Červenec 2012

Sen je pravdivý 26

31. července 2012 v 14:31 | Adminka;))xx |  Sen je pravdivý
Prebrala som sa v nemocnici.
-"No konečne" usmiala sa na mňa Niallova tvár.
-"Čo sa stalo? Kde som?" chcela som sa dvihnúť ale cítila som ostrú bolesť na zátylku a na čele.
Chytila som sa za čelo a cítila som leukoplast. Hlavu som mala obviazanú.
-"Čo sa stalo?!"
-"Odpadla si. Udrela si si hlavu o roh stola" Niall ukázal na hrču na mojom čele.
-"A o zem si si udrela hlavu. Máš otras mozgu. Nemôžeš sa rozrušovať!" Harry na mňa smutne pozrel.
-"Je mi ľúto že sa mi nepodarilo ti pomôcť" Loui si sadol na moju posteľ.
Ja som sa naňho usmiala.
-"Je to v pohode Loui"
-"Anne, čo sa ti stalo, ešte u mňa doma?"
-"Ja...ja si na to pamätám len matne Harry. Ja..." krútila som hlavou, čo mi spôsobovalo obrovskú bolesť.
-"Nechaj ju Harry" Loui naňho pozrel so zákazom v očiach.
-"Anne, je čas spraviť si pekný večer, čo myslíš? Ešte dnes tu musíš ostať ale ak bude zajtra všetko OK, zajtra spolu pôjdeme na večeru, všetci" usmieval sa Harry a chalani prikyvovali.
-"Teším sa"
Chalani tam so mnou sedeli až do večera ale neskôr museli odísť. Zdalo sa mi že je vonku strašne rušno, chcela som sa kuknúť z okna ale bolesť mi to nedovoľovala. Ležala som v posteli v nemocničnej izbe. Sama. Zamýšľala som sa nad mojím životom. Je to len pár mesiacov čo ich poznám. Všetko zmenili. Celý môj život. Neskôr v noci mi prišla SMS od Harryho.
"Ráno sa neukazuj v okne"
Nechápala som ale OK. Neriešila som to. Pod náporom bolesti som zaspala.

-"Aj tak stále nechápem ako sa to ktokoľvek mohol dozvedieť!" počula som hlas ktorí som hneď nevedela lokalizovať.
Ten hlas ma zobudil. Bol to rozčúlený Harry, ktorý na niekoho kričal do telefónu. Otvorila som oči. Niall s úsmevom na tvári mi zakýval.
-"Ako ti je? Loui tu ešte nie je. Musí riešiť náš odchod" stále sa usmieval "Ale mňa to nezaujíma. Ako je možné že o nej vedia. Bola tu úplne potajomky. Ahoj Anne, zlato hneď sa ti venujem" povedal mi.
-"Čo sa deje?"
-"Niekto videl ako ťa vezieme do nemocnice" povedal Niall.
-"Alebo si niekto z personálu pustil hubu na špacír!" kričal Harry do telefónu "S týmto tu na mňa nechoďte! Ale ona je tu celkom tajne! O tom že je tu vie asi 10 ľudí. Vrátane asi dvoch letušiek z lietadla. Mňa tieto reči nezaujímajú! Pokiaľ to nezistíte kto to bol zabudnite na to že ešte vôbec ktokoľvek s mojich známych využije vaše služby!" Harry zložil a sadol si ku mne "Som vytočený jak...Ach...Ako ti je? Doktor sa na teba príde pozrieť a možno už budeš môcť ísť"
-"On vie že som tu?"
-"Obaja to vedia. Aj Danielle aj všetky denníky a noviny a televízie a fanúšikovia a proste všetci"
Liam vie že som tu. Zayn vie že som tu. A ani jeden sa mi neozval.

Rovnaké chyby 30

31. července 2012 v 14:07 | Adminka;))xx

Alex:
-"Kto volá?" ozvala som sa rozospatým hlasom do mobilu.
Nevšimla som si číslo, tak som sa musela opýtať.
-"Haloo" povedala som znovu a otvorila oči.
Mobil som dala od ucha preč a pozrela sa na meno volajúceho. Skoro som odpadla,
-"Harry?" zašepkala som.
Počula som len vzdych a zložil. Pozrela som sa znova či mi on volal a bolo to tak. Nechápala som čo to malo znamenať, no rozhodla som sa že to budem riešiť ráno. Nešlo mi zaspať, pretože som zaspala už na obed a je pol 3 ráno. Vytočila som teda Justinove číslo.
-"No" ozval sa nahnevane Justin.
-"Jus?" opýtala som sa do telefónu a on ako keby ožil.
-"Lex, och, strašne ma mrzí to čo sa stalo. Keby som ťa nepobozkal..." vypustil všetko na mňa no ja som ho zahriakla.
-"Hej, to je v pohode. Ja sa nehnevám. Prvý krát v živote mám niečo zlomené, tak som aj šťastná" povedala som mu, zasmial sa a takto sme telefonovali do rána.
-"Slečna Pearsova?" vošiel ku mne okolo pol 7 doktor.
-"Fajn, Justin. Musím ísť. Je tu doktor" povedala som do telefónu a zložila.
-"Ako sa cítite?" opýtal sa ma a zvesil papiere ktoré viseli na posteli.
-"Je mi fajn" povedala som mu.
Zdvihol jedno obočie a pozrel na mňa.
-"Vážne" dodala som so smiechom.
-"Dnes vás teda prepustíme, keďže je štedrý večer. Však dva dni nebudete môcť chodiť vôbec. Naša nemocnica vám poskytne vozík" začal mi vysvetľovať a ja som prikyvovala hlavou "Po dvoch dňoch sa sem vrátite a mi vám dáme opätok, aby ste mohli s nohou chodiť" povedal mi a podal mi nejaké papiere.
Musela som to podpísať.
-"Tak veľa šťastia. A šťastné a veselé" povedal mi milo a spolu so sestrami opustil izbu.
Vzala som si do ruky tablet a prihlásila som sa na Facebook. Dostala som kopu pošty, či už od Harryho alebo Justinových fanyniek. Každá chvála bohu kladná. Directionerky a Belieberky ma majú radi, aspoň si to myslím. Snažila som sa odpísať na všetky, zabralo mi to dve hodiny času.
-"Klop, klop" vošla do izby Jane s otcom a Justinom.
-"Ahojte" povedala som s úsmevom.
-"Ahoj" pozdravila sa Jane a dala mi pusu.
-"Zlato. Neuveríš kto prišiel" povedal mi otec a odstúpil od dverí.
-"Chalani!" zvrieskla som, keď sa vo dverách zjavila štvorica chlapcov.
-"Lexí" zakričali naraz a začali ma objímať.
-"Hej, len pomaly" skrotil ich otec.
-"Doktor mi povedal že nemôžem dva dni vôbec chodiť" začala som, no Louis mi skočil do rečí:
-"Chalani, zdá sa že sa zahráme na osobných nosičov slečny Pearsovej" povedal uštipačne.
Zaškerila som sa na neho.
-"Nie, požičajú mi vozík a po dvoch dňoch sa mám sem zastaviť po opätok, aby som mohla chodiť" povedala som im.
Usmiali sa na mňa a Zayn ma chytil za ruku. Usmiala som sa no v tom mu Jus vlepil facku.
-"Nechytaj moju partnerku na ples!" zahučal na neho.
Zayn sa prekvapene na Nialla pozrel a mi ostatný tiež.
-"No čo?" opýtal sa nás.
-"Pokiaľ viem, je tu jeden chalan s ktorým by chcela Alex ísť na ples" povedal Liam.
Všetci sme na neho pozreli, ostatný vedeli o čo ide a ja samozrejme ako vždy nie. No v tom sa zjavila kučeravá hlava vo dverách.
-"Harry" pošepkala som.
Usmial sa a podišiel ku posteli.
-"Rád ťa znova vidím" povedal mi a spoza chrbta vytiahol veľkú kyticu ruží.
-"Je to od teba milé Harry a Justin rada prijmem tvoje pozvanie na ples" povedala som a pozrela na neho.
Ten rukami naznačil gesto:
-"Yes!" povedal.
Udivene na mňa všetci pozerali, Harry vyzeral že sa mu čochvíľa spustia slzy.
-"No tak, poďte ma niekto pobaliť. Chcem ísť domov" povedala som so smiechom a v tom sa spustil rozruch.
Každý mi chcel niečo zbaliť. Nemala som veľa vecí vybalených, len zubnú kefku, pyžamo a nejaké drobnosti. Harry si sadol vedľa postele a zapozeral sa do zeme. Trhalo mi oči, nedokázala som sa na neho pozerať, ale čo iné mi ostávalo? Nerátala som s tým že sa tu dovalia všetci na štedrý večer.
-"Tak čo môžeme?" opýtal sa Zayn a vošiel do izby s vozíkom.
-"To bude sranda, mať toto doma" povedal veselo Louis.
Usmiala som sa a chalani mi pomohli nasadnúť. Cestou vonku ma tlačil Justin.
-"To vážne ste spolu volali 4 hodiny?" opýtal sa ma prekvapene Niall.
Prikývli sme, no v tom otec dodal:
-"Tento paušál si platíš ty!" zahučal na mňa a všetci sme sa rozosmiali.
Až na jednu osobu. Harry kráčal ako posledný a hlavu mal stále dole. Zayn bol s ním, no Harry ho totálne ignoroval. Sranda bola nastupovať. Otec objednal Minivan, aby sme sa tam všetci zmestili. Sedela som vedľa Nialla a Louisa, takže som sa celou cestou domou smiala ako postihnutá.
-"Nemyslíš vážne že si nebola ešte v centre Londýna" povedal mi Zayn, keď ma vykladal z auta.
-"Ešte som nestihla. Prišli sme predvčerom večer s Justinom, nechcelo sa nám ísť už nikde a včera ráno som si zlomila nohu, takže nebol čas" povedala som mu.
-"Akurát mi hovoril Liam že ťa chce vziať na vianočné trhy" povedala mi Jane.
-"Vážne?" opýtala som sa a pozrela na Liama, ktorý prikývol.
-"Liam, vlastne prečo Alex spadla?" opýtal sa ho Niall a otvoril nám vchodové dvere.
-"No..." začal Liam, pozrela som na neho, chcela som vedieť čo povie.
Pre mňa za mňa nech aj pravdu, aspoň ho to zraní.
-"Bozkávala sa s Justinom a ja som nahnevane odišiel. Chcela ísť za mnou, no šmyklo sa jej a..." hovoril.
Všetci pozreli prekvapene na mňa a na Jusa, všimla som si Harryho pohľad. To už nevydržal a vybehol z domu. Prudko som vstala z vozíka, trochu sa mi zatočila v hlave, no nevnímala som to. Skákala som na jednej nohe a nevšímala si krik otca, ktorý po mne vrieskal že si mám sadnúť.
-"Harry!" zakričala som.
Ani neviem ako som zliezla na jednej nohe po dvoch schodíkoch, Harry sa so slzami v očiach otočil. Šmyklo sa mi a tak som pristála v jeho náručí. Konečne som to cítila. Teraz som už nebola na pochybách že niečo k nemu cítim, bola som si tým sto percent istá.
-"Čo to robíš!" zaziapal po mne.
Prekvapene som na neho pozrela a odtrhla sa od neho.
-"Len som ti chcela povedať...a nič" začala som, no bolo mu zbytočne vyznať mu lásku.
-"Nie, počkaj" povedal mi.
-"Alexa! Ak si okamžite nesadneš na ten vozík, do Kanady sa už nevrátiš!" zaziapal po mne otec, ktorý vyšiel na terasu.
Prevrátila som oči, otočila sa od Harryho a na jednej nohe som sa skákavo pokúšala dostať sa dnu. No v tom ma niekto chytil zozadu a zdvihol ako nevestu.
-"Ďakujem" povedala som Harrymu, ktorý ma usadil na gauč.
-"Ako čo si myslíš mladá dáma! To čo ti povedal doktor budeš rázne rešpektovať!" začal otec a dával mi prednášku o tom, že keď bol vo vojne, aj on si tam zlomil nohu a musel sa riadiť pokynmi veliteľa a bla, bla, bla.
-"A od vtedy mám problémy s nohou" povedala som koniec s ním.
-"Už som ti o tom hovoril?" opýtal sa ma prekvapene.
-"Oci, túto historku mi povieš vždy keď niečo urobím. Že nebudem môcť viac tancovať, normálne chodiť a bla, bla, bla" hovorila som mu, všetci sa na neho pozreli a:
-"Ach ty rodičia" povedal nakoniec.
Zasmiali sme sa a usadili sme sa pred televízor. Teda všetci okrem Danny, Sáry, ktorá prišla tiež s Louisom, Nialla a mojich bratov, ktorý ma tak vystískali ako nikdy v živote a pobrali sa robiť štedrovečernú večeru.
-"Čo ideme robiť?" opýtala som sa chalanov a Justin si sadol vedľa mňa.
Zvalila som sa na gauč a od si ľahol na moje brucho. Začala som sa mu hrať s vlasmi. Všimla som si Harryho žiarlivý pohľad, ktorý ma dosť posilnil. Louis vytiahol s veľkej skrinky DVD.
-"High school musical? Vážne?" opýtala som sa ho prekvapene.
-"Trojka! To som ešte nevidel!" zakričal Zayn a sadom si vedľa mňa, tak že som si hlavu položila na jeho hruď.
Skoro som tam zaspala, neznášam ten film, všetky repliky viem naspamäť, lezie mi na nervy.
-"Chalani?" opýtala som sa a Justinovi som začala pliesť vrkoč z jeho vlasov.
No moc veľký nebol. Všetci sa pozreli na mňa, čo ma rozosmialo.
-"Čo tu robíte?" opýtala som sa ich.
-"No..." začal Louis, no Zayn mu skočil do rečí:
-"Dohodli sme sa že každé Vianoce budeme tráviť spolu, no vždy u inej rodiny. Plánovali sme to u nás, no lenže si si zlomila nohu, aa..." zase mu skočil do rečí Louis:
-"Chceli sme byť s vami, aj tak, zdržíme sa tu až do plesu" povedal nakoniec a zase sme všetci stíchli.
-"Konečne" povedala som keď film skončil.
Lou sa uškrnul a pobral sa do kuchyne. Všetci sa pobrali za ním, okrem Justina ktorý na mne zaspal. Všimla som si Harryho ako na mňa pozerá.
-"Čo je ?" pošepkala som mu.
Pokrútil hlavou a postavil sa.
-"Hej, Harry?" zastavila som ho medzi dverami.
Plný očakávania sa ku mne otočil.
-"Podaj mi tú fixku" povedala som mu.
Divne sa na mňa pozrel no poslúchol ma. Justinovi som na čelo napísala Looser, na jedno líce I love Lex a na druhé veľké srdiečko. Vytiahla som si mobil a odfotila som ho. Fotku som hneď zavesila na Facebook s titulom:
"Takto dopadne každý, kto zaspí pri Hsm"
Zasmiala som sa zdieľala. Justin sa pomrvil no spal ďalej. Bol obed, tak som zaspala spolu s ním. Sníval sa mi sen, zvláštne bolo že to bol zase ten istý, čo v New Yorku. Nechápala som tomu, no keď som zistila že som duch okamžite som sa prebrala.
-"Ahoj" povedala som Justinovi, ktorý sa na mňa pozeral.
Usmial sa a išiel niečo povedať, no v tom sa ozval krik:
-"Pozór letíme!" zakričal Louis zo schodiska.
Ozval sa buchot, otočila som hlavou a tí idioti išli na mojom vozíku dole po schodoch. Pristáli na zemi a vozík na nich. Všetci sme sa začali smiať ako nepríčetný.

Moments and Seconds - úvod

30. července 2012 v 20:11 | Adminka;))xx
-"Pani učiteľka, pani učiteľka" plakala som.
-" Čo sa deje zlatíčko? Ania, no tak neplač. Ukľudni sa a povedz mi čo sa stalo," prihovorila sa mi milo.
-"Niall," povedala som a zhlboka nadýchla "Mi nechce požičať hračku!" rozplakala som sa ešte viac.
-"Niall, okamžite poď sem," zakričala Pani Preyová "Ako si to predstavuješ nepožičať tuto Anii macka? A k tomu ešte jej macka? Dobre vieš, že toto sa nerobí"
-"Ale ona sama mi ho dala! Mali sme sa hrať, ja nemôžem za to, že jej vypadol z ruky. Dohoda bola, že čo vypadne z ruky patrí druhému," poslušne žaloval.
-"Ihneď jej ju vráť a choďte sa hrať, za chvíľu prídu vaši rodičia," povedala zmierlivo pani Preyová.
Niall mi macíka vrátil a bol zažehnaný konflikt. Toto bol môj prvý kontakt s krásny modrookým chlapcom menom Niall Horan. Mala som asi štyri roky, všetky kolená obité a milovala som svojho macka Jazzieho.

Po tomto dni sme sa viac nerozprávali. On mal v škôlke svoje rady obdivovateliek a ja svoju najlepšiu kamarátku Mell. Ticho a s ústraniami som ho obdivovala. Vedela som, že nie cesty späť už vtedy som to vedela. Chodili sme spolu do triedy. Asi to tak osud zariadil, aby ma mohol trápiť pretože som ho nikdy nemohla mať. Prečo, odpoveď je jasná. Nikdy som nebola taká populárna, známa a obľúbená. Mala som veľa chalanov. Myslím tých detských románikov tipu ona chodí s ním a oni dvaja sa zasnúbili. No to nestačilo. Keď som mala deväť rokov a škaredo, no vtedy škaredo, sme s mojím vtedajším frajerom po sebe kričali, pribehol. Niall sa postavil na moju stranu a zachránil ma. Odvtedy sme nerozlučná dvojica. Všade sme chodili spolu a o všetkom sme sa rozprávali. Teda skoro o všetkom, nikdy som nemala dostatok odvahy povedať mu čo k nemu cítim.

Keď sa mi podarilo ho dotlačiť ku spevu bola som najšťastnejší človek na svete. V izbe v noci pri zlých snoch preliezol do môjho okna a spieval mi. Boli sme susedia a tak to nebol problém. Musela som a vedela som , že robím správnu vec keď som ho dotlačila do X-faktoru. Mal úžasný hlas. A asi týždeň pred odjazdom do Judge Housu sa stala jedna z najkrajších vecí v mojom živote. Pobozkal ma a povedal, že ma ľúbi.

Navždy spolu - úvod

30. července 2012 v 20:01 | Adminka;))xx
Ostala som tu sama! Nemám tu nikoho! Každý deň plačem do vankúša. Hovoríte si že to hovorím iba tak, ale je to pravda. Moja skoro celá rodina sa zabila. Mala haváriu a je to moja vina. Áno len moja vina. Keby vtedy nešli po mňa na tréning ešte by žili. Lenže už to nie je pravda. Prečo? Prečo som nezomrela ja!? Ale oni. Mama, otec, dokonca aj mala Kajka. Moja malá sestrička. Mám 17 rokov a ostal mi tu iba môj brat. Volám sa Zoe a momentálne bývam v Londýne. Po autonehode som sa odsťahovala zo Slovenska do Londýna. Do nášho starého domu. Mám tu ešte kamarátku Wendy ktorá je moja druhá duša. V Londýne býva môj najlepší kamarát z detstva Niall Horan.

Wendy

Zoe


Iba láska

30. července 2012 v 19:54 | Adminka;))xx
Moje meno je Emily, ale všetci ma volajú Ems. Som blondínka a mám modré oči. Mám 18 rokov a som celkom obyčajné dievča, mám rada hudbu, tanec a ľudí okolo seba. Obzvlášť moju najlepšiu kamarátku od mala Allyu ale pre mňa je to Aya. Neznáša keď jej niekto hovorí Allya. Je rovnaká ako ja, je vlastne ako moja sestra. Má rada všetko čo ja až na to že má iný vkus na hudbu, je zblaznená do nejakej skupiny One Dureption či ako. Ja ich vlastne ani nepoznám ale sú vážne pekný. Bývam v meste Londýn od narodenia. Moja matka je podnikateľka a môj otec vlastný hotel. A aby som nezabudla, mám malú sestričku ktorá sa volá Kath. Veľa ľudí nám hovorí aké sme si podobné. Ona je môj malý anjelik aj keď má občas čertovské chvíle ale to asi každá sestra. Aj tak ju nesmierne ľúbim.





Forbidden Love - úvod

30. července 2012 v 19:16 | Adminka;))xx
Moje meno je Kate. Mám 17 rokov a bývam v Londýne. Presťahovali sme sa tu keď som mala 5 rokov, dovtedy som bývala na Slovensku v Bratislave. Bývam s matkou vo vile. Teraz si poviete, rozmaznané decko ktoré všetko má. Máte pravdu, matka mi dá všetko čo chcem, teda okrem lásky. Je stále na cestách a viac lásky rozdáva mojej milovanej nevlastnej sestre. Prečo nevlastnej? Znova sa vydala s podnikateľom zo Slovenska. Neznášam ho. Je otravný a stále ma ponižuje. Nevlastná sestra by bola tiež najradšej keby som nežila. Môj biologický otec zomrel pred 2 rokmi, odvtedy v podstate nikoho nemám. Okrem 2 najlepších kamarátok. Volajú sa Lucy a Klaudia. Sme úplne rovnaké, ako sestry. Máme radi hudbu, nákupy a sme bláznivé do skupiny One Direction.To nie je nič prekvapivé. Do nich je zblaznená polovica dievčat z Londýna aj ostaných štátov. Bývajú tu aj oni, ale ani raz som ich nevidela. Lucy ich videla raz na ulici. Týždne som ju utešovala čo bola tak bez seba

.

Gotta Be You 74

30. července 2012 v 18:48 | Adminka;))xx |  Gotta Be You
-"Ránko, rodinka" vbehla som celá vysmiata do kuchyne.
Za stolom sedela mamina a ocino, pri pulte sa zhovárali Harry s Marcusom a Santanou.
-"Aká vysmiata hneď zrána" zaškeril sa Marco, ktorý je už asi vedomý nášho udobrenia.
-"Kušuj" sladko som sa naňho usmiala.
-"Vyspinkaná?" stiahol si ma Hazz na kolená.
-"Ani nie" pošepky som sa škerila.
-"Uhm...Prepáč, moja vina" smial sa.
Zahryzla som si do spondej pery. Včerajšia noc...
-"Claire, čaj?" ponúkala ma mamina.
-"Kávu"
-"Piješ jej moc veľa" protestoval Harry.
-"A ty ješ veľa gumených macíkov"
-"OK, sme si kvit" usmial sa anjelsky.
Pokrútila som hlavou a ukradla Marcovi chlebík so šunkou.
-"Díki, braček" dala som mu pusu na líce a radšej odtiaľ rýchlo aj s kávou vypadla.
-"Čo dnes?"
-"Nič?"
-"Zamietam"
-"Tak kam by si chcela ísť?"
-"Do cukrárne!" zahryzla som si do spodnej pery.
-"Naozaj?" zdvihol obočie.
-"Problém?" osopila som sa s úsmevom.
-"Nie"
-"Tak dobre"
-"A čo potom?"
-"Okúsime vodu Sienny!" rozhodla som sa.
-"A teraz naozaj. Čo potom?" objal ma okolo pásu.
-"Okúsime vodu Sienny" zopakovala som.
-"Ja sa s tebou snažím seriózne rozprávať a ty neprestávaš" odfrkol si.
-"To tebe sa nepáči romantická večerná plavba po Sienne popri západe slnka" zachichotala som sa.
-"Takže takto?!" privinul si ma k sebe tuhšie.
-"Takže takto" pobozkala som ho na pery "Aspoň ste mi mohli nechať z tých palaciniek!" zaškerila som sa.
-"Ale no tak, vieš aké neodolateľné sú Santanine palacinky. A s džemom od tvojej mamy"
-"Neprovokuj, Styles. Ale vždy je tu niekto kto robí lepšie, však?" zapriadla som a bruškami prstov mi prešla po krku.
Zapriadol, načo som sa zaškerila dvojnásobne, vedomá toho čo mu spôsobujem.
-"Isteže"
-"Takže bude Harry poslúchať, inak ich nebude mať zajtra na raňajky!" zahryzla som mu do ušného lalôčika.
-"Počkaj, počkaