Srpen 2012

Person without Heart 35

31. srpna 2012 v 19:55 | Adminka;))xx |  Person without Heart
Chcela som tam len ostať a byť sama. Chcela som čas. Možno mi čas vo všetkom pomôže. Možno mi ona časom odpustí. Som naivná? Po tom všetkom čo sa v mojom živote stalo ešte stále verím, že budem žiť šťastne až po kým neumriem.
Neskôr
Ležala som v jeho náručí. Pokojne som dúfala, že sa Ali čoskoro vráti. Musí. Čo budem bez nej? Bližšie som sa pritúlila k Liamovi a on ma jemne hladil po vlasoch. Tak ako to robil, keď sme boli mladý. Milovala som to. Milovala som každý jeden dotyk od neho. Vždy keď sa ma dotkol prebehlo cezo mňa milión zimomraviek. Už to necítim. Keď sa ma dotkne, alebo pritiahne si ma bližšie k sebe cítim len jeho dotyk. Len to. Nič viac. Vždy som v jednom dotyku cítila toho omnoho viac. Lásku, nežnosť.
-"Mala by som ju ísť hľadať" povedala som, keď sa mi pozeral do očí.
Viem čo chcel spraviť. Pobozkať ma. Prečo sa všetkému tak bránim? Ľúbim ho, prečo ho proste nepobozkám?
-"Mala by si ju nechať o samote. Určite potrebuje byť sama. Ty na jej mieste by si určite urobila to isté" chytil moju tvár do jeho dlaní a pomaly sa ku mne približoval.
Bozkával ma. Nenásytne, drsne, ale nežne. Rukou mi zachádzal pod tričko. Chcela som ho zastaviť, ale v tom momente som potrebovala viac.
-"Nie tu, v spálni!" povedala som a obaja sme sa nejako dopracovali do spálne.
Obaja len v spodnom prádle. Chcela som ho. Viac než čokoľvek. Ležala som na jeho rozhorčenom tele. končekmi prstov mu prechádzala po vyšportovanom tele.
Alice:
Celý život žijem so ženou o ktorej si myslím, že je to najlepšia mama a až teraz zistím, že je len obyčajná klamárka. Ako mi mohla niečo také zatajiť. Zatajila mi to najhlavnejšie. Vždy keď som sa jej pýtala na môjho otca povedala, že je mŕtvy. Zabočila som na ulicu, kde býva moja najlepšia kamarátka. Potrebujem jej všetko vyrozprávať. Zazvonila som a ona ma hneď uväznila v jej pevnom náručí.
-"Pššt! Hlavne neplač" šepkala mi.
Hovorila som jej o všetkom. Ako len tak prišiel na našu záhradu. Ako som si myslela, že on je nejaký úchyl. Brala by som radšej toho úchyla. Bolo by to omnoho lepšie ako to, že je môj otec.

Na druhý deň, Ania:
-"Je u Amandy! Mali by sme ísť pre ňu" povedala som.
Chcela som ísť pre ňu ešte včera, ale Liam mi to nedovolil. Niekedy vie byť strašne tvrdohlavý.
-"Poďme"
Vystúpila som z auta pred Amandiným domom. Jej mama bola moja veľmi dobrá kamarátka. Vošla som dovnútra a vošla do Amandinej izby. Ležala na posteli. Zakrytá perinou až po krku a schúlená v malom klbku. Posadila som sa k nej a odhrnula jej vlasy z tváre, aby som videla jej krásnu tvár. Keď sa narodila, chcela som aby mala všetko čo potrebuje. Tak veľmi som sa snažila ju vychovať správne. Chcela som, aby z nej bolo múdre a krásne mladé dievča a to sa mi podarilo. Je presne taká aká som chcela aby bola.
-"Mamii, čo tu robíš?!" ani nestihla roztvoriť oči a drsným tónom sa opýtala.
Vstala a pomaly sa odo mňa vzdialila.
-"Prišla som ti to vysvetliť..." nadýchla som sa "S tvojim otcom sme sa mali vziať. Všetko bolo už pripravené. Všetko bolo také nádherné. Bola to rozprávka, v ktorej som žila. Vedela som, že je to až príliš krásne na to, aby to bola realita. Všetko sa pokazilo. Tesne pred svadbou som odišla. Zlomil mi srdce. Nie kvôli inej, ale kvôli tomu prečo ma požiadal o ruku. Nebolo to od srdca. Robil to len preto, aby čo najviac naštval svoju matku. Vtedy som si povedala, že ho už nikdy nechcem vidieť. Nikdy! Povedala som mu, že nechcem aby bol v tvojom živote. Vtedy som si myslela, že je to správna vec... Tak veľa krát som sa ti snažila povedať že on je tvoj otec, ale nemohla som. Nemala som toľko odvahy. Musíš mi odpustiť"
Ticho. Nič nehovorila. Myslela som si, že od nervov umriem. Chcela som, aby niečo povedala. Aby tam len tak nestála a povedala mi ako to všetko cíti.

Nový život 16

31. srpna 2012 v 19:34 | Adminka;))xx |  Nový život
.....
Ľudia sa v banke mihali okolo seba a každý mal niekde naponáhlo. Boli tu rady a celkom kľud na to koľko tu bolo ľudí. Všetci stáli v rade, niekedy medzi sebou prehodili aj pár slov, bolo to kľudné poobedie ale nemalo to tak zostať do záverečnej. Do banky zrazu vtrhli piati maskovaný ľudia so zbraňami a začali kričať.
-"Prepad banky, všetci si ľahnite na zem," kričali to všetci a posúvali sa viac do banky.
Dvoch SBS-károv spacifikovali ako prvých a tak im nemal poriadne kto zabrániť v tom, čo robili. Jedna pracovníčka síce stlačila tichý poplach, no zbadal ju jeden z mužov a vystrelil do prvej ženy, ktorú uvidel. Do Rosie, ktorá sa zrútila na zem v bezvedomí. Bol to pre ňu priveľký šok, aby zostala pri vedomí. Ľudia sa začali hromadne sunúť k zemi a k Rosie priskočila mladšia žena, ktorá v prikrčenom postoji nad ňou, sa ju snažila aspoň trochu ošetriť, nech nevykrváca, kým príde záchranka a kým sa z tade vôbec dostane. Nebolo jasné, či vôbec prežije do príchodu sanitky a jej dostania sa do nej. Našťastie sa k nej dostala sestrička z nemocnice, ktorá sa ju snažila aspoň trochu ošetriť. Keďže mala priestrel ramena, bolo to z jednej strany dobré a z druhej zlé. Nemusela sa síce starať o guľku, no teraz sa musela starať o ranu, ktorá na jednej strane začínala a na druhej strane v podstate začínala tiež. A ešte to musela robiť tak nenápadne ako sa len dalo, pretože o život prísť nechcela. V banke sa zatiaľ rozpútalo peklo. Vonku bolo počuť sirény policajtov a ten kto sa pozrel von z okna, všimol si aj novinárov, ktorý sa snažili dozvedieť čo najviac. Polícia mala najprv chaos, pobehovali hore dole, snažili sa vyjednávať no nedarilo sa im. V banke zatiaľ zlodeji rabovali trezory, zabili jedného a postrelili ďalších dvoch ľudí. Nepozorovane, aspoň pre zlodejov, ktorí si to nevšimli, sa dnu dostali dvaja policajti oblečený v civilnom oblečení, aby sa viac zamaskovali a splynuli s davom, ktorý bol prikrčený pri zemi a sem tam sa trochu pohybovali, aby boli čo najďalej od zbraní. Policajti prikrčený pomaly postupovali pomedzi ľudí a snažili sa ich ukľudniť.
-"Prežije to?" opýtal sa jeden potichu, keď sa dostal ku Rosie a sestričke, ktorá pri nej bola.
-"Neviem, stratila veľa krvi, je v šoku, bezvedomí a nemám ju ako poriadne ošetriť," šepkala sestrička a popritom pozorovala stav dievčaťa.
Mladého dievčaťa, ktoré si takýto osud nezaslúžila.
-"Pokúsime sa to dostať pod kontrolu čo najskôr, neviete ako sú na tom ostatný?" opýtal sa ešte a pozeral sa okolo seba.
-"Jeden zastrelený a o tých dvoch neviem nič okrem toho, že jeden je na tom asi trochu horšie ako táto dievčina a druhý je pri vedomí," pošepkala a nechala ho ísť ďalej.
Druhý policajt zistil stav pri tých ďalších dvoch zranených a pokračoval ďalej. Najprv potichu spacifikovali dvoch, ktorý strážili ľudí a pokračovali ďalej do vnútra banky. Do banky sa zatiaľ dostali ďalší policajti, ktorí pomaly vyvádzali hysterických ľudí a snažili sa dostať ku zraneným. Všetko sa to dialo potichu, keď sa dostali aj ku Rosie, ktorá išla ako posledná zo zranených, zozadu sa ozvali výstrely a tak sa policajti hrnuli dozadu a len asi dvaja zostali vpredu. Jeden zobral opatrne na ruky Rose a druhý pomáhal tehotnej žene, ktorá bola v pokročilom tehotenstve a asi aj začala rodiť z toho šoku. Rose dali do sanitky, no bola posledná a tak sa žena previezla v policajnom aute so zapnutými majákmi.
Jane:
Všetko je prichystané, hostia sú už tu, dokonca tu je aj Caroline s chlapcami, s ktorými ma zoznámila. Len jediná osoba tu chýba a to Rose. Nevedela som kde je, zase toľko ľudí tam byť nemohlo a je sedem hodín, čiže banka je už zavretá. Všetci sme sa tvárili, že sa nič nedeje, no robilo mi problém sa sústrediť a to isté bolo u Matha, Sophie, Caroline a chalanoch. Všetci vedeli, že aj keď sa tvárila, že to nechce, bola nadšená, že aj iný ľudia uvidia jej výtvory a tešila sa na dnešok. Zrazu sa ozval šum od dverí a tak som sa tam pobrala aby som zistila, čo sa tam deje. Do miestnosti vošli policajti a ja som vedela, že sa niečo stalo a tak som k nim rýchlo došla.
-"Čo sa deje?" opýtala som sa ich.
-"Vy ste majiteľka?" opýtal sa len.
-"Áno som," pokývala som hlavou.
-"Mali ste dnes vašu zamestnankyňu v banke?" položil ďalšiu otázku.
-"Čo sa stalo Rosie?" vytreštila som oči.
-"Je v nemocnici," povedal a chcel pokračovať no ja som ho zastavila.
-"Math, poď sem," zavolala som na jej brata "To je jej brat, táto výstava, to je jej tvorba, mala prísť hneď z banky naspäť," roztriasli sa mi ruky.
-"Čo sa stalo mojej sestričke?" pribehol hneď Math a celá miestnosť sa na nás otočila .
-"Je v nemocnici, mimo ohrozenia života, stala sa obeťou prepadu banky, postrelili ju," povedal policajt potichu, aby sme ho počuli len my.
-"Nie," začal krútiť hlavou, "Nie ona, nie zas," zašepkal Math a rozplakal sa.
-"Nebojte sa, prežije to," povedal ešte policajt a otočil sa.
-"V ktorej nemocnici je?" opýtala som sa ešte ja.
-"Svätého Marka," povedal policajt a odišli preč.
-"Vy choďte, ja sa o to tu postarám a potom prídem za vami, dobre?" poslala som ich preč a ja som sa otočila na ľudí, ktorý to všetko pozorovali "Nebojte sa, môžeme pokračovať," pokúsila som sa o úsmev.
-"Stalo sa niečo?" opýtal sa nejaký pán a ja som len pokrútila hlavou.

Not ordinary Girl 17

31. srpna 2012 v 17:18 | Adminka;))xx |  Not ordinary Girl
Spolu sme zišli schodmi dole a odbočili do obývačky, kde boli všetci usadení a pozerali nejakú komédiu.
-"Tak ja idem, nemusíte sa o mňa báť," povedala som od dverí a hneď som prišla k ockovi, ktorého som zozadu objala a dala mu pusu.
Tak som to zrobila aj s Ann a Georgom. Potom som sa otočila na Damiena a s prikývnutím sme spoločne opustili dom. Došli sme k jeho autu, on mi ako pravý gentleman otvoril dvere na strane spolujazdca a tak som sa usadila a čakala kedy vyrazíme. Cesta ubiehala celkom ticho, no ja som to nevydržala. Vždy som bola celkom zvedavý človek.
-"Kde ma to vezieš?" otočila som sa na neho tak, aby som mu videla na tvár.
-"Na párty," odvetil jednoducho a neodtrhol pohľad od cesty pred nami.
-"To fakt? Uau, to som ani len trošku netušila," zatiahla som ironicky a pretočila očami aj keď to on vidieť nemohol.
-"A čo si iné chcela vedieť?" zachechtal sa potichu.
-"No napríklad, ku komu ideme, alebo kde ideme," odvetila som kľudne.
-"No tak ideme do domu, ktorý je v podstate náš, ako spoločný s chalanmi," začal opatrne "No nie je to tak normálny dom ako skôr, veď vieš, dom na pláži, všetko drevené a tak," dopovedal a nachvíľu na mňa uprel svoj zrak.
-"To ste si mohli dovoliť dom?" nadvihla som obočie.
-"No nebol drahý, pretože bol zničený a my sme chceli niečo, kde by sme sa mohli stiahnuť a mohli skúšať a tak, no a našli sme ten," nevedel, ako ma formulovať vety, videla som to na ňom "A tak sme ho nejako spoločnými silami opravili, nakúpili alebo doniesli zariadenie a postupne ho zútulňovali," dopovedal a odbočil na nejakú bočnú, menej používanú cestu.
-"Aha a to susedom nevadí, že hráte?" nedala som mu pokoj, no zaujalo ma to.
Aj ja by som niekedy chcela niečo také zažiť.
-"No, my susedov nemáme, je to na odľahlom mieste," znovu odbočil.
-"Aha, tak to som potom prekvapená, že stál len tak málo," musela som sa k tomu vyjadriť, pretože ľudia by dali za súkromie niekedy aj milióny.
-"Ja ani nie," zasmial sa, "Nevidela si v akom bol stave keď sme ho kúpili. Kebyže je to ešte o trochu horšie, nekúpime ho ani my," odvetil.
-"Aha a to ste nemali žiadnu pomoc? Ani rodičia, nikto?" nechápala som, ja kebyže niečo také chcem urobiť, tak mám pomoc aj vnútenú, kebyže by som ju nechcela.
-"Ale hej, rodičia nám trochu vypomohli, ale len v tých najhorších veciach, ako okná a dvere a podlahu," povzdychol si, "S tým najdrahším nám pomohli a zvyšok sme si už zacvakali aj sami, našťastie stále hráme v bare, takže peniaze máme," pokrčil plecami a odbočil na cestu, ktorá už viac pripomínala príjazdovú ako normálnu cestu "Za chvíľku sme tam," znovu po mne blysol úsmevom a ja som sa len obzerala.
Okolo nás sa nachádzali stromy, menšie či väčšie, no typické pre tunajšie podnebie. Po jednej zákrute sme už mohli zbadať dom. Bol väčší, dvojposchodoví a hlavne sa svietilo z celého prízemia. Bola som si istá, že tam nebudú len chalani z kapely, no nejako som to prekusla. Bola som tu kvôli chalanom a tak som sa len zhlboka nadýchla a vystúpila, keďže sme zastavili pred domom. Dom bol svetlej farby, celý natretý a bolo vidieť, že sa o neho chalani starajú. Trávnik bol pokosený a určite pekný, no teraz na ňom stálo pár áut a tak to nebolo veľmi vidieť. Pred domom bola terasa, ktorá bola široká tak tri metre a videla som, že v jej rohu je jedálenský stôl a bližšie k nám boli kreslá. Staré, každé iné, no bolo to niečo tak osobné, až som sa musela nad tým usmiať. Bola som si istá, že každý mal svoje. Asi 10 metrov od domu začínala biela piesková pláž, ktorá nebola zasvinená odpadkami ako to bývalo zvykom, ale bola čistá a strácala sa v azúrovom mori. Bolo to niečo prekrásne.
-"No poď už, nech na nás toľko nečakajú," potiahol ma Dam za ruku a tak som ho s povzdychom nasledovala do domu cez tú terasu.
Jemným gestom som prešla po najbližšej sedačke. Bola vyšúchaná, no aj tak vyzerala pohodlne. Každé malo inú farbu, niekedy aj viac, no hodili sa tu a ja som s jemným úsmevom vošla dnu. Bola som rada, že som mohla objaviť tak osobný kútik chalanov, aj keď som bola zároveň smutná, že mi ho neukázali skôr, ale nevadí, som šťastná, že mi ho vôbec ukázali.
-"Tak decká, toto je Sarah," predstavil ma Damien, keď sme vošli do miestnosti, v ktorej bolo asi dvadsať ľudí, "Keby ste ešte náhodou nevedeli," dodal so smiechom a zrazu sa u mňa začali objavovať ruky, ktoré ma objímali, triasli tými mojimi a hlavne hovorili cez seba mená, ktoré som si vážne nezapamätala.
-"Ale no ták, ľudia, nechajte ju trošku vydýchnuť a nehovorte jej mená cez seba, aj tak, ako ju poznám, si ich nezapamätá, takže jej ich budete musieť celý večer pripomínať," objavil sa pri mne Jack, ktorý si prehodil cez moje ramená ruku a pritisol si ma k sebe.
Všetci zrazu stíchli a potom po mne hodili ospravedlňujúci pohľad a radšej sa vrátili k predchádzajúcej činnosti.
-"Ďakujem za záchranu," usmiala som sa na Jacka a hodila sa na sedačku vedľa Olivera, ktorý sa hneď trochu posunul, aby som mala miesto, keďže to bola fakt sedačka a fakt bola len pre jedného.
Ale my dvaja sme boli chudučký a tak nám nerobilo problém sa tam pomestiť.
-"Tu je pivo pre našu princeznú," objavil sa pri nás Michael a strčil mi do ruky veľký plastový pohár, naplnený zlatkavou tekutinou.
-"Ďakujem ale ja nepijem," zamračila som sa.
Nie, nie je to len tým, že tu piť nemôžem, ale aj tým, že proste nechcem.
-"Ale no tak, pivo ti nič nezrobí a ten pohár ti môže vydržať aj celý večer, takže v podstate nič nevypiješ," prehováral ma so spím pohľadom a tak som si s povzdychom pohár zobrala a trochu sa napila.
-"Spokojný?" opýtala som sa a pohodlnejšie sa oprela o Olivera.
-"Ehm, ehm," ozvalo sa naštvane a keď som zdvihla pohľad tak som zbadala mladé pekné dievča.
-"Ahoj," povedala som opatrne a podvihla som na Olivera oči, no on sa mi nevenoval a snažil sa z kresla dostať čo najskôr preč.
Pochopila som a tak som sa postavila a bez slova som sa pobrala aspoň preskúmať dolnú časť domu. Ľudia sa okolo mňa bavili, tancovali na hlasnú hudbu pustenú z namakaného sterea a sem tam sa mi pozdravili, prehodili pár slov, alebo sa len dodatočne, znovu predstavili. Vošla som do celkom preplnenej kuchyne, kde všade boli červené plastové poháre a fľaše rôzneho alkoholu. Našťastie sa tam našlo aj nealko, ktoré som pre istotu skontrolovala aj čuchom a až potom som si ho naliala do už prázdneho pohára, v ktorom som mala pivo. Naliala som si kolu, bolo mi jedno, či to je zlé pre zdravie, mne chutila. Oprela som sa o linku, na ktorej som objavila nealko a poobzerala som sa po kuchyni. Bola to svetlá miestnosť, so starým zariadením, no opraveným a upraveným tak, aby vyzeralo novo a zároveň staro. Bola to strašne útulná miestnosť, ktorá mi dávala na známosť, že ju robila ženská ruka. Či už to bolo dievča nejakého z chalanov, alebo jeho mama, bolo to jedno. Vedľa mňa bolo francúzske okno, ktoré viedlo na terasu priamo k jedálnemu stolu, ktorý som videla už keď sme prichádzali k domu. Ešte raz som si obzrela kuchyňu a potom som sa opatrne pobrala ďalej. Vošla som na chodbu, kde boli schody, no tie boli zatarasené a jasne to hlásalo, že hore je prístup zakázaný a tak som schodisko obišla a pokračovala som ďalej. Boli tu už len dvoje dvere a tak som sa pobrala k tým bližšie pri mne a tak som sa objavila v kúpeľni, ktorá bola prekvapivo prázdna. Len rýchlo som sa poobzerala po modro-hnedej miestnosti a potom ju zavrela a opatrne sa dostala ku posledným dverám. Neviem prečo, ale pred tým ako som do nich vstúpila, musela som sa poobzerať, či sa niekto nepozerá. Opatrne som otvorila masívne vyzerajúce dvere a objavila som sa v tmavej miestnosti, v ktorej som nič nevidela. Rýchlo som rukou hmatkala po stene, až kým neštuchol vypínač a miestnosť sa nerozsvietila. Až pri svetle som zistila, prečo tam bola taká tma. Bolo to preto, že dnu nebolo žiadne okno, steny vyzerali byť tiež hrubšie, už len kvôli tým dverám a boli poobkladané rôznymi plagátmi a fotkami chalanov. Vedela som, prečo tu boli hrubé steny a dvere a prečo tu nebolo okno. Bolo štúdio, kde chalani väčšinou asi aj hrali, keďže tu boli všetky nástroje ktoré používali väčšinou a aj také, ktoré som pri nich ešte nezažila. Zavrela som za sebou dvere a hudba už sa ozývala len veľmi slabučko. Prechádzala som sa pomedzi nástroje, aby som videla na všetky fotky a aj plagáty ich obľúbených spevákov či kapiel. Prešla som celú miestnosť až som sa dostala ku Oliverovým klávesom, za ktoré som si sadla a zahrala pár tónov. Na klavíri, či klávesoch som už nehrala dlho, ale to sa nedá zabudnúť tak ako sa nedá zabudnúť chodenie alebo bicyklovanie. Keď som ruky spustila dole, rýchlo som sa otočila, či ma niekto nesledoval, no bolo tu ticho a prázdno. Len ja a pár hudobných nástrojov. Keď som nabrala odvahu a znovu som položila ruky na klávesy, s úsmevom a bez rozmyslu som začala hrať pieseň, ktorá mi už asi týždeň rezonovala v hlave kvôli tak výstižnému textu.
-"Close enough to start a war
All that I have is on the floor
God only know what we're fighting for
All that I say you always say more
I can't keep up with your turning tables under your thumb, I can't breathe"
Začala som spievať a vnímala som len hudbu, ktorá sa tvorila pod mojimi prstami a vychádzala z mojich pier. Možno ju týmto dostanem z mojej mysle.
-"So I won't let you close enough to hurt me
No I won't rescue you to just desert me
I can't give you what you think you gave me
It's time to say goodbye to turning tables, turning tables.
Under haunted skies I see you
Where love is lost, your ghost is found
I braved a hundred storms to leave you
As hard as you try, no, I will never be knocked down
I can't keep up with your turning tables, under your thumb,I can't breathe.
So I won't let you close enough to hurt me
No I won't rescue you to just desert me
I can't give you what you think you gave me
It's time to say goodbye to turning tables, turning tables"
Cítila som ako niekto vošiel do miestnosti a ja som len zdvihla hlavu, aby som zistila kto to je. Spievať som neprestala, nedokázala som to a pokračovala som ďalej s pohľadom upretým do jeho očí. Do očí, ktoré vedeli, prečo práve táto pieseň, no videla som, že vzdať sa nechce.
-"Next time I'll be braver I'll be my own savior
When the thunder calls for me
Next time I'll be braver I'll be my own savior
Standing on my own two feet
I won't let you close enough to hurt me
No I won't rescue you to just desert me
I can't give you what you think you gave me
Time to say goodbye to turning tables, turning tables
Turning tables, yeaah, turning no, no"
Dospievala som, dohrala posledné tóny a zložila ruky do lona s hlavou sklopenou. Nevedela som, čo by som mala povedať, nevedela som ani či mi nevynadá, že som vošla kde som nemala, nevedela som nič. No nečakane ma objal okolo ramien a pritiahol si ma k sebe do náruče a ja som mohla vdychovať jeho vôňu. Chcela som sa odtiahnuť a držať sa od neho ďalej a pokúšať sa o nevedomosť, aby som mu ublížila čo najmenej, no on mi to nijak neuľahčoval. Ako keby vycítil, že sa chcem odtiahnuť a tak si ma k sebe pritisol ešte viac.
-"Ja nechcem aby si odišla, nerob mi to, prosím," šepol mi do vlasov a ja som sa cítila tak vinná za jeho bolesť a proste, vedela som, že za ňu môžem ja a o to, to bolelo viac.
-"Vieš, že musím odísť, preto som sa držala ďalej, chcela som, aby to bolo pre obidvoch ľahšie," povzdychla som si do jeho hrude "Prečo to robíš ťažším, prečo?" tuho som ho objala a cítila som tiché slzy na mojich lícach.
-"Keby to išlo, tak sa od teba držím ďalej, ale niečo ma k tebe ťahá, to niečo, čo je obviazané okolo môjho srdca sa ťa nechce vzdať a priťahuje ma to bližšie a bližšie," šepkal.
-"Ja nemôžem, nevydržím to, nerob to," dostala som tú chýbajúcu silu a vytrhla som sa z jeho objatia.
Zrazu som stála na nohách a rýchlo som sa poberala preč. Kebyže môžem utekať, tak šprintujem aj na mesiac, no teraz mi stačilo ísť na terasu, z kade som mohla sledovať ľudí, ktorí sa jašili v mori alebo na pláži. Pri mne, na terase, nikto nebol. Sadla som si do kresla najďalej od dverí a schúlila som sa v ňom s kolenami pri hlave.
-"Prepáč," ozvalo sa pri mne a ja som sa trhla, pretože som to nečakala.
-"Čo by som ti mala odpustiť Dam?" pozrela som sa mu do tých jeho krásnych očí a videla som tam smútok, veľa smútku.
-"To, že som sa od teba nedokázal už viac držať ďalej, ale ja to už nezvládam, nie som tak silný, ako sa zdá," povzdychol si a kľačal mi pri nohách so šteňacím pohľadom a tak som sa postavila a s povzdychom som ukázala na kreslo, v ktorom som sedela.
On sa rýchlo posadil a stiahol si ma k sebe aby som si to ešte nerozmyslela.
-"Ja sa nechcem vrátiť domov, vieš," povedala som asi po piatich minútach ticha "Ale musím, pretože som to sľúbila a ja svoje sľuby dodržujem," povzdychla som si "Ani nevieš, ako ten sľub ľutujem,"
-"Ale prečo? Veď tam máš sestru, matku a kamarátov, čo máš tu?" chytil ma za bradu a otočil ma tak, aby som mu pozerala do očí.
-"Čo mám tu?" opýtala som sa až hystericky "TU mám ocka, Ann a Georga, ktorý ma potrebuje a mám tu vás, ktorí ste mi dovolili splniť si svoj sen, ktorý mi matka zakazovala," musela som zavrieť oči, "Tu sa cítim konečne ako doma, tam sa cítim ako cudzinec, cudzinec vo vlastnej rodine, pretože ma nechápu, cudzinec som bola aj v škole, pretože mi závideli, či už americké občianstvo, alebo veci, ktoré oni mať nikdy nebudú, cítila som sa ako cudzinec, pretože na mňa vždy niekto zazeral, TU som konečne voľná, nikto ma nesleduje ako nejakého pomätenca, tu som zapadla do davu, aj keď s osobným strážcom a TU som sa konečne cítila ako doma, konečne som mohla niekomu pomôcť bez toho, aby to bolo nutné, alebo skôr donútené, tu som si mohla oddýchnuť na pláži a tu som mohla sledovať jedného sexi chalana, ktorý sa sem tam predo mnou, či už chtiac alebo nechtiac predvádzal a ja som z neho ako v blázinci" utrela som si slzy, ktoré som cítila na lícach "A teraz to tu musím opustiť, kvôli matke so sestrou, ktoré neboli ani tej lásky, aby mi zavolali, alebo napísali ako sa mám. Vždy som sa im musela ja ozvať, aby som s nimi mala nejaký kontakt" pokrútila som hlavou, "Milujem ich to áno, ale proste, nechcem sa tam vrátiť, je to pre mňa cudzia krajina, ktorá je hrozne nehostinná, chladná a nepriateľská," oprela som sa mu o hruď, "Hlavne nepriateľská," konečne som to niekomu povedala, konečne som si vyliala srdce, no aj tak sa tam budem musieť vrátiť.
Budem musieť.
-"Princezná moja, neplač," zotieral mi Damien slzy z líc a ja som sa nechala.
Keď už tam ani jedna nezostala, zdvihla som hlavu a pozrela som sa mu do tej jeho. Skusmo som zdvihla ruku a prehrabla mu nepoddajné vlasy a opatrne sa k nemu nahla a jemne sa mu obtrela perami o tie jeho. Chcela som aspoň zistiť aké by to bolo, aj keď som sa tomu doteraz vzpierala. On na nič nečakal a pritiahol si ma naspäť, aby ma pobozkal poriadne. Cítila som tú zadržovanú vášeň, s ktorou sa naše pery pohybovali a obtierali sa o seba. Keď som ho jemne kusla do spodnej pery, zastonal a zaútočil na mňa s ešte väčšou vervou už aj s jazykom, ktorým mi najprv olízal peru a potom som ho už vtiahla do hry, ktorej som sa nechcela vzdať. Bolo to tak opojné a vyrážajúce dych, že som nikdy prestať nechcela. No dych už dochádzal a tak sme sa od seba odtrhli a zhlboka dýchajúc sme si pozerali do očí.
-"Konečne," zasmial sa, "Ani nevieš, ako dlho som toto chcel urobiť, no nedostal som odvahu," pohladil ma prstami po líci a ja som mu znovu prehrabla vlasy.
-"Ale viem," zasmiala som sa a znovu sa mu oprela o hruď a on okolo mňa obmotal ruky.
A tak sme mohli pozorovať v tichosti ľudí, ktorí sa stále jašili na pláži a v mori.

Never too Late 10

31. srpna 2012 v 15:40 | Adminka;))xx |  Never too Late
Keď som vystúpil, ponáhľal som sa do parku. Vrážal som do ľudí, ale bolo mi to absolútne jedno. Musel som ju nájsť. Štrková cesta vržďala pod mojimi nohami, po chvíli som bol od behu celý spotený a zadýchaný. Šál som si pridržiaval na ústach a rozhliadal sa dookola. Pri tabuli Speaker's Corner sa nenachádzalo veľa ľudí. Pokračoval som ďalej a s prižmúrenými očami ledva zbadal malú postavu opierajúcu sa o neďaleký strom. Vzrástla vo mne nádej a dlhými krokmi som sa rozbehol. Napokon som rozoznal modré vlasy a vydýchol som si.
-"Will... ja..." začal som, ale okamžite zaspätkoval pod vplyvom jej pohľadu.
V jej očiach som videl lesknúce sa slzy a aj znechutenie? Zovrela pery a pokrútila hlavou.
-"Je mi to ľúto, nechcel som"
-"Ty si nechcel?! Tak prečo?! Mohla som si myslieť, že ma len hlúpo využiješ!" kričala a z očí sa jej spustili slzy.
Mal som chuť ju objať a utešiť, zotrieť jej slzy a nie byť tým, ktorému boli adresované.
-"Prosím, vypočuj ma," šepol som.
Začala kráčať preč, ja som ju rýchlo dobehol.
-"Pozri, viem, že si naštvaná a máš na to úplné právo. Ale ver mi, keby som mohol včerajší večer vrátiť, urobím to. Nehrám sa na nejaké neviniatko, práve naopak. Je mi hrozne ľúto, že som ti ublížil a pochopím, ak ma už nebudeš chcieť vidieť. No naozaj sa ospravedlňujem" čakal som na odpoveď, ale žiadna neprichádzala.
Dotkol som sa jej ramena, ona zrazu prudko zastala a otočila sa ku mne tvárou.
-"Harry, nemôžeš len tak...prísť a myslieť si, že to bude v poriadku. Pochop, nikdy som nič takéto neprežívala a ty..." pokrútila hlavou, nemohla pokračovať.
Z očí sa jej valili slzy.
-"Vieš akú máš povesť a mňa... ja..."
-"Cítim sa ako úplný idiot. Nechcel som ti ublížiť"
-"Potrebujem čas," šepla.
-"Dám ti ho koľko len chceš"
Prikývla. Vytiahol som z vrecka jej náušnicu a vlasy jej zastrčil za ucho. Pripol som jej ju a vyčaroval niečo ako ospravedlňujúci úsmev.
-"Poď so mnou aspoň naspäť ku mne, zaveziem ťa domov" ponúkol som jej ruku, no ona na chvíľu zaváhala.
Napokon si však jej skrehnuté prsty preplietla so mnou. Cesta prebiehala potichu. Každý sme boli zahĺbený do vlastných myšlienok, no zohrievali sme sa vzájomnými dotykmi. Keď sme už sedeli v mojom aute, spomenul som si na jej telefón.
-"Počkaj chvíľu tu," povedal som jej a prešiel okolo chalanov do mojej izby.
Bol odhodený na dlážke, pevne som ho zovrel do ruky a povzdychol si. Neviem, čo som čakal, že sa stane, ale musel som si v duchu nadávať.
-"Všetko je v poriadku, potom to vysvetlím," povedal som chalanom slabým hlasom a vrátil sa do auta.
Podal som telefón Will a ona na mňa vrhla akýsi poloúsmev. Na vyplnenie ticha som zapol rádio. Potichu som si pospevoval a vrhal kradmé pohľady na Will. Dívala sa von z okna a mlčala, no napriek tomu som videl, že sa jej pohybujú pery.
-"Zaspievaj," povedal som jej, "Prosím"
Pridala hlasitosť na rádiu, videl som ako zovrela okraj sedadla a jej hlas sa rozozvučal v aute. Napriek tomu, že som ju už spievať počul, uchvátilo ma to. Započúval som sa do jej čistého hlasu, ktorý znel ešte lepšie ako mužský v rádiu. Spievala do prvého refrénu, potom otvorila oči a pozrela na mňa. Nemal som slov.
-"To bolo... úžasné"
-"Ďakujem," šepla a znovu sa zadívala von oknom.
Po chvíli sme sa ocitli pred jej domom.
-"Will ešte raz prepáč," ospravedlnil som sa jej a chytil ju za ruku, čo mala na stehne.
Opatrne si ju vyvliekla a otvorila dvere. Vystúpila a ja som nemal ani toľko guráže, aby som ju zastavil. Pred tým, než som sa opäť pohol, všimol som si, že sa na mňa usmiala.
Úsmev som jej opätoval a o trochu spokojnejší vycúval z jej príjazdovej cesty.

My Life 93

31. srpna 2012 v 14:04 | Adminka;))xx |  My Life
Práve z auta vychádzala Pattie. Akurát zamkýnala auto. Pohodila vlasmi dozadu, pozrela do auta, asi či niečo nezabudla a otočila sa k nám. Usmiala sa na nás a kráčala k nám. Neprišlo jej to čudné?
-"Hi," pobozkala ma na líce, na Iana čudne pozrela.
-"Hi," zmätene som vykoktala.
Justinova mama? Nevedela som čo mám robiť. Či mám utekať po koláče a pitie, usadiť ju a ponúkať ako správna gazdiná. Alebo sa utiahnuť niekam do kúta. Veď, Justin ešte nie je dospelý, takže toto tu viac-menej patrí jej.
-"Justin mi hovoril, že si tu," vošla dnu.
Šla som za ňou. Ian tam ostal stáť a keď sme sa odstali do obývačky, pomaly zmizol v kuchyni. Cítila som sa trápne.
-"A mne zase nehovoril, že prídete," povedala som, čo najmilšie "Nachystala by som niečo alebo by som tu upratala" zrazu som neznášala svoju vlastnosť vyznať sa len v bordele.
Inokedy som ju milovala.
-"To je v pohode," usmievala sa, bola milá.
A ja som bola čím ďalej, tým nervóznejšia.
-"Kto bol ten chlapec, ktorý sa tváril akoby sa ma bál?" smiala sa.
-"Môj najlepší kamarát. Justin zmeškal let, tak dal letenku jemu, aby neprepadla. Prišiel ma navštíviť. Keď som odchádzala z domu, bol v nemocnici s vážnymi zraneniami"
-"Aha. Justin vraj príde zajtra ráno. Nedvíhaš mu telefón," nadvihla jedno obočie spýtavo.
-"Malá nezhoda," poškriabala som sa nervózne za uchom.
Len sa zasmiala.
-"Dnes tu budem spať, ak ti to nevadí. Aj tak prídem až okolo desiatej. Ideme s jednou pani na večeru"
-"S pani," zasmiala som sa a hneď som strnula.
Nie je to moja kamarátka. Je to Justinova mama. To som prepískla.
-"Hej hej," smiala sa a prikryla si ústa dlaňou.
Oči sa jej nežne zúžili v smiechu.
-"Osprchujem sa, prezlečiem a idem"
-"Teta?" zastavila som ju na polceste do izby" Kedy presne má prísť?" v hlase bolo počuť ako veľmi mi chýba.
-"Okolo šiestej. Ked ty budeš sladko spinkať, vyjadril sa," zaškerila sa a šla ďalej.
Bože, koľko jej povedal? Šla som za Ianom. Sedel na terase, ktorá viedla z kuchyne a pozoroval západ slnka. Sadla som si vedľa neho. Chvíľu sme boli ticho.
-"Jeho mama?" spýtal sa ticho, akoby nechcel pokaziť tú atmosféru ticha.
-"Hej. Bude tu dnes spať. Bože, nikdy som sa necítila nervóznejšie," zamračila som sa.
Zasmial sa.
-"Bieber príde zajtra skoro ráno"
-"Dvihla si mu konečne telefón?"
-"Nie, jeho mama robí sovu"
-"To je sexy"
Rozosmiala som sa.
-"Opičká, ja sa nudím"
-"Čuš hubu a kukaj toť"
-"Čuš hubu?" smiala som sa ešte viac.
-"Drž hubu a kukať západ slnka. Predstavuj si, že pri stene sedí Bieber. A ideš si!"
Nadýchla som sa, že niečo poviem, no on:
-"Proste čuš!"
Tak som čušala.

Live my Life 17

31. srpna 2012 v 13:36 | Adminka;))xx |  Live my Life
-"VY-PAD-NI!" hláskovala Gemma.
Jej hlas znel ako hlas levice, čo vyháňa nechceného leva (v tomto prípade Zayna) zo svojho územia (v tomto prípade, domu Stylesovcov).
-"Ty nemáš právo rozkazovať mi!" zahučal Zayn.
Zatiaľ, čo sa oni dvaja (nič nové, viem) hádali, sme my zvyšní (ja, Liam, Louis, Niall a Harry) pozerali film. A to myslím doslovne, že POZERALI! Hlas bol totižto totálne v keli. Tí dvaja ho prehlučili svojimi výbuchmi zlosti.
-"Booože!" zastonala som.
Chlapci na mňa nervózne zagánili. Asi na znak toho, že nech som aspoň ja ticho.
-"Končím!" rezignovala som a pobrala sa do izby.
Tam ma, samozrejme, nečakalo nič nové. Len posteľ a starý nábytok. Podišla som teda k oknu a otvorila ho. Nočná obloha bola nádherne posiata hviezdami. Boli iné ako v San Franciscu. Krajšie, väčšie, žiarivejšie. Pokojné ulice Holmes Chapel, ktorých obyvatelia blúdili v ríšach snov, len dokonale dotvárali pokojnú atmosféru noci. Naklonila som hlavu k nebu a očami zablúdila medzi hviezdy. Medzi tými miliónmi žiariacich kamienkov, vzdialených minimálne stovky míľ, som zbadala jednu, najžiarivejšiu. Nikdy, predtým som si hviezdy nevšímala, ale teraz. Bolo všetko inak. Moje okolie, môj život, moje dni. Moje vnútro sa jednoducho zmenili a presne tak, aj to, ako som sa dívala na svet. Keď vám odíde človek, ktorý pre vás znamenal takmer všetko, zmení vás to. Veľmi. Najprv položí k zemi, potom vám to vezme všetku chuť žiť, no nakoniec zistíte, že žiť sa oplatí, už len preto, aby ste sa dostali k nemu, k človeku, pre ktorého ešte stále chodíte po zemi. Aj keď tu už nie je. No viete, že by si prial, aby ste sa proste nevzdali. Privrela som oči a predstavila, čo by bolo, keby som babke nepovedala to, čo som povedala. Keby som nebola drzá. Bola by som doma? S Kristy? Zabránila by som jej zabiť sa? Opäť to bolestivé keby. Nie!, zaznelo mi v hlave. Už nemá zmysel zamýšľať sa nad tým, čo by bolo inak, keby sme určité veci SPRAVILI inak. Často totiž zabúdame že slová a skutky sa nedajú vziať späť a presne preto, som teraz tu. V izbe, ktorá kedysi patrila samotnému Harrymu Stylesovi. Práve preto, teraz stojím v okne a počítam hviezdy. Práve preto, mám Gemmu, chalanov a Annu. Mala by som ďakovať. Boh mi totižto vynahradil stratu Kristy, nimi. Aj keď miesto po nej navždy ostane prázdne, rany mi zahojí zodpovedný Liam, vysmiaty Niall, pokojný Luois, citlivý Harry a narcistický Zayn. Bojovná Gemma a priateľská Anna. Poznám ich len pár dní, ale aj cez to viem, že s nimi nikdy nebudem sama.
-"Myslíš na ňu?" ozvalo sa od dverí.
Prudko som sa strhla a premerala si narušiteľa mojej chvíľky, plnej hypotéz, zamýšľania sa a plačlivých myšlienok.
-"Ach," vzdychla som zmätene a pokývala hlavou.
-"Musí to byť ťažké, však?" opýtal sa a prehrabol si husté vlasy.
Pokrútila som očami.
-"Vieš čo, ani nie," zaškerila som sa silene a snažila sa vyzerať aspoň trošku pokojne.
Pomaličky ku mne podišiel a položil mi ruky na ramená.
-"Vieš, že keby si čokoľvek potrebovala, máš tu nás," usmial sa a šibol po mne tým iskrivým pohľadom.
Vďačne som pokývala hlavou a vtedy to prišlo. Výbuch, explózia. Pád, medzi slzavé údolie. Po lícach sa mi začali rinúť slzy, guča v krku zakázala dýchať, bolesť v srdci zabraňovala uvažovať. Odrazu som ucítila niečo teplé, ochraňujúce, váhavé, bojazlivé. Harryho ruky ma pomaly ťahali k sebe. K svojej hrudi. Pomaly mi priložil hlavu k miestu, kde mu pokojne bilo srdce a dovolil aby som mu zamočila drahé tričko.
-"Neboj, bude to dobré," šepol mi do vlasov a pritisol si ma k sebe.
Bolo zvláštne ako ma jeho tiché slová a tuhý stisk dokázali naplniť nádejou, že raz sa všetko obráti na dobré.
-"Pred tým, by som nikdy...nepovedala, že je schopná vziať si život," šepla som keď sme sa už obaja posadili na parapetnú dosku chrbtom ku hviezdam "Bola taká...živá,"
Vážila som si ho každou minutou ešte viac vďaka tomu, že si ma vypočul. Nepýtal sa, nezapájal sa, len sedel a počúval všetko čo som rozprávala. Bez náznaku úsmevu, či ľútosti, jeho tvár naďalej ostávala kamenná.
-"Ešte pred pár mesiacmi, by som tvrdila, že toto všetko sa deje len vo filmoch, či dobre napísaných románoch, ale dnes...dnes si to nemyslím," zahryzla som si do spodnej pery "Nikdy som od života nečakala veľa, všetko som len brala, len prijímala a nič nerozdávala a dnes mi to je ľúto," v očiach ma zase štípali slzy "Mal si niekedy pocit, že si len...kúsok ničoho? Že si skrátka, niečo poriadne pokašľal...všetkých zradil...nepochopil?"
Na chvíľu zavládlo rozpačité ticho. Také ticho v ktorom je človek nútený hlboko premýšľať, ticho, ktoré pomaly ovládne mozog a úplne sa ho zmocní. Ticho, ktoré šepká tie správne slová.
-"Úplne ťa chápem," šepol no jeho hlas znel v mojich ušiach akoby rozprával nahlas "Presne viem ako sa teraz cítiš, keď sa v tvojom živote zrazu všetko otočilo. Veľké bum a ty ďalej nevieš, čo s tým. Presne to sa mi stalo, keď som začal prežívať toto všetko," na chvíľu sa zháčil a zdalo sa mi, že hlboko uvažuje nad svojimi slovami.
Napokon opäť šepotom pokračoval:
-"Môj svet sa však v tej chvíli obrátil iným smerom, smerom ku sláve. Viem, že je to úplný protiklad, ale v skutočnosti je to isté. Obaja sme museli o niečo prísť a zároveň sme niečo cenné dostali,"
Presne som si uvedomovala jeho slová, ktoré sa mi v hlave ukladali ako puzzle, dielik ku dieliku, slovo ku slovu. Zapadalo mi to do seba ako vyriešená morzeovka.
-"Život, ako hovorieva moja mama, je stavaný na krehkých základoch, pripomína domino. Stačí jeden nesprávny ťah, čin a zrazu všetko padá. Nie je však dôležité obzerať koľko škôd pád napáchal, ale ako dlho sme schopný budovať niečo nové, lepšie" šeptal pričom pri každej vete prestával, až úplne rozprával nahlas.
Mňa jeho slová úprimne rozosmiali. Prstami som si zotierala slzy, ktoré už niesli celkom inú obeť, slzy smiechu.
-"Prečo sa smeješ?" udivene na mňa pozeral.
-"Moralizovanie ti nejde" naznačila som perami.
-"No, snaha bola" pri týchto slovách vstal a ľahkým krokom sa pobral k dverám.
-"Harry," zastavila som ho načo sa otočil a na jeho perách sa opäť pohrával zvyčajný úsmev "Ďakujem," dostala som zo seba rozhodnejšie uvedomujúc si, že to čo hovorím je skutočne pravda.
-"Nemáš začo"

Tešíte sa? :)))):D

31. srpna 2012 v 13:11 | Adminka;))xx |  Obrázky

Poker Face!! :D Hi, Niall...

31. srpna 2012 v 13:11 | Adminka;))xx |  Obrázky

Och, Zayner! -_-

31. srpna 2012 v 13:10 | Adminka;))xx |  Obrázky

Každá je princeznou 2

31. srpna 2012 v 12:19 | Adminka;))xx |  Každá je princeznou
Zayn:
Konečne je pekné počasie.
-"Hej chalani, poďme sa niekam prejsť" navrhol som.
-"Nie"
-"Nechce sa mi"
-"Ak pôjdeme do Mekáča pôjdem"
-"Idem za Eleanor, sorry bro"
Ach, načo má človek v byte 4 dobrých kamarátov, keď ani jeden není ochotný s ním ísť von. Tak som sa vybral sám, pôjdem do Hyde Parku trošku sa odreagovať, možno zložím nový text, pomyslel som si. Idem pešo, žiadne metro, nič. Veď nie každý deň tu je slnko. Keď som došiel, videl som, že nie som jediný čo sa rozhodol tento deň stráviť vonku. Milión ľudí, dúfam že nikto nebude chcieť podpis, nič. Ani jedna voľná lavička, do pekla. Vtom som ju zbadal, no nie lavičku, ale tú kočku. Sedela tam sama, s dvoma deťmi kŕmila holuby. To sú jej? Určite nie, na deti je mladá. Asi je to turistka, nevidel som ju tu. Možno si ju prehliadal ty dement, povedal hlas v mojej hlave. Vypadni, pomyslel som si.
-"Ahoj" pozdravil som ju s úsmevom.
Ani na mňa nepozrela, hlavu mala otočenú za slnkom a okuliare na očiach. Rayban. Baba má štýl, musím uznať.
-"Čau" povedala mi úplne ľahostajne.
Odmieta ma, idem preč. Nie, to by som vyzeral ako hlupák.
-"Môžem si prisadnúť?" fakt ju musím strašne otravovať.
Vzdychla si.
-"Jasné" a pozrela sa na mňa.
KONEČNE. Ty kokos, nečakal som že bude až taká krásna, hnedé veľké oči a čierne vlasy po plecia. Hľadela na mňa ako keby som spadol z Marsu. Ach jaj, asi fanúšička, hádam nebude chcieť foto alebo čo. Ostanem tu s ňou, nech nie som za trapera. Ako tak na mňa hľadela dobehol malý chlapec a ukazoval jej kamienky. Usmial som sa na ňu, no čo, asi vie kto som, ale slušnosť káže sa predstaviť.
-"Zayn, to sú tvoje deti?" bože to čo si sa jej spýtal?
Dementnejšia otázka v hlave nebola ty trtko?!
-"Ja som Tamara, ale všetci mi hovoria Tami a neboj sa viem kto si, poznám ťa, teda nie poznám, ale..." zasekla sa, bože aká je zlatá.
Angličtina jej moc nejde, takže asi turistka, ale prečo ten chlapec vedel tak dobre po anglicky? Musel som sa zasmiať.
-"Nie si z Anglicka však?"
-"Nie, nie som" začala sa červenať, bože toto na babách milujem.
Začala mi teda rozprávať čo tu robí, dozvedel som sa že je Slovenka, kokos to som ešte ani nepočul o takej krajine. Pozval som ju na večeru. Dohodli sme sa na 6tu večer. A odišla, ešte som ostal sedieť a premýšľať. Sedel som tak asi pol hodiny, keď prišlo malé dievčatko, ktoré chcelo podpis. Aspoň ma vytrhlo z premýšľania.

Just Ordinary People 21

31. srpna 2012 v 10:52 | Adminka;))xx |  Just Ordinary People
Prvý deň v škole, maturitný ročník. Divné pohľady a šepkanie za chrbtom. Netešila som sa, ale že vôbec. A čo si má človek obliecť v taký deň? Snažila som sa sústrediť na iné myšlienky. Ako som ležala na pláži na horúcom piesku, na chuť slanej vody na mojich perách, na vôňu môjho kokosového telového mlieka. Na knihu, ktorú som si už druhý krát vzala na pláž a mala zvlnené okraje od vody a všade na nej boli odtlačky prstov, mastných od opaľovacieho krému. Ruky sa mi však triasli tak, že som si šálkou kávy skoro vybila zuby. Mamin úškrn ma prinútil zamračiť sa ňu, tresla som hrnček do drezu a zamierila k dverám.
-"Trafíš?" podpichla ma.
-"Boli sme tam včera," precedila som pomedzi zuby, zatiaľ čo som si obúvala baleríny a brala tašku.
-"Veľa šťastia!" zakričala ešte za mnou, keď som bola pri bránke.
Na to, že bolo ráno, vzduch bol teplý, ako každý deň. Náš dom pomaly začínal vyzerať obývane. V obývačke sa na stole povaľovali časopisy, ako obvykle a skoro všetky veci sme už mali vybalené alebo dokúpené. Mama sa rozhodla, že pokiaľ ešte nemusí ísť do práce, postará sa o záhradku. Nebolo síce veľmi o čo, mali sme iba mierne vyprahnuté, ale zelené trávniky, no vzala si do hlavy, že stoj čo stoj nasadí nejaké kvety. Na prvej odbočke som zahla doprava, prešla okolo malého parčíku a pár obchodov. Cesta trvala okolo desať minút a ocitla som sa pred moderne vyzerajúcim komplexom budov. S mamou sme včera navštívili riaditeľku, aby sme doriešili pár základných vecí, tak teraz som v ruke stískala plán školy a rozvrh hodín. Študenti postávali v hlúčikoch pred bránou, ležérne sa opierali o svoje autá, vítali sa s kamarátmi. Našťastie, neboli tu povinné uniformy, čo mi veľmi odľahlo. Vládlo tam veselo, ani na jednej tvári som nebadala známky znechutenia zo začiatku, všetci sa proste tešili, že sú spolu. Nervózne som zamierila ku vchodu a snažila sa aspoň trochu zorientovať. Vybrala som sa k budove, kde sme mali mať prvú hodinu angličtiny, až potom som si uvedomila, že mám mapu naopak a idem zlým smerom. Prudko som sa zvrtla a vzápätí do niekoho vrazila. No to snáď nie a hneď v prvý deň? Škerila sa na mňa malá hnedovláska s prívetivou jamkou v brade.
-"Ahoj, ty si nová však?" spýtala sa s neskrývanou zvedavosťou.
Prikývla som. Asi bude priateľská. Ako sa mám chovať? Do pekla, Madison, mysli!
-"Som Madison," vystrela som k nej ruku.
Ona ju odignorovala a namiesto toho ma objala. To na nich tak pôsobí to počasie, že sú hrozne milí? Dokonca sa predtým zastavili u nás susedia a priniesli nám koláč, vážne sme to nečakali a potešení príjemnou návštevou strávili večer s nimi.
-"Ja Cassie, teší ma," tašku si prehodila na druhé plece a chytila ma pod pazuchu.
Trochu vykoľajene som sa nechala viesť a počúvala jej rozprávanie. Občas som odpovedala na nejakú jej otázku, ale väčšinu konverzácie si vystačila sama.
-"Cassie, nechcem byť drzá, ale kde sú tvoje kamarátky?" spýtala som sa, potom čo ma povláčila asi celým areálom a mala som dosť slušnú predstavu, ako to tam vyzerá.
Nevyzeralo, že sa za niekým zberá.
-"Ja žiadne nemám," zašveholila.
Nechápavo som na ňu pozrela.
-"Vieš, všetky dievčatá tu ma nemajú radi, pre moju ukecanosť, ale ja si nemôžem pomôcť. No mám priateľa a ešte dvoch chalanov, s ktorými sa bavím. Tí sú v pohode"
-"Tak prečo si sa začala rozprávať so mnou?"
-"Neviem, vyzerala si milo. Nevadím ti však?" zamračila sa a medzi obočím sa jej vytvorila drobná vráska.
-"Nevadíš," usmiala som sa na ňu, "A kde sú tí tvoji priatelia?"
-"Teraz majú inú hodinu. Cez obed ťa s nimi zoznámim, teraz máš angličtinu s Blumom, však? Poď, tamto to je," ukázala za seba a vydali sme sa do triedy.
Hlavou sa mi preháňali myšlienky typu, ehm, nechápavosť. Ako som si mohla tak rýchlo nájsť takú kamarátku? Osud, náhoda? Pán Blum vyzeral ako veľmi príjemný človek. S úsmevom povedal triede moje meno a nechal ma sadnúť si ku Cassie. Tá nadšene vyskakovala pri každom jeho slove a ja som sa zamýšľala nad tým, či je stále taká hyperaktívna a plná endorfínov. Po pár hodinách som začala rozpoznávať niektoré tváre, s ktorými som mávala hodiny. Všetci očividne patrili do maturitného ročníka, ale nikto sa mi neprihovoril ako Cassie. Cez obednú prestávku ma Cassie zaviedla do jedálne, kde som si dala nejaký šalát a minerálku, lebo na nič iné mi neprišla chuť. Študenti sa postupne usádzali za stoly, alebo vychádzali presklenými dverami von. Na pokožke som pravidelne pocítila závan teplého vzduchu, čo sa dral dnu. Všade vládla veselá vrava a nezdalo sa, že by si ma niekto všímal, ako som postávala pri pulte s táckami. Cassie si zabudla tú svoju, pretože sa radostne rozbehla k stolu, kde sedeli dvaja chalani. S povzdychom som vzala obe tácky a pomalým krokom prešla k nej. Ospravedlňujúco na mňa pozrela, na čo som len mykla plecom.
-"Chalani, toto je Madison. Mad, toto sú Dave a Jeff," ukázala na nich.
-"Rada vás spoznávam," povedala som úprimne.
Oni sa len vyškierali, obaja ako tekvice. Dave, Cassin priateľ bol nižší, zato svalnatejší ako vyšší Jeff. Samozrejme, opálení, len v bermudách a tričku, ako sa zvyklo na riadneho Kalifornčana.
-"Hrávajú plážový volejbal aj sss..." písmenko s zámerne natiahla, pričom sa otáčala a zrazu ukázala k dverám, "s Benjaminom - Benom"
V tej chvíli som ďakovala bohu, že som tie tácky už položila, inak by sa mi s rachotom zosypali k nohám. Stál tam ten chalan a mne skoro zamrelo srdce, keď zamieril rovno k nám.

I'll be your Everything 32

31. srpna 2012 v 9:50 | Adminka;))xx |  I'll be your Everything
-"Musím sa učiť, Tommo. Zavolám ti neskôr, dobre? Ľúbim ťa" rýchlo som zrušila hovor.
Hrozilo totiž, že sa do skrípt ani nepozriem. Boli to už tri týždne, čo chlapci odišli. Vrátiť sa mali za týždeň. Eleanor odišla do školy, Jerri a ja sme sa drvili na skúšky a bližšie sa spoznávali so Zoei. Po dvoch hodinách som zavrela knihu s otráveným povzdychom. Aspoň si sa niečo naučila. Buď spokojná, prehováral ma hlások v mojej hlave, ale bola som tak nervózna, že som bola schopná rozbiť si hlavu, len aby stíchol.
-"Jerr?" zakričala som do útrob bytu.
Nič. Prešla som do kuchyne a na stole našla odkaz.
"Som u chlapcov. Polievam kvety. Večeru v chladničke nenájdeš. J. ;) xxx"
Rozosmiala som sa a rozhodla sa, čo urobím. Na lístok som odpísala.
"Snáď si sa nezavrela v Liamovej skrini. Ani ty tam nič nehľadaj. M. :) xx"
Sama som sa na sebe smiala a vtrhla do izby. Hodila som sa na posteľ a otvorila notebook. Louisovi som zavolala hneď, ako som sa prihlásila.
-"Naučená?" škeril sa.
-"Nie. Potrebujem ešte desať dní"
-"A koľko máš?"
-"Dva" rozosmiala som sa.
-"Budem na teba ustavične myslieť, zlatko" žmurkol na mňa a ja som k nemu pocítila náhly príval ešte väčšej lásky.
Ten sa však hneď odplavil, keď som si všimla, čo je za ním.
-"Louis? Which one?"
Emma stála len v spodnom prádle a v rukách držala dva vešiaky, na ktorých boli zavesené hriešne nádherné šaty. Ultrakrátke šaty. Okej, uznávam, že mala peknú postavu, ale videla som lepšie. Tak napríklad Eleanor. Louis sa postavil a vtedy som si uvedomila, že má oblečené oba boxerky. S hrôzou som zaklapla notebook a dívala sa pred seba. Z letargie ma vytrhol až vyzváňajúci mobil. Louis. Nezdvihla som. Radšej som zatvorila oči a započúvala sa do piesne. Tá o pár sekúnd dohrala. Vystriedala ju ďalšia. Pohľad som vrhla na displej. Zoei.
-"Ahoj, zlatko. Mohla by si prísť či sa ešte učíš?"
-"Ehm, môžem" ozvala som sa.
-"Výborne. Čakám ťa" počula som jej smiech a zložila.
Ako mátoha som sa postavila a prešla ku skrini. Vytiahla som dlhý sveter a čierne legíny. Nechcelo sa mi vymýšľať niečo náročné. Keď som si sveter prevliekala cez hlavu, zacítila som Louisovu vôňu. Zadržala som dych a vlasy si zopla do vysokého chvostu. Do vrecka som si hodila mobil a peniaze, zamkla byt a zovrela kľúče v ruke. Na oči som si nasadila okuliare, na hlavu kapucňu a vyšla z budovy. Nikde žiadni novinári? Konečne. V duchu som sa uškrnula a prebehla o pár blokov ďalej. Zazvonila som a čakala, kým sa niekto uráči mi otvoriť.
-"Ahoj" vo dverách stála vysmiata Zoei s podivne vyzerajúcimi pásikmi na nohách.
-"Čo robíš?" pery sa mi začali samovoľne rozťahovať.
-"Depilujem sa. Nevidíš?" vtiahla ma dovnútra.
-"Zoeeeei!" ozvalo sa z obývačky.
-"Máme návštevu" odkričala späť.
-"Nehovor. Ten zvonček sa nedal prepočuť" dievčenský hlas sa zasmial.
-"Melanie, toto je Maggs. Maggie, toto je Melanie" usmiala sa a Maggie mi podala ruku.
-"Prepáč, ja som taká vždy" usmiala sa.
Zaškerila som sa a sadla si na zem.
-"Chceš?" Zoei na mňa pozrela s pásikom v rukách.
-"Radšej nie, ďakujem" uškrnula som sa.
Pásiky si nahrievali nad sviečkou a potom prikladali na vyčistené miesto. Trhali si ich navzájom a ja som sa o Maggie dozvedela, že nedávno bola na rande s Ollym a dnes ide opäť. Preto tie pásiky.
-"Vy ste sa zbláznili" skonštatovala som, na čo sme všetky vyprskli smiechom.
Tomlinsona som vypustila z hlavy a užívala si babskú jazdu.

I Want 39

31. srpna 2012 v 9:39 | Adminka;))xx |  I Want
Do konca týždňa to vedeli všetci. Chalani, Andrea aj otec. Ten sa samozrejme tešil najmenej. A samozrejme, že som si vyslúžila jeho krik. Nevnímala som, keď na mňa kričal, aká som nezodpovedná. Myšlienkami som bola úplne inde. V nedeľu chalani odlietali. Na letisku prekvapivo nebolo nikoho. Žiadne fanúšičky, žiadni novinári. Len ľudia ponáhľajúci sa za prácou, rodinou alebo už kamkoľvek. Stála som pri ňom a ruky som mala položené na jeho krku.
-"Budeš mi tak veľmi chýbať" opakovala som asi desiatykrát.
-"Aj vy mne, zlatko" odpovedal mi rovnako.
-"Dávaj si pozor. Uvidíme sa na vašom najbližšom koncerte, tu na Slovensku. Milujem ťa. Nezabudni na to, Zayn Malik. Budem ťa čakať. Drž mi palce, pri mojej maturite a okamžite mi zavolaj, keď prídete. Milujem ťa, milujem ťa, milujem..." zapchal mi ústa bozkom.
-"Ja teba tiež. Budem na teba myslieť, každý deň. Zavolám ti hneď. Milujem ťa. Tanya, no tak. Ššš... Neplač, zlatko" zotrel mi dve slzy palcom.
Začal ma bozkávať a prerušil nás až Louisov tichý hlas.
-"Zayn, aj my sa s ňou chceme rozlúčiť" povedal a vytrhol ma zo Zaynovej náruče.
Teraz ma pre zmenu stískal on.
-"Drž sa tu, zlatko. Viem, čo si mi vravela o tom drobcovi a Zaynovi to nepoviem, ale mám pocit, že sa celkom tešíš. Však sa nemýlim?"
Pokrútila som hlavou a zasmiala sa. Tak dobre ma pozná. Potom som putovala náručiami všetkých chalanov. Napokon som aj tak skončila v tom Zaynovom.
-"Dávajte si na seba pozor chalani. Ľúbim vás!" posledný krát sme sa pobozkali a potom sme si už len mávali.
Zayn mal slzy v očiach.
-"Miláčik neplač" stihla som mu zakričať.
-"Milujem ťa!" zakričal mi naspäť a potom sa mi stratili.
Bola som neskutočne šťastná, že je tam Katherine so mnou, pretože inak by som sa tam zrútila.
-"No tak, zlatko, ššš..." tíšila ma.
Oprela som sa o ňu.
-"Poďme sa niekde opiť"
-"Nemôžeš piť"
-"Damn! Tak poďme aspoň na kávu. Potrebujem smrťáka" zasmiala sa a chytila ma pod pazuchu "Wake up, dievča. Za chvíľu sú tu" usmiala sa.
-"Jasné, dva mesiace" snažila som sa brať to pozitívne.
Bohužiaľ. Až príliš som sa k nim pripútala.

O mesiac
Prvý týždeň bol najťažší. Snažila som sa učiť, no stále som myslela len na chalanov. Volali sme si každý večer a niekedy sa pripojil aj Louis, Liam, Harry alebo Niall. Najviac mi pomáhala Katherine. Práve preto sa do nášho rozhovoru so Zaynom najviac pripájala ona a Liam. Bola som objednaná k svojej gynekologičke, ktorá mi potvrdila tehotenstvo, no zároveň ma upozornila, že je rizikové. Druhý týždeň bol už o máličko lepší. Učilo sa mi ľahšie a chalanov som videla každý večer. Všetkých. Opisovali mi svoje dni. Užívali si koncerty, fanúšičky a atmosféru. Minulý týždeň za mnou prišiel Ondrej. Vlastne za Tomášom, ale on nebol doma a tak sme sa rozprávali v kuchyni pri čaji. Konečne som sa cítila ako doma. Jane sa mi síce neozvala, ale nechala som to tak. Ona sa nechce rozprávať. Minulý týždeň som maturovala. Áčka. Bola som na seba hrdá a patrične som to oslávila horúcimi malinami s Kath. Smiali sme sa a spomínali na školské časy. Dnes je štvrtok a ja som zajtra opäť objednaná ku gynekologičke. Sedela som v kuchyni, keď zaštrkotali kľúče. Otec bol ešte v práci, takže to musel byť len Tom.
-"Tánička? Si doma?" zakričal na prahu.
-"Áno" usmiala som sa a rozbehla sa do predsiene.
Stáli tam aj s Andreou a asi dvoma kuframi. Práve sa vrátili zo svadobnej cesty. Neviem ako sa im podarilo našetriť, ale boli na Kanárskych ostrovoch. Na dva týždne. Závidela som im.
-"Welcome home" žmurkla som na nich.
-"S angličtinou teraz na mňa dlho nechoď" zasmiala sa Andrea a objala ma.
Potom som skončila v dusivom objatí svojho brata, ktoré mi pripomenulo objatie mojich piatich lások. Potriasla som hlavou aby som si vyjasnila myšlienky.
-"Okej, vybaľte sa a ja si zatiaľ odskočím" usmiala som sa a pobrala sa do kúpeľne.
Naozaj som potrebovala ísť na záchod. Nie! Nie, nie, nie, nie! Vydrž drobec. Musím ťa zachrániť. Panikárila som, keď som zbadala, že krvácam.
-"Tomáš?" vbehla som mu do izby.
-"No?" ozval sa mierne unavene.
-"Odvezieš ma do nemocnice?"
Obaja na mňa prekvapene pozreli.
-"Krvácam" povedala som a rozplakala sa.

Change is Gonna Come 6

31. srpna 2012 v 1:52 | Adminka;))xx
Zrazu som pocítila niečiu ruku na mojom ramene. Onedlho na mojich nohách. Cítila som, ako mi ich niekto chytil za kotníky. Zľakla som sa, čo ma prinútilo otvoriť oči. Zapla som stolnú lampičku a spoznala Harryho ako mi drží kotníky a Nialla rameno. Niall mi naznačoval, že mám byť ticho a zavrel mi ústa. Občiahol mi ruku pod moje prsia, aby ma poriadne zachytil a mohli ma zdvihnúť. Harry za nohy, Niall za ruky, pričom mi stále držal zavreté ústa. Vyviedli ma z izby von, no cestou si stihli poriadne zanadávať ako kopali do všetkých stoličiek a kufrov. Liam opatrne zavrel dvere a tí dvaja ma opatrne položili na zem. So svojou pomocou som sa postavila a začala pošepky kričať.
-,,Zbláznili ste sa?! Viete ako som sa zľakla?!" pozrela som na Nialla a Harryho ,,Koľko je vôbec hodín?" opýtala som sa a pritiahla som si ruku toho s orieškovými očami.
On jediný mal hodinky.
-,,Pol druhej?! Hrabe vám?!"
-,,Už toľko nekrič!" zahriakol ma ten tmavý.
-,,Môžem kričať koľko len chcem! Nie je to tvoja vec!" odsekla som, oprela som sa o stenu, zhlboka sa nadýchla a pohľadom si ich premerala.
Všetci v pyžamách, bosý a strapatý. Tmavému bolo vidno tetovanie na predlaktí, mikrofón a Harrymu vykukovalo tiež. Hviezda na ľavej ruke s nejakým nápisom a na zápästí ľavej ruky dokola napísaná nejaká veta. Asi citát. Usmievali sa a len tak na mňa pozerali akoby čakali, čo zavelím.
-,,A čo teraz?" spýtala som sa nakoniec.
-,,Teraz? Nevieme," začali sa rehotať.
-,,Psst! Tichšie! Spia tu ľudia" zahriakla som ich.
-,,My vieme," smial sa Niall.
-,,Ach," nahlas som si vzdychla a šla naspäť do izby.
Mykla som kľučkou, ale bolo zamknuté. Isteže, bez kľúčika sa tam ani nedostanem.
-,,Ako ste sa tam dostali?" zvrtla som sa k nim.
Harry držal v ruke kľúče a hompáľal s nimi vo vzduchu. Chcela som mu ich zobrať, no len čo som zdvihla ruku, uhol nimi.
-,,Louis, chytaj!" hodil ich tomu, ktorého meno som nevedela a nevedela som ho ani poriadne opísať.
Vôbec nič o ňom tak isto neviem. Takže Louis. Vykročila som k nemu a tesne pred ním zastala.
-,,Takže, Louis! Konečne viem tvoje meno a si ho aj zapamätám. Dáš mi prosím tie kľúče? Som unavená." nechcelo sa mi nejako šalamúnsky rozmýšľať čo mu poviem.
Povedala som prvé, čo ma napadlo.
-,,Ha! Za to, že si nevedela moje meno ti ich nedám. Zatiaľ," mrkol na mňa a potom mrkol ešte raz na ostatných.
Tí sa rozutekali smerom ku schodom. Louis na mňa pozrel, usmial sa a rozbehol sa aj on.
-,,Hey! Chalani!" kričala som na nich a bežala za nimi.
Po čase ma to ale prestalo baviť a naštvala som sa. Naštvaná som bola aj pred tým, ale teraz som sa odula. Krokom som šla smerom, kadiaľ mi utiekli. Hotelom sa ozýval ich smiech a dupot, až sa čudujem, že po nich ešte nikto nezačal vrieskať. Nedokončený spánok na mňa doľahol a mozog začal zvažovať možnosti nocľahu. Kľúče od nich nezískam. Neviem kam utiekli a keby som ich aj našla, neviem, čo na nich platí. Čím by som ich odstavila. Sedačka tu nikde nie je a chcem ostať na poschodí, pre istotu. Pokiaľ viem, náhradný kľúč je len jeden, potom vylamujú dvere a to nie je treba. Balkónom sa tiež nedostanem, musela by som zobudiť niekoho, kto spí nad nami. Sadla som si teda na zem, oprela sa o stenu, nohy vystrela pred seba a preložila. Radšej takto prebdiem celú noc, než mamu budiť.
Louis:
Bola to ona. To dievča, čo som zrazil a čo sa mi tak zapáčilo. Celé dni ma žralo ako sa má a či je v poriadku. Ako sa zdá, má iba zlomené zápästie. Vydýchol som si, ale celý čas som nedokázal vyriecť ani jedno slovo. Nemo som na ňu pozeral, neschopný slova, nedokázal som sa ani predstaviť. Objal som ju, ale to bolo asi jediné čo som dokázal. Telom mi prešlo milión mravcov a v bruchu mi lietali motýle. Nedokázal som to zastaviť. Prišlo to samo od seba, ale nevzdoroval som tomu. Konečne po dlhom čase som sa zamiloval. Viem, je to priskoro povedať, že ste sa zamilovali, keď ju ani nepoznáte, ale...zázraky sa dejú a toto je jeden z nich. Ešte nikdy sa mi to nestalo. Chalani im porozprávali čo sme zač a potom sme sa premiestnili do konferenčnej sály. Tam prebehli zvyčajné blbosti, čo sa týka zmluvy a podobného. Celý čas som ju sledoval a časť môjho ja bolo šťastné. No to druhé ja ma vracalo stále nižšie a nižšie, do reality. Mám sa jej priznať, že som ju zrazil ja? Ako zareaguje? Keď všetci odišli, my sme tam ostali a riešili to.
-,,Guys, ja to asi nevydržím," priznal som sa.
-,,Čo myslíš? Ak potrebuješ na WC, choď," reagoval Liam.
-,,Nie. Rose je tá, ktorú som zrazil"
-,,T-to je ona?" koktal Harry.
-,,Vy ste ju nespoznali?" neveriacky som sa pýtal.
-,,Nie. Nespoznal som ju. Bola iná," riekol Niall.
-,,Nebola. Ja neviem čo mám robiť," vzdychol som.
-,,Loui, nehovor jej to. Nie si v tom sám, sme v tom spoločne. Ak by sa to náhodou dostalo von, na svedomí to máme všetci," až príliš rozumne prehovoril Harry.
-,,Keď ja neviem"
-,,Louis. Ak sa to dozvie, bude to vonku. Je predsa nažive a zdá sa, že aj celkom zdravá. Nemyslím si, že utrpela ujmu na zdraví," tľapol ma po chrbte Zayn.
Smutne som na neho pozrel a potom na všetkých. Majú pravdu? Prečo teraz Liam nič nehovorí? Som najstarší, mal by som vedieť čo robiť ale pri nej nie. Pri nej sa mi srdce zastaví. Poslúchol som teda, nadýchol sa a šli sme na izbu.

Forever with you 27

31. srpna 2012 v 1:32 | Adminka;))xx |  Forever with you
Ako som hovorila, s otcom bol problém. Vôbec ma nechcel pustiť.
-,,Nemôžem ťa s ním len tak pustiť do Londýna"
-,,Prečo? Veď Nialla poznáš. Nie je to nejaký chalan, ktorého som spoznala včera. Poznáme sa odmalička. A teraz spolu chodíme"
-,,No veď práve!"
-,,Oci, mám 18!"
-,,Pán Peterson, ak sa bojíte že by sme...no, vieme čo..." zamiešal sa do toho Niall.
-,,Ide ti len o to? Kvôli tomu ma nechceš pustiť?"
-,,Áno, si moja jediná dcéra. Moje malé dievčatko"
-,,Môžete mi veriť. Nebudeme..." povedal Niall.
Do prehovárania sa pridala aj mama. Odtiahla otca do vedľajšej izby. Po minúte sa vrátili. Mama ho potľapkala po chrbte a postrčila ku nám.
-,,Dobre teda. Naozaj ste už dospelí a rozhodujete sa samy. V skutočnosti by si sa nás ani pýtať nemusela. Môžeš ísť. Niall, verím ti. Ale ak sa niečo stane alebo sa dozviem niečo čo by som sa nemal, alebo nedozviem niečo čo by som sa mal ako prvý, vieš čo to znamená" zahľadel sa na Nialla.
-,,Ahm...nemôžem sa stretávať s Jessicou?"
-,,Nie, vytiahnem zo šatníka vzduchovku a nevrátim ju pokým ťa netrafím"
-,,Oci!" namietala som.
Začal sa smiať.
-,,Robím si srandu. Jessica, poď sem" vrúcne ma objal a Nialla potľapkal silno po chrbte.
-,,Oci , veď neodchádzam dnes. Až zajtra"
Zvyšok dňa sme strávili pred naším domom na schodoch. Len tak sme tam sedeli a rozprávali sa o všelijakých veciach.

Druhý deň
Mám všetko? Čo tam budem potrebovať? Čo si mám dať na seba? Nakoniec som si rozhodla dať bledomodré rifle, bledučké modré tričko a na to rifľovú bundu. Ešte modré číňany a kabelku s modrobielymi pásikmi. Doladila som náušnice a make-up a bola som hotová. Nahádzala som si veci do kabelky a pridala sa k Niallovi, ktorý ma už čakal na chodbe. Rozlúčila som sa s našimi, Niall si podal ruku s mojím otcom, mame dal pusu na líce a mne pomohol s kufrom do taxíku. Posledný krát sme ešte zakývali a potom sa už taxík pohol a náš dom mizol v diaľke. Predtým ako nám odletelo lietadlo, nás prepadlo zopár fanúšičiek. On sa s nimi slušne odfotil a popodpisoval sa im aj na všetky slušné miesta na tele. Jedna sa tam objavila taká šialená že mu dala bozk na ústa. Nič som nehovorila. On ma ale zavolal a pred nimi všetkými ma pobozkal.
-,,Zoznámte sa, toto je Jessica. A tieto pery patria iba jej"
Tá baba bola taká červená a hneď aj zmizla. Asi si myslela že si ho tým bozkom získa alebo čo. V každom prípade to bolo od neho veľmi milé čo povedal a že ma im aj predstavil. V lietadle mi rozprával o chalanoch. Čo majú radi, čo nie, aký sú, aký nie sú, niečo o Danielle aj Eleanor a tak všeobecne. O nich.

Don't You Want Me? 22

30. srpna 2012 v 19:42 | Adminka;))xx |  Don't You Want Me?
-"Taaaak, čo si dáš?" pozrel sa na mňa Niall rukou sa opierajúc o pult v Starbuckse.
Obzerala som sa okolo seba.
-"Ja neviem, čo objednáš" usmiala som sa.
-"Tak si dáme karamelové latté, to je najlepšie" zaškeril sa.
-"Mmm, mňam" povedala som a úsmev mi neschádzal z pier.
Vopchal mi kelímok do rúk a spoločne sme vyšli z dverí kaviarne.
-"Ďakujem" usmiala som sa, keď sme zastavili kúsok odtiaľ "Nabudúce pozývam ja"
-"Za málo a to si ešte rozmyslím"
-"No, nie žiadne rozmýšľanie, pozvem ťa" zamračila som sa na neho.
-"No dobre, dobre...niekedy...možno"
-"Neštvi ma"
-"To by som si nedovolil"
-"Som rada, dobre ja už musím ísť, ešte raz ďakujem a odkáž to tomu Harrymu prosím"
-"Rozkaz! A nemáš za čo"
-"Bye" usmiala som sa.
-"Bye" opätoval mi úsmev.
Otočila som sa a pridala do kroku, aby som sa dostala do školy na zvonenie. Školu sme ako inak znova iba presedeli. Napísala som Jess, či stretnutie platí a čakala na odpoveď. Na štvrtej hodine mi zapípala spätná SMS-ka. Teda myslela som si, že od nej a to čo som tam uvidela a prečítala si aspoň dvadsať krát ma dorazilo.
"Would U like to be my girlfriend? :P H. xxx"
-"Čo robíš?" sadla si ku mne Vivienne.
Neodpovedala som, oči som mala dokorán otvorené a hľadela pred seba.
-"Počúvaš?" zamávala mi rukou pred očami.
Pomaly som prikývla a podala jej mobil. Vyvalila oči na obrazovku, potom zažmurkala a pozrela sa mi do mobilu znova aby sa presvedčila, či to tam naozaj bolo.
-"To je krásne" usmiala sa a podávala mi mobil späť.
Aj mne sa pery roztiahli do širokého úsmevu.
-"Ja viem"
-"Takže je to už oficiálne, je super, že mu to došlo takto samo"
-"Včera sme sa o tom rozprávali, ale netušila som, že by urobil niečo také"
-"Čo mu odpíšeš? Alebo môžem mu odpísať?" natiahla sa mi po mobil.
-"Niee!" vytrhla som jej ho z rúk "Troška ho potrápim"
-"Ahááá!" chápavo pokývla hlavou "Ty zákerák"
Diabolsky som sa zasmiala.
-"Snažím sa"
Po škole mi zavolala Jess, rýchlo som si zaniesla domov tašku zo školy a bežala na miesto stretnutia.
-"Ahoooj!" zakričala som na ňu.
Stála mi chrbtom a otočila sa za mojím hlasom.
-"Hi!"
Dobehla som sa ku nej a prudko ju objala.
-"Ako bolo?" hneď som sa začala pýtať.
-"Ani si nevieš predstaviť ako skvele, ešte by som to zopakovala" usmievala sa.
-"Ideme?" ukázala som na dvere Starbucksu.
-"Samozrejme" usmiala sa na mňa.
Sadli sme si za stôl s kelímkami kávy v ruke.
-"A ty čo?" nadvihla obočie "Už niekto?"
-"Ani neviem" mykla som plecom.
-"Počkaj! Takúto odpoveď som už dlho nepočula, vždy je to nie a teraz neviem, no dávaj, vyklop to!" smiala sa.
-"Tak jeden by sa našiel"
-"Aký je? Rozprávaj!"
-"Vysoký" mykla som plecami.
-"Nehovor!?! To je super, že som sa dozvedela práve túto podstatnú informáciu, že je vysoký, veď aj Tom je...Hovor viac"
-"Okej okej" smiala som sa "Je vysoký, milý, kučeravý, zelenooký, je proste krásny, cítim sa s ním skvele, mám pocit, že je to ten pravý" zaškerila som sa a do líc mi vystúpila červeň.
Jessica sa zasmiala.
-"Gratulujem. A koľko má rokov?"
-"Osemnásť"
-"Takže pre teba" žmurkla na mňa.
Prikývla som.
-"Volá sa?"
-"Harry"
-"Kúzelník hej?"
-"Rob si srandu" povedala som ironicky.
-"To ja rada"
-"Všimla som si"
-"A druhým?"
-"Načo ti budem hovoriť druhé meno?"
-"Lebo to chcem vedieť!"
-"Styles" povedala som a všimla si že sa na mňa pozrela skupinka mladších dievčat.
Radšej som sa znova pozrela na Jess. Na tvári mala zamyslený výraz.
-"Niečo mi to hovorí, počkaj..." zdvihla ukazovák "Nie je on náhodou z X Factoru?"
Myslela som, že jej to dôjde, pretože ona rada pozerá súťaže tohto typu. Pomaly som prikývla.
-"One Direction?" opýtala sa a dievčatá na ňu zazreli.
-"Áno"
-"Wow!" chvíľu ostala nehybne sedieť, na nič iné sa nezmohla.

Claire! 5

30. srpna 2012 v 15:23 | Adminka;))xx |  Claire!
Celý deň sa mu vyhýbala. Nevedela by sa mu pozrieť do očí a nespomenúť si na svoj nezmyslený výbuch pravdy. Nikomu to nikdy nepovedala. Nikto nikdy nevedel ako sa cíti. A tomuto snobovi sa to podarilo. Spomenula si na ten jemný osteň žiarlivosti, keď sa smial s tou štetkou Melanie. Dívala sa ako nakláňa hlavu dozadu a smeje sa. Alebo keď ich našla objímať sa. Teraz bola polnoc a ona stála úplne nahá v kúpeľni a hľadela do zrkadla na telo, ktoré tak nenávidela. Nenávidela svoju bledosť, pretože v jej predstavách bola bledá aj jej matka. Nenávidela svoje tmavé oči, pretože kedysi sedeli v hlave štetky. Mala chuť sa rozplakať, ako vždy keď takto stála, no keby ju niekto našiel, bola by radšej keby ju videli nahú, než plakať. Bola to pre ňu väčšia pokora. Zavrela oči a vyprázdňovala si myseľ. Potom vošla pod sprchu. Cítila ako jej napätie z pliec odnáša voda cez výlevku preč. Erick sa zatiaľ prebudil na zvuk vody. Sadol si, poobzeral sa. Všetci tuho spali. Prešiel si rukou cez tvár a vlasy a potichu zliezol dole. S otcom o takomto čase zišli dole do kuchyne a jedli mamine koláče, potom si rozprávali príbehy z celého dňa, lebo keď jeho otec prišiel, Erick spal a keď Erik odchádzal, spal otec a tak sa rozprávali každú noc aspoň 20 minút o polnoci. Erick kráčal za zvukmi. Vychádzali z chlapčenských kúpeľní. Začudoval sa, lebo si bol istý, že v izbe všetci chlapci spali. Vyzul si papuče a po prstoch prešiel do spŕch. Zastavil sa keď ju uvidel. Jeho telo okamžite zareagovalo, krvný obeh sa zrýchlil, zmeravel. Mala zavreté oči a pružné, hladké telo. Bolo bledé, ba priam až priesvitné a v objatí vody vyzerala ako bohyňa. Roztiahnutými prstami si prehrabávala mokré vlasy a na telo si natierala mydlo. V tvári mala akýsi pokoj. Jemne sa mu zakrútila hlava a oprel sa o umývadlo, no bola to chyba. Umývadlo bolo zle položené, zavŕzgalo. Claire sa okamžite zvrtla. Prekvapilo ho, že sa okamžite nechcela zakryť. Chvíľu na neho akosi divne hľadela, no potom sa usmiala, úsmev pôsobil kruto, alebo skôr úškrn. Ten úsmev používali prostitútky vo filmoch. Zaťal zuby, keď k nemu vykročila. Krútila bokmi ako pôvabná tanečnica, oči na neho zvodne upierala. Zastala tesne pri ňom. Erick nedýchal, len tuho zvieral jednou dlaňou umývadlo a do druhej si zarýval nechty. Mokrým ukazovákom prešla od jeho kľúčnej kosti, po okraj pyžamy. Zrazu oľutoval, že si neobliekol na noc tričko. Cítila ako sa mu napli slabiny. Zbadala to. V očiach sa jej zablýskalo. Jemne stúpla na špičky, objala ho okolo krku a pobozkala. Mokré telo si pritisla k jeho telu. Cítila naskakujúce zimomriavky. Ani nevedel ako, zrazu ju objímal. Chcel ju objať tak, aby ju nebolo vidno. Bozk jej však neopätoval, odtiahol tvár.
-"Nie, Claire," šepol bez dychu.
Cítil ako sa rozhorúčila. A cítil jej narastajúci hnev, no stále si udržiavala ten slizký úsmev. Tentoraz dlaňami prešla po jeho tehličkách. Pobozkala ho na jednu z nich.
-"Povedal som nie" schmatol uterák, ktorý bol od neho asi meter vzdialený a zakryl doň poklady jej tela, i keď z mysle ich nevedel vymazať.
Tvár jej stuhla. Vedel ako sa cíti. Odmietnutá, nahnevaná.
-"Vezmi si moje telo!" prikázala mu takmer chladne a znova k nemu chcela podísť, no on šikovne odstúpil čo najďalej dozadu a odstrčil ju.
-"Nie, Claire," zopakoval.
O čo jej ide?, behalo mu hlavou. Zrazu pochopil, keď jej v očiach videl bolesť miešanú so zúrivosťou.
-"No ták, vezmi si ho. Chceš ho. Cítim to. Vidím to. Tak prečo, keď sa ti sama núkam, ma nechceš?" vrčala, skôr sama pre seba ako pre neho.
-"Nie si tvoja matka, Claire," povedal len.
Tentoraz ona zmeravela. Pohŕdavo, sarkasticky a sucho sa zasmiala.
-"Som ako ona, nevidíš?" spustila osušku.
Rýchlo ju dvihol a znova ju zakryl.
-"Zabaľ sa do toho!" povedal potichu.
Snažila sa zhodiť tú osušku.
-"Povedal som, obleč sa do toho!" povedal to rovnako ticho, no v jeho hlase zarezával prísny príkaz.
Nevedno prečo, zabalila sa doň. Odvrátila tvár, dva krát zažmurkala a potom sa znova na neho pozrela. No osuška sa dlho neudržala, znova spadla a skôr ako ju stihol dvihnúť, ju odkopla preč. Až pod sprchy. Odstúpil od nej, otočil sa, no počul ako sa k nemu blíži. Jedným krokom k nemu pristúpila, teda pred neho. Zavrel oči. Znova ho objala, teplé prsia si pritisla na jeho hruď. Odsotil ju tak prudko, že spadla na zadok. Vrátil sa po ručník, z ktorého prúdom tiekla voda. Vyžmýkal ho, vrátil sa ku Claire, ktorá stále sedela šokovane na zemi a prikryl ju.
-"Nie si ona. Nemusíš byť ako ona. Nepoznám ťa, môžeš byť ako ona, no ty to môžeš zmeniť! Tak sa láskavo postav a nechovaj sa jak nejaké trinásťročné decko z pedofilného románu," vrčal jej do ucha.
Dvihla hlavu, v očiach zmučený výraz. Tvár mu zmäkla. Prečo jemu? Prečo jemu odhalila toľko? Pohladil ju už po suchom líci.
-"Nebudeš ako ona, sľubujem" bol to nezmyselný sľub a nevedel, ako k nemu prišiel, no len sa počul ako to vraví.
Zavrela oči. On vstal a odišiel preč. Cítil sa vyčerpaný, no zároveň plný sily. Ona tam ostala sedieť. Ako kôpka špiny. Cítila sa ako špina. Pár krát toto už predviedla a vždy jej to vyšlo. Bola nádherná, jej telo bolo nádherné a žiadny chlap ju nikdy neodmietol. Okamžite ju pretiahol, no ON ju odmietol. Úbohý pracháč. Snob! Buzerant! Idiot! Veď videla ako po nej túži. Vždy sa po takomto niečom cítila ako špina, istým spôsobom ju to napĺňalo. Zlobou, bolesťou a pocitom, že je nič. Rozplakala sa. Po rokoch sa rozplakala. Jeho odmietnutie do nej strelila dýku, vedela, že tam ostane navždy.

More then We 1

30. srpna 2012 v 15:06 | Adminka;))xx
"Okamžite sem príď!!! Je to vážne! Leila"
Prečítala som si sms-ku. Strčila som mobil do vrecka, zamkla som dom a šupla som kľúče do druhého. Leila nebýva ďalekom, takže som u nej bola za 10 minút (bolo by to 5 minút ale ako poznám jej "pohotovosti", tak som kráčala pomaly a vychutnávala si ranný čerstvý vzduch). Zaklopala som na dvere, ani som sa nenazdala a Leilina ruka ma stiahla dnu rýchlosťou svetla.
-,,Že tu už si!!´´ vyhŕkla na mňa.
-,,Jasné jasné tak čo je tá tvoja pohotovosť?´´
-,,Nemôžem sa rozhodnúť ktoré tričko si mám zajtra obliecť´´ povedala a nahodila výraz najnešťastnejšej osoby na zemi.
Uškrnula som sa.
-,,Tak a medzi ktorými sa nemôžeš rozhodnúť?´´
-,,Týmito"
Ani neviem ako som ležala pod hromadou tričiek, bolo ich najmenej 30!!! Vzala som prvé ktoré mi prišlo pod ruky a podala jej ho.
-,,Zober si toto!´´
-,,Vážne? Myslíš? Toto sa mi páči zo všetkých najmenej!"
-,,Och Lei!!!´´ pozrela som sa do hromady tričiek a zahliadla som farebné tričko vyzeralo ako pomaľované štetcom.
Strašne sa mi zapáčilo, zobrala som ho do rúk a hodila jej ho na hlavu.
-,,Toto! A žiadne ale!´´ začali sme sa smiať a odložili sme ostatné trička.
Ach vlastne som sa zabudla predstaviť. Som Izabella, mám 19 a dá sa povedať že mám tak trochu ,,ostrý jazyk´´, ale som fééééést ukecanááá a zajtra s mojimi naj naj naj naj naj kamoškami odchádzame na výšku do Londýna, nebudeme bývať na intráku pretože naši rodičia sú dobrý priatelia, majú tam spoločný dom a tak ideme tam + máme aj prácu pretože Albetina ( spolužiačkina) teta tam má nejakú firmu. Neviem presne čo, ale niečo s módou. Moje kamošky, Leila (19), tú už poznáte, síce jej pohovotovosti sú dôležité asi tak ako to že v Decembri nasnežilo a vyzerá to že je namyslená, ale je úplný opak. Je to skvelá baba!! Bilí (19) je známa tým že keď jej prepne, nedá sa jej povedať, inak ako retardovaná opica!! A Tess (19), máme veľa spoločných vlastností a trochu sa aj podobáme (nie veľmi ale ten kto nás nepozná tak sa nás pýta či sme rodina). Lepšie kamošky si neviem predstaviť, kamarátime sa už od základky. Od Leili som odišla o 5 popoludní pretože som si potrebovala dobaliť pár vecí. Ráno o 9 sme sa mali stretnúť u Tess.

Večer som zaspala už o 20:00 a tak som ráno vstala okolo 7:30 a v ušiach mi znelo:
-,,I just saw Haley's Comet, she waved Said, Why are you always running in place? Even the man in the moon disappeared Somewhere in the stratosphere. Tell my mother, tell my father I've done the best I can To make them realize this is my life, I hope they understand I'm not angry, I'm just saying Sometimes goodbye is a second chance´´
(Áno, som z tých ktorý zaspávajú so slúchadlami v ušiach a áno, milujem rock, to je môj štýl, takisto ako mojich naj naj naj...kamošiek. No čo vám poviem, proste sme sa našli!) O 8:20 som sa rozlúčila s mamkou a starším bratom (otca nemám, teda mám, ale opustil nás keď som mala asi tak 1 rok, takže som ho ani nepoznala a proste ho už za otca nepovažujem, ani nevieme kde je. Mňa a brata vychovala mamka sama, no tiež sa mi nejako extra nevenovala pretože ,,žila´´ prácou, takže som vlastne vyrastala s mojím bratom, ktorý je však o 6 rokov starší a tak keď som mala 14, odišiel do zahraničia pracovať. Prakticky som odvtedy bola sama, ešte že som mala kamošky, ale RODINA je RODINA!!!!) a vyrazila som do Tess. Keď som k nej prišla, bolo 8:45 a Bilí a Leila prišli 5 minút po mne.
-,,Tááák pripravené na odchod?´´ spýtala sa Bilí.
-,,Jasne!´´ odvetili sme a vydali sme sa na cestu na letisko.

Bol som, som a vždy budem tu s tebou 3

30. srpna 2012 v 14:48 | Adminka;))xx |  Bol som, som a vždy budem tu s tebou
Vrátila som sa a Zayn už ležal v posteli. Ľahla som si k nemu a čakala kým zaspí. Po chvíli zaspal a ja som mohla uskutočniť plán. Postavila som sa z postele a odišla za Doniyou.
-"Lax. Poď ideme ťa skryť. Premýšľala som kde by som ťa mohla skryť a nakoniec ma napadla pivnica"
-"Pivnica? Až tam dôjde tak ma hneď nájde"
-"Nie. V pivnici máme dvere. Je to vlastne únikový tunel"
-"Kde ten tunel vedie?"
-"Ku vám do pivnice"
-"Čože?!" vypúlila som na ňu oči.
-"Naše rodiny sa poznajú už veľmi dlho. V minulosti ten tunel vykopali a až doteraz sa používa"
-"Prečo som to nevedela?"
-"Neviem. Teraz poď. A v tom tunely nezablúď sú tam ešte nejaké odbočky. Tie odbočky neviem kde vedú, ale zakázali nám ich vyskúšať. Vraj je to nebezpečné"
-"Dobre povedz mi kade mám ísť"
-"Tu je mapa. Je tvoja, tvoji rodičia ti ju odmietli dať aby si ten tunel nepoužívala. Neviem aký mali dôvod"
-"Sú tu aj tie bočné uličky" zapozerala som sa na mapu.
-"Len ich neskúšaj. Najlepšie bude ak sa napríklad skryješ na začiatku tejto uličky a ďalej nepôjdeš"
-"Dobre"
Doniya ma chytila za ruku a viedla do pivnice. Otvorila dvere, vlastne to neboli ani dvere. Bolo vidno, že sú staré, používane stovky rokov.
-"Veď ja sa do rána vrátim" povedala som a vstúpila do tunela.
-"Veľa šťastia" povedala Doniya a zatvorila dvere.
Tak som sa vydala na cestu a zastavila na mieste kde mi poradila Doniya. Nakoniec som tam aj zaspala.

Zayn:
Ráno som sa zobudil a Lax pri mne už nebola. Myslel som, že bude v kúpeľni. Tak som sa tam pozrel ale nebola tam. Zišiel som dole ale nikde jej nebolo. Naposledy bola za Doniyou. Rýchlo som vybehol do Doniyinej izby. Doniya spala tak som ju zobudil.
-"Kde je Lax?!"
-"Čože?"
-"Počuješ! Kde je?!"
-"Pokoj, mala by byť niekde v dome"
-"Nie je!"
-"Čože?!"
Doniya:
Ráno ma zobudil Zayn s tým, že kde je Lax.
-"Čože?" opýtala som sa zaspato.
-"Počuješ! Kde je?!"
-"Pokoj, mala by byť niekde v dome" včera mi to tak povedala, že do rána sa objaví.
-"Nie je!" povedal Zayn.
-"Čože?!" vyskočila som z postele a začala panikáriť "Vravela, že do rána bude naspäť. Tak ako sme sa dohodli. Čo sa jej stalo?"
-"Kde išla?"
-"Do tunela"
-"Doniya! Do tunela nesmie chodiť!"
-"Prečo?"
-"Pretože tam sú duchovia jej rodiny! Neverím na to, ale teraz? Jej rodičia hovorili, že keď tam vstúpi budú sa chcieť pomstiť"
-"Hádam neveríš na také nezmysli" smiala som sa.
-"Teraz už áno"
-"Nepanikári, poď pôjdeme sa pozrieť. Možno len zaspala" rýchlo som na seba hodila mikinu a so Zaynom odišli do tunela.
Našli sme ju na mieste kde sme sa dohodli.
-"Lax!" keď som ju uvidela rozbehla som sa k nej.
Spala.
-"Ja som ti hovorila, že len zaspala"
Zayn ju zobudil a odviedol preč.
-"A že tu straší!" smiala som sa a išla za nimi.
Zayn otvoril tunel a vošli sme do pivnice.
-"Kde straší?" opýtala sa Lax.
-"Vraj v tom tunely"
-"A ty si ma tam poslala?!"
-"Nevedela som to. Dnes mi to povedal Zayn. Ale pochybujem, že tam straší. Už viem! Viem čo je v tých bočných uličkách"
-"Čo?" opýtal sa Zayn.
-"Upíri! Ako v Upírskych denníkoch. Viete v tej hrobke pod zemou" smiala som sa ako šialená.
Zrazu do pivnice vošiel otec.
-"Čo tu robíte?"
-"Boli sme pozrieť tunel" povedala som.
-"Zbláznili ste sa?! Lax tam dúfam nebola"
-"Možno" povedala som a otec po mne zas vyletel.
-"Ty si asi nepočúvala príbeh. Žijú tam..."
-"Áno počula. Zayn mi to povedal. Ale nič sa jej nestalo. Bola tam celú noc a je v poriadku"
-"Len aby!" povedal otec a odišiel.
Lax:
-"Prepáčte, ja už musím ísť" povedala som.
-"Ešte nie" prosila Doniya.
-"Prepáč ale dohodla som sa s kamarátkami" otočila som sa a odišla.
Vyšla som z domu a zavrela za sebou dvere. Zrazu ma niekto chytil za rameno.
-"Počkaj" povedal.
Otočila som sa a za mnou stál...

Another World 49

30. srpna 2012 v 13:41 | Adminka;))xx |  Another World
-"Aké bolo rande?" pýtala sa Doniya, keď som jej šišatú hlavu zbadala na obrazovke svojho laptopu.
-"Rande bolo fajn," pošepla som a dívala sa do neznáma.
-"A? Pobozkal ťa? Alebo niečo viac?"
-"Nie, sme kamaráti"
-"Ako to, dopekla, myslíš, že ste kamaráti?!" rozhodila nechápavo rukami.
-"Jednoducho sme sa zhodli na tom, že by nám to neklapalo," odvetila som pokojne.
-"Ale prečo?"
-"Lebo to tak obaja cítime"
-"Ale prečo ťa potom pozval?!"
-"Pretože Mike do neho hustil"
-"A prečo si s ním niekam chcela ísť ty?"
-"Lebo mi bol sympatický"
-"Ja si môžem nohy dolámať, aby som ti zohnala perfektný outfit a všetko okolo toho a vy ste KAMARÁTI?!"
-"Tak prepáč, že ľúbim tvojho brata!" vykríkla som s nervami v koncoch a z očí sa mi pustil vodopád sĺz.
-"To je teraz jedno! Počkaj, čože?" zasekla sa Doniya.
-"Nič," zamrmlala som.
-"Ja som to počula. Och, Cheyenne, zlatíčko, ja som taká šťastná, že si si to konečne priznala!" vypískla a začala sa usmievať od ucha k uchu.
Okamžite ju prestalo zaujímať, že s Lukom som len kamarátka. Chvíľu si tam vykecávala o tom, aký z nás bude pekný pár a ja som bola stratená vo svojich myšlienkach. Rozmýšľala som, prečo sa Zayn ani neozve, keď som ho tak "namotala", ako vraví Doniya. Alebo prečo o sebe nedá aspoň vedieť. Alebo kde vlastne je.
-"Hej! Vnímaš ma?!" opýtala sa Doniya a ja som precitla.
-"Samozrejme"
-"Čo som sa teda pýtala?"
-"Či ťa vnímam"
-"To predtým, ty trúba"
-"Ech, neviem?"
-"Či poznáš One Direction!"
-"Niečo mi to hovorí, ocko ich mal fotiť. Prečo?"
-"Lebo mám dva lístky na ich sobotňajší koncert v Sheffielde. Pôjdeš so mnou, však?" opýtala sa a vykúzlila psie oči, aké vie len ona.
-"Neviem. Načo? Ani ich nepoznám. Vezmi Saafu, poteší sa"
-"Ona nechce ísť. A ja chcem ísť s tebou!"
-"Ale no ták, Doniya"
-"Žiadne ale! Proste pôjdeš"
-"Ale veď ich ani nepoznám, neviem čo sú zač!"
-"To nevadí, zabavíme sa"
-"O tom pochybujem..."
-"Ver mi"
-"Fajn. Kedy to je?"
-"Proste povedz rodičom, že zajtra a v sobotu prespíš u mňa. Môžeš im spomenúť aj ten koncert"
-"A keď ma nepustia?"
-"O to sa nebojím. Takže pôjdeš?"
-"Keď inak nedáš"
-"Cheyenne, ja ťa zbožňujem!"
-"Zrazu..."
-"Vždy som ťa zbožňovala," oponovala mi Doniya s úsmevom.
-"Áno, jasné," zasmiala som sa ironicky, no keď som zbadala jej odutý pohľad, musela som sa usmiať.
Konečne úprimne.
-"Hneď je to lepšie. Tak sa bež opýtať rodičov, či ťa pustia," povedala a prstom ukázala na dvere.
Len som si povzdychla a zišla do obývačky, kde rodičia pozerali akýsi seriál plný suchého britského humoru.
-"Mami? Môžem ísť zajtra na dve noci ku Doniyi?"
-"Jasné. A čo vám to tak zrazu napadlo?"
-"Chce ma zobrať na koncert nejakých One Direction, vraj má dva voľné lístky"
-"Ach tak. Pokojne choď," usmiala sa na mňa.
-"Fajn. A ocko?"
-"Áno, zlatko?" obrátil pohľad od telky na mňa.
-"Nemal si tú One Direction fotiť?" opýtala som sa.
-"Mal, ale nakoniec sa to zrušilo"
-"Dobre vedieť. Idem teda povedať Doniyi, že môžem ísť," usmiala som sa, obom im vtisla bozk na líce a vrátila sa do izby.
-"Tak čo?" pýtala sa Doniya ihneď.
-"Vraj môžem"
-"Tak rýchlo? Myslela som, že to bude horšie"
-"Veria mi," zazubila som sa.
-"To je super. Neviem sa dočkať! Zajtra prídem k tebe a vyberieme niečo, čo si oblečieš! Potom pomôžeš aj ty mne," zaštebotala a div nevyskočila z kože.
-"Ak inak nedáš"
-"Máš pravdu, nedám," zasmiala sa "Teraz utekám, o jedenástej som u teba"
-"A čo škola?" opýtala som sa, keďže až teraz mi doťukalo, že je len štvrtok.
-"Zajtra je predsa sviatok, nikam sa nejde," zasmiala sa, zakývala mi a už jej nebolo.