnuť. Bolesť fyzickú, teraz vystriedala bolesť psychická. Chytil ma za lem nohavíc a chcel stiahnuť, ale vyrušilo ho klopanie na dvere.
"Kurva," zanadával naštvane a pomaly a nechcene sa zo mňa zodvihol. "Ani sa nepohni," zodvihol na mňa prst. Pomaly som sa posadila a pridržala si roztrhané tričko na hrudi.
Otvoril dvere a naštvane vybehol na narušiteľa. "Čo chceš? Nepovedal som, aby ste nevyrušovali?" opýtal sa a keď trochu viac odchýlil dvere videla som, že medzi nimi stojí Harry.
Zabodol do mňa svoj ostrý, zelený pohľad. "Je to veľmi dôležité. Ona ti neujde," kývol ku mne hlavou, ale pri tom stále pozeral na Zayna.
"Fajn," prikývol rýchlo a otočil sa na mňa. "O nič sa nepokúšaj."
Ľahla som si späť na posteľ a naplno nechala svojím slzám voľný priechod. Ďakovala som Bohu, že sa tu Harry ukázal, hoci večne pred Zaynom utekať nemôžem. Stane sa to tak či tak a vtedy tu už nebude nikto, kto by prišiel a vyrušil ho.
Drhli ma vlastné vzdychy a slzy, ale nedokázala som ich zastaviť. Na prsia, akoby mi niekto hodil ťažký kameň, ktorý som sa zo seba snažila odvaliť, ale nešlo to. Čím viac som sa o to pokúšala, tým vysilenejšie som sa cítila. Zvnútra som pomaly umierala a tá bolesť bola neznesiteľná. Medzi prstami som zovrela posteľnú bielizeň a tvár pritlačila k matracu.
"Prečo si tu?" opýtala som sa potichu, keď som zhlboka dýchala a snažila sa nájsť pokoj.
"Pretože je to aj moja izby," povedal jednoducho a chytil moju ruku do svojej. Jeho hruď bola pritlačená k môjmu chrbtu a teplo z nej sršiace je to jediné, čo som teraz potrebovala. "A tiež preto, že už nikdy nechcem zaspávať bez teba a nikdy sa nechcem bez teba budiť," jeho slová boli ako melódiou pre moje uši.
Spomenula som si na našu hádku a na to, ako so mnou odmietol spať v jednej posteli. Ako sa, ale nakoniec uprostred noci prikradol a jeho objatie ma znovu upokojilo. Dodalo mi pocit bezpečia. Bolo to, akoby som to prežívala s celkom inou osobou. Bol iný, zmenený, krutejší, drsnejší. Nebol to Zayn, do ktorého som sa zamilovala a ktorý mi povedal, že ma nikdy nechce počuť plakať. Nie, toto bol muž, ktorý síce mal jeho tvár, ale srdce si zrejme zobralo dovolenku.
"A ja som ťa zaujala čím? Predsa si nemohol vedieť, že som taká neskutočná dračica v posteli," mrkla som na neho a nechala sa ním objať. Hlavu si položil na môj hrudník, ktorý sa mi pomaly dvíhal a klesal. Moje srdce však také pokojné nebolo, tak ako zakaždým, keď sa ma Zayn dotkol alebo bol nablízku. Bilo ako splašené.
"No možno to bolo tvojou roztomilosťou," povedal po chvíli uvažovania, keď zadumane krčil obočie a pritom sa mu v strede čela vytvorila hlboká vráska.
Zasmiala som sa a zvrchu na neho pozrela. "Skutočne si použil slovo roztomilosť?" pokrútila som hlavou. Neviem či si to iba nepamätám, ale podobné slová som v Zaynovom slovníku nepostrehla. Boli pre neho príliš...jemné.
Ešte hysterickejšie som sa rozplakala, keď som si uvedomila, že podobné situácie sa už nikdy nebudú opakovať. Môžem jedine spomínať na to, aké to zvyklo byť a nechať sa udupať myšlienkou, že to už také nikdy nebude. Moja vina? Alebo Zaynova? Ktovie, ale zrejme sme si v plnohodnotnom vzťahu neboli súdený.
Dvere sa otvorili a ja som zatajila dych. Myslela som, že je to Zayn a prišiel preto, aby začal tam, kde ho predtým vyrušili. Na moje prekvapenie som však zbadala kučeravé neposedné vlasy a vysokú, štíhlu ženskú postavu. Jej pohľad bol plný súcitu a ľútosti. Úprimne povedané, to mi teraz veľmi nepomôže.
Nič nevravela, iba sa ku mne posadila a ku sebe si dala lekárničku. "Poslal ma Zayn," prehovorila nakoniec, keď videla môj nechápavý výraz. "Mám sa o teba postarať, zatiaľ čo bude preč."
Nepozerala mi do očí a ja som nadobúdala pocit, že ak by som nebola v stave v akom som, tak by sa ku mne isto chovala, ako Eleanor. Ibaže to by bolo aj na psa veľa a nechcela mi zrejme ubližovať ešte viac. Jej odmeraný postoj, kedy sa ma stránila, akoby som mala nejakú nákazlivú chorobu, nebol príjemný.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama