On The Road 22 (Death Is Our Bitch 2/2)

23. srpna 2014 v 12:38 | Dominiue |  On The Road

Title: On The Road
By: Alex & Mitchie
Part: On The Road 22-(Death Is Our Bitch 2/2)

Poznámka: Dúfame, že sa vám táto kapitola bude páčiť... pri konci sme sa nechali trochu uniesť. :D

Opatrne sa k nemu načiahol, aby ním mohol zatriasť a prebudiť ho z tranzu, alebo v akomkoľvek stave sa práve nachádzal, keď sa Harryho oči z ničoho nič prudko otvorili a vystrašene sa poobzeral okolo seba. Keď si všimol Liamovu tvár skláňajúcu sa nad ním, prudko sebou mykol, aby sa od neho dostal čo najďalej a len čo sa ho dotkla Liamova ruka, trhlo ním.
"Nechajte ma už na pokoji!" zakričal Harry zúfalo, žmúriac oči a dúfajúc, že tie vidiny čím skôr zmiznú.
"Harry, to som ja," vravel Liam opatrne.
"Neklam! Viem, že nie si on!" Kučeravec si pritisol dlane na uši a zúrivo sebou pomykal, aby zo seba striasol Liamovu ruku. "Prestaňte! Prestaňte!"
"Harry, upokoj sa, to som ja," zopakoval Liam, hoci Harry ho zrejme nepočul - stále si zakrýval uši a čosi si potichu mrmlal, zrejme, aby sa k nemu nedonieslo nič z Liamových slov.
"Harry... Harry!" Liam sa natiahol a opatrne mu položil ruky na plecia, no reakcia bola rovnaká. Harry zhíkol a pokúsil sa odtiahnuť preč. Nebolo to však možné, za jeho chrbtom sa končil priestor kufra auta a on len zdesene sledoval, ako sa Liamova tvár približuje.
"Upokoj sa, dobre?" zopakoval Liam. "Som to ja, som to naozaj ja."
Váhavo si premeral Liamove hlboké hnedé oči, skĺzol pohľadom k jeho nosu a následne plným perám, ktoré lemovalo niekoľkodňové strnisko.
"Liam?" opýtal sa nedôverčivo, načo jeho spoločník s úľavou prikývol a pomohol mu z kufra vyliezť. Len čo Harry opäť stál na nohách, vrúcne ho stisol v objatí, ani si neuvedomujúc, že Harryho ruky mu len bezvládne visia pri tele. Tak sa tešil, že pred ním znova stojí, živý a zdravý, že celkom prehliadol moment, keď sa od neho napokon odtiahol a Harryho ruka sa napriahla dozadu, aby Liamovi mohol čo najsilnejšie vraziť päsťou do nosa, z ktorého sa mu okamžite začala valiť krv a šíriť sa prudká bolesť.
"To bolo začo?!" opýtal sa Liam, tlmiac svoju otázku dlaňami, ktorými si zakrýval nos. Miesto odpovede však Harry odpochodoval k prednej časti auta a silno zabuchol dvere, keď doňho nasadol.
Liam si rukávom poutieral krv z tváre a vybral sa za Harrym. Keď si sadol za volant, jeho partner nepovedal ani slovo, len sa skrútil na sedadle, objal si kolená a otočil sa tak, aby mohol pozerať von oknom. Liam síce čakal trochu inú reakciu než to, že sa naňho bude Harry hnevať, no podstatné bolo, že bol nažive. Zaradil rýchlosť a zamieril späť do motela, pričom niekoľkokrát počas cesty chcel niečo povedať - napríklad, že je rád, že je Harry v poriadku, no zakaždým si to rozmyslel. Hoci ho trochu mrzelo, že sa s ním odmieta rozprávať, na druhej strane chápal, prečo sa naňho hnevá. Predsa len bola jeho vina, že umrel, mal naňho dávať lepší pozor, nikdy niečo také nemal dopustiť. Čo však bolo skutočnou príčinou Harryho hnevu, mu prezradil, len čo za nimi zavrel dvere na izbe a vážne ho to prekvapilo.
"Nemôžem uveriť, že si mi vymazal spomienky," ozval sa nahnevaným tónom a s prekríženými rukami na hrudi zaujal obranný postoj oproti Liamovi, ktorý sa k nemu zmätene obrátil.
"Čože?" Celkom dobre vedel, o čom hovorí, ale jeho náhle výčitky ho natoľko zaskočili, že sa nezmohol na nič iné, než otázky.
"Bol som v pekle. Zase," povedal Harry veľavýznamne, pohľadom sa zapichol do Liama a očakával, čo mu na to povie, aj keď poriadne vysvetlenie ani nechcel. Už ho dostal - od Zayna. Keď umrel a jeho duša poputovala do pekla, Zayn mu "pomohol" spomenúť si na to, ako ho tam Liam nechal, ako ho Zayn, Deedee a Josh dolapili a spolu s ostatnými démonmi sa predbiehali v dokazovaní, kto mu spôsobí väčšiu bolesť. Ako potom Liam zariadil, aby mu Rafael vymazal spomienky na túto skúsenosť, bez toho, aby sa ho čokoľvek opýtal.
To Liama nahnevalo - hoci bolo ťažké sa na Harryho hnevať, vzhľadom na to, že len pred chvíľou sa vrátil. Predsa sa len snažil ochrániť ho.
"Tak prepáč, nenapadlo mi, že sa do toho pekla vrátiš!" zvolal zrejme agresívnejšie, ako chcel, lebo sa potom ozval, už miernejším tónom: "Len som nechcel, aby si si tie hrozné veci pamätal. Chcel som ťa chrániť, čo je na tom zlé?"
"Čo je na tom zlé?" Harry zopakoval jeho otázku a znel takmer až hystericky. "Zlé je na tom to, že sú to moje spomienky, Liam. Že som sa musel dozvedieť od démona, že som bol v pekle!"
"Ale-..."
"A vieš," skočil mu Harry do reči, "akým spôsobom mi to pripomenul?!"
Na moment sa medzi nimi rozhostilo ticho, pretože Liam mal tušenie, ale neodvážil sa to vysloviť nahlas. Čo však nasledovalo, bolo horšie, než čakal.
"Názornými ukážkami," povedal temným tónom a uhol pohľadom pred Liamom, ktorý naňho hľadel takmer až súcitne - teda keby to nebol Liam, bol by si myslel, že je to súcitné. "Toto si pamätáš?" napodobnil Zaynov zastretý hlas a striasol sa pri spomienke na to, ako sa mu démon snažil pripomenúť všetko, čo v pekle zažil počas jeho prvej návštevy - tentoraz však bez zábran, pretože teraz si to mohol dovoliť. Teraz Harryho duša patrila jemu a Zayn chcel, aby mu to bolo jasné.
"Je mi to ľúto, chcel som len-..." Liamovi sa nedostalo šance dopovedať to, pretože Harry ho prerušil.
"Chcel si mi pomôcť, áno, to som už počul." Tón, ktorým to povedal, bol pre Liama neznámy a ani trochu sa mu nepáčil. Pravda však bola taká, že neľutoval, že požiadal Rafaela, aby Harrymu vzal spomienky na jeho prvý výlet do pekla.
"Urobil by som to znovu," vyhlásil.
"A to je tvoja chyba," oznámil mu Harry presvedčene, čo ho nielen zarazilo, ale tak trochu aj nahnevalo. Áno, uvedomoval si, že Harry a jeho nutkanie ochraňovať ho bola jeho slabina, no nečakal, že mu samotný Harry povie niečo také.
"Prosím?" dostal zo seba varovným tónom, zúrivým pohľadom mu pripomínajúc, že ešte stále vie, ako sa ovláda zbraň a síce mu len pred chvíľou život vrátil, neváhal by ani na sekundu mu ho opäť vziať. (Alebo si to aspoň navrával.)
"Nevlastníš ma, Liam. Nemôžeš za mňa rozhodovať. Nie som decko a už rozhodne nie som tvoje decko, že by si mohol-..."
"Takže nie si decko, hej?!" skočil mu na to Liam do reči a na tvári sa mu roztiahol pobavený úsmev, ktorý len zakrýval, aký je v skutočnosti vytočený.
"A čo tie tvoje zvedavé otázky? A to, že kamkoľvek sa pohneme, dostaneš sa do maléru a potom ťa ja musím prísť zachrániť?!" Liam to tak naozaj nemyslel, bol však nahnevaný, stupňovalo sa to každou minútou a poriadne si neuvedomoval, čo vypúšťa z úst. Harry na malý moment vyzeral, že stratil reč.
"Nikto ti nekáže, aby si ma zachraňoval," prehovoril po chvíli ticha. "Ani som ťa o to nikdy neprosil!"
"Ani si nemusel! Tvoja neschopnosť to spravila za teba!"
Harryho tie slová ranili, no nedal na sebe nič poznať a miesto toho, aby sa stiahol, rozhodol sa v protiútok.
"Tak moja neschopnosť, hej?" Nahodil výraz, akoby na svete neexistovalo nič, čo by ho mohlo pobaviť viac. "Som rád, že si takto všímaš negatívne vlastnosti všetkých naokolo, ale aktívne prehliadaš tie svoje!"
"Ó nie, nemysli si, že-..."
Harry však nemienil počúvať, čo má Liam povedať na svoju obranu, jedine tak zvýšil na hlasitosti. "V živote som nestretol nikoho viac tvrdohlavého, zatrpknutého a nedostupného, ako si ty! A ešte aby sa popri tom všetkom hral na pána Dôležitého! Oh a aby som nezabudol na tvoju neschopnosť cítiť ľudské emócie, nie, to by si nebol ty!"
"Ver tomu, že mám emócie! Napríklad teraz som kurevsky nasratý!" zrúkol Liam, zvrtol sa na päte a odpochodoval do kúpeľne, pričom za sebou z celej sily treskol dverami. V malej miestnosti ten zvuk znel tak hlasno, ako výstrel. Harry ostal stáť na mieste a sprudka dýchal, zatiaľ čo Liam sa stojac pred zrkadlom snažil upokojiť svoje od nervov sa trasúce ruky. Pohľad mu padol na zubnú pastu pri umývadle, ktorá už bola takmer prázdna a pri spomienke na to, ako ho každý večer vytáčalo, keď ju po Harryho použití našiel otvorenú, schmatol ju do ruky a ráznym krokom sa vrátil späť do izby, v ktorej bol Harry bez pohybu stále na tom istom mieste. Všimol si Liama, nepovedal však nič, lebo pohľad mu padol na zubnú pastu v jeho ruke, nechápajúc, ako s tým všetkým súvisela.
"Hovoril som ti, aby si tú pastu zatváral! Každý deň som ti to opakoval, ale ani raz si to nespravil!" Liam mu otrčil tubu pod nos a Harry na ňu zmätene hľadel - a zároveň aj neveriacky. Neveril tomu, že vytiahol niečo takéto. Neostal mu však nič dlžný.
"A čo ten tvoj hlúpy zvyk ľahnúť si na posteľ v topánkach? Ktorý človek si ľahne na čistú posteľ v topánkach, Liam?"
Trvalo hádam len stotinu sekundy a Liam našiel ďalšiu vec, ktorú mohol Harrymu vyhodiť na oči.
"Počul si sa už niekedy rozprávať! Ubehne hádam sto rokov, kým ty dopovieš jednu vetu!"
"A ty v aute potajomky prdíš! Nemysli si, že som si to nevšimol! Stokrát som ti naznačoval, aby si prestal jesť mexické jedlo, ale ty by si radšej zapredal dušu démonom ako odmietol burrito!"
Čím ďalej, tým viac maličkostí vyhadzovali jeden druhému na oči, pričom každou výčitkou sa stupňovala dávka absurdnosti, ktorú urážky obsahovali. Liam nepúšťal zubnú pastu z rúk a akurát sa ňou oháňal zakaždým, keď mu napadla malá nepodstatná vec, čo mu na Harrym vadí a ten zase pochodoval od jedného konca izby na druhý, očami pátrajúc po miestnosti, v snahe nájsť niečo, ako to Liamovi vrátiť.
"Na noc si odkladáš ponožky ku posteli!"
"Príliš hlasno púšťaš v aute hudbu!"
"A ty nahlas masturbuješ!"
"Zabúdaš po sebe spláchnuť!"
"Vždy necháš kohútik otočený na studenú vodu a ja potom zakaždým takmer dostanem infarkt!" zrúkol Liam zamračene, opäť Harrymu šibrinkujúc tubou od pasty pred očami.
Zdalo sa, že tentokrát Harry už nemá nič, čím by to Liamovi vrátil, len niekoľkokrát otvoril ústa, nakoniec však povedal niečo celkom iné.
"Fajn, tak ja radšej pôjdem, aby ti moje zlozvyky už ďalej neničili život!" Zrejme si neuvedomoval, čo práve povedal, a podľa všetkého ani Liam, lebo len zrúkol: "Fajn, tak si teda choď!" A potom ho nebolo, Harry počul už len tresknutie dverí, za ktorými Liam zmizol. Ťažký prerývaný dych, ktorý mal z hádky, plne ignoroval a dlhými krokmi kráčal po chodbe, ani nevediac, kam má vlastne namierené, no len čo vybehol z motela na studený vzduch a cez ulicu zbadal v diaľke vysvietený názov krčmy, bolo mu jasné, kde ísť. Ruky si nahnevane zastrčil do vreciek bundy, akoby ona mohla za to, že sa s Harrym pohádali a rázne vykročil po ulici naproti alkoholu a sexy podnapitým kočkám a o ktorých vedel, že mu určite dvihnú náladu. Hneď si vyhliadol jednu brunetu pri bare a zamieril rovno k nej. Posadil sa na stoličku vedľa, zamával na barmana, vypýtal si pivo a otočil sa k dievčaťu. Chvíľu sa len tak nezáväzne bavili, po niekoľkých vymenených vetách si bruneta - Rory, ako sa mu predstavila - všimla, že s ním niečo nie je v poriadku.
"O čo ide? Zdáš sa akýsi nesvoj," povedala tónom, ktorý zrejme pokladala za ľútostivý a položila mu ruku na plece. A Liam to naozaj nemal v pláne, no počul len svoj vlastný hlas, ako Rory hovorí všetko o hádke s Harrym (až na to, že pozmenil tú časť, kde bol Harry mŕtvy na to, že bol len mimo mesta).
"A nakoniec to skončilo tak, že sme jeden druhému vyčítali úplné hlúposti, ako napríklad ponožky pri posteli alebo hlasná hudba v aute," vzdychol Liam a odpil si zo svojho piva.
"Ale záleží ti na ňom, nie?" povedala Rory, chápavo prikyvujúc. "Inak by si nebol z tej hádky takýto zdrvený." Liam sa chcel hádať, no uvedomil si, že Rory má pravdu.
"Tak prečo nejdeš za ním? Stavím sa, že ho to štve rovnako ako teba a zdá sa mi hlúpe, aby ste svoje priateľstvo zahodili pre takú hlúposť."
Liam musel uznať, že na jej slovách niečo je. Nielen že po dvoch pivách a dobrej pol hodine rozprávania sa s ňou z neho celkom vyprchal hnev, ale aj si uvedomil, že možno mal Harry predsa len pravdu a predtým, než sa s Rafaelom dohodol, aby mu vymazali spomienky, mu to mal aspoň oznámiť. Venoval Rory vďačný úsmev a vstal od stola. Skôr, než by sa mu však podarilo vykročiť preč, ho chytila za zápästie a pritiahla späť k sebe, trochu sa vystrela na mieste, aby sa mohla nahnúť k jeho uchu a zľahka sa oň obtierajúc perami mu šepla: "Keď sa to medzi vami dá do poriadku, budem tu do polnoci." Vzápätí Liam pocítil nepatrný dotyk v jeho slabinách a nedokázal sa ubrániť zalapaniu po dychu.
Bolo síce ťažké odtrhnúť myseľ od toho, čím všetkým by ho ešte Rory donútila zalapať po dychu, no spomenul si na Harryho, ktorý si všetko pravdepodobne vyčítal rovnako ako on a definitívne sa vybral von z baru. Prešiel cez ulicu a vbehol späť do motela. Dvere ešte len otváral a už hovoril: "Harry, premýšľal som a podľa mňa by sme-..." Nedopovedal, lebo si uvedomil, že hľadí do prázdnej miestnosti. Na moment si myslel, že si pomýlil izbu, vrátil sa o niekoľko krokov späť, aby si pozrel číslo na dverách, to však sedelo.
"Harry?" zakričal smerom ku kúpeľni a keď neprišla žiadna odpoveď, aj tam nazrel - ani tam však nebol nikto. Chvíľu ostal stáť na mieste, s rukami vo vlasoch, akoby mu to pomohlo usporiadať si myšlienky a vytiahnuť z hlavy odpoveď na otázku, kde Harry zmizol - hoci to tušil, ale neodvážil sa ani len pomyslieť, že by jeho tušenie mohlo byť správne. Potom prikročil k posteli, pod ktorou nechal Harryho tašku s vecami a keď sa dal na kolená, aby mohol pozrieť pod ňu, zistil, že je batoh preč. Rovnako ako Harry.
Srdce mu vynechalo úder, keď si spomenul, že posledné, čo mu povedal bolo, aby odišiel a s ťažkým dopadnutím si sadol na posteľ.
Harry je preč. Preč. Znovu. Tentokrát z vlastnej vôle. Pretože on sám mu povedal, aby odišiel.
Liam netušil, ako dlho tam sedel a len hľadel do prázdna, do miestnosti, kde stále mal byť Harry, kde mali teraz byť spolu a smiať sa na tom, akí boli hlúpi a aká zbytočná bola tá hádka. Harry tam však nebol, vlastne tam nebolo nič, čo by nejako nasvedčovalo, že tam bol vôbec niekedy.
"Idiot," vyslovil Liam nahnevane, hoci tie slová adresoval skôr sebe. Potom vstal a pri odchode tresol za sebou dverami, možno ešte hlasnejšie, ako po prvý raz. Nešiel Harryho hľadať, vedel, že mohol ísť hocikde. Bál sa, samozrejme, že sa oňho bál, no vedel, že aj keby sa rozhodol za ním ísť, nemal tušenie, kam sa vybrať. Miesto toho zamieril späť do baru, kde vedel, že Rory ešte stále bude. Rozrazil dvere a zbadal ju sedieť stále na tom istom mieste, teraz však v spoločnosti iného chlapíka, čo ho - ani nevedel prečo - tak akosi vytočilo a prudkým krokom sa vybral k nej.
"Sorry, kámo, vyhliadni si inú," povedal neoblomne mužovi, ktorý sa zatváril prekvapene, keď Liam schmatol Rory za zápästie a potiahol smerom k sebe, takže tá, či už chcela alebo nie, zliezla zo stoličky a postavila sa vedľa neho.
"Prepáč, kámo," oslovil ho spoločník Rory posmievačným tónom, "ale boli sme uprostred rozhovoru."
"A pozrime sa na to, už nie ste," odvetil Liam nepríjemne, vyčariac pritom predstieraný úsmev a obrátil sa k nej. "Môžeme?"
Na tvári Rory nebolo poznať ani náznak neochoty, Liamov drsný prístup sa jej celkom páčil a sledovala ho s očareným úsmevom. "Môžeme," prikývla a načiahla sa späť na stoličku, z ktorej jej visela kabelka. Liam počkal, kým si ju prevesila cez plece a potom ju s rovnako nedočkavými pohybmi ťahal von z baru - muž, ktorý doteraz robil Rory spoločnosť však nebol spokojný s vývojom udalostí a rozbehol sa za nimi, s plánom napadnúť toho zlodeja žien zozadu. Liam ale počul ťažké kroky za sebou a v tej pravej chvíli sa obrátil, uhnúc sa tak pästi, ktorá smerovala priamo do jeho tváre a v tom istom pohybe mu vrazil do žalúdka, nechajúc tak chlapa so vzdychom padnúť na zem.
"Môžeme," zopakoval znova spokojne, sledujúc zvíjajúceho sa muža pod jeho nohami, stiahol si košeľu, ktorá sa mu pri náhlom úhybe trochu vyhrnula a spolu s Rory opustili krčmu. Netrvalo dlho a dostali sa naspäť do motela. Keď otvoril dvere izby, nechal ju vojsť prvú a vkĺzol dnu hneď za ňou, pričom neváhal ani sekundu a ťahal ju k sebe len čo dvere za sebou znova zatvoril. Nechcel strácať čas, ani nemal náladu na žiadne predohry - bol nahnevaný a ona to cítila, akoby jej mal každú chvíľu pod dlaňami vybuchnúť. Opatrne mu rozopla košeľu a stiahla mu ju z pliec, zatiaľ čo sa obaja potkýnali smerom k posteli. Skôr, ako na ňu chrbtom dopadla, pomohla mu zbaviť sa jej šiat. Teraz sa už len v spodnom prádle posúvala na posteli ďalej, unikajúc tak pred hladnými ústami Liama, ktorý za ňou poštvornožky liezol, snažiac sa ju dolapiť. To, ako ho naťahovala, ho len ešte viac vytáčalo, čo ona veľmi dobre vedela a o nič iné jej ani nešlo, pretože keď napokon narazila chrbtom o stenu a Liamovi sa konečne podarilo znova svoje pery pritisnúť na tie jej, tentokrát bolo v bozkoch oveľa viac energie, zúfalstva, nedočkavosti a množstva ďalších emócií a všetky naraz sa miešali v jeho drsnom zaobchádzaní. Jednou rukou si rozopínal nohavice, zatiaľ čo tou druhou držal Rory silno za sánku, tak, že musela pod bolesťou jeho dotyku až zastonať, no nevšímal si to. Ona nijako neprotestovala, poddala sa mu a nechala ho, aby ju zbavil aj spodného prádla, takže teraz bola pod ním celkom nahá. Cítila, ako sa jej na pokožke objavujú zimomriavky, nielen z náhleho chladu, ktorý oblial jej pokožku, ale aj z Liamovho nebezpečného pohľadu. A takisto zo surového dotyku jeho rúk, ktoré teraz mapovali každý centimeter jej tela - nie však jemne, ale drsne a bola si istá, že jej tam aspoň na malú chvíľu ostanú stopy.
Liam sa ani nepokúšal byť jemný, privlastnil jej telo drzo a nenásytne, nevšímajúc si jej zrýchlený dych, keď sa snažila prispôsobiť jeho tempu. Nohavice, ktoré si nevyzliekol celé, ho teraz obopínali na stehnách, ale nemal čas stiahnuť si ich dole úplne. Jediné, čomu sa venoval, bola Rory, jej ústa, ktorými mu dokonale opätovala bozky, jej priehlbinka medzi krkom a plecom, na ktorej jej zanechal mokrú stopu a pokračoval nižšie k hrudníku, na ktorom sa na chvíľu zastavil a na moment sklonil hlavu, aby nevidela bolesť v jeho tvári. Ani si to neuvedomil, no z ničoho nič prestal prirážať a Rory sa už-už chcela spýtať, čo sa deje, nestihla však spraviť viac, než sa jemne dotknúť Liamovej brady v pokuse dvihnúť mu hlavu a donútiť ho, aby sa na ňu pozrel, keď sa Liam znova spamätal, vtisol jej vlhký bozk medzi prsia a pokračujúc v rovnakom tempe, v akom prestal, vrátil sa ústami tou istou cestou späť k jej tvári. Spodnú peru jej vzal medzi zuby a potiahol, čo Rory prinútilo vydať zo seba hrdelný vzdych. Celkom zabudla, že ešte pred niekoľkými sekundami sa bála, či si to Liam nerozmyslí - na moment sa jej totiž zdalo, že zaváhal. Naliehavosť jeho bozkov ju však donútila myslieť na niečo celkom iné, na Liamove horúce dlane na jej tele, na to, ako ho cítila na sebe, v sebe a všade okolo seba. Netrvalo dlho a podľa jeho pohybov vedela, že sa blíži vrchol. Známe šteklenie v žalúdku jej oznámilo, že ani ona od neho nemá ďaleko a stačilo niekoľko ďalších prudkých pohybov. Ich vzdychy sa zmiešali do jedného, Liamovo telo ťažkopádne dopadlo na to jej a ona okolo neho omotala ruky, akoby sa bála, že môže zmiznúť. Prstami sa mu upokojujúco prehrabávala vo vlasoch, zatiaľ čo Liam len prerývane dýchal do jej krku a keď sa párkrát jeho hruď zachvela, prisahala by, že plače - čo dosvedčovalo aj to, ako občas na líci pocítila, že sa Liamova sánka pevne zatla. Prekvapilo ju však, keď sa o pár minút vzoprel na rukách a pozrel jej do tváre, pričom ona v tej jeho nenašla ani len stopu po plači.
"Vďaka," povedal bez akýchkoľvek emócií a vtisol jej krátky bozk do kútiku úst. Vzápätí prešiel do kúpeľne, ani sa neobťažoval omotať sa prikrývkou a tak len s jemným úškrnom sledovala jeho obnažené telo, obdivujúc, ako sa mu pri pohybe pohybujú vyrysované svaly rúk a chrbta.
Ďalších pár minút len hľadela do stropu, kým sa Liam sprchoval, premýšľajúc nad tým, či to bola len jednorázová záležitosť, alebo si to aj zopakujú. Chcela, aby si to niekedy zopakovali, no čosi jej nahováralo, že sa to asi nestane. A akonáhle Liam vyšiel z kúpeľne - tentoraz už oblečený - a čosi hodil do tašky pri posteli, ktorú následne vzal do rúk, pochopila, prečo mala to tušenie.
"Izba je zaplatená do zajtra, takže tu pokojne môžeš ostať," prehovoril tónom, akoby mu bola celkom cudzia, akoby pred chvíľou nezdieľali tak intímny moment.
Nadvihla sa na lakťoch, s otázkou na jazyku, no to už Liam za sebou zatváral dvere.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama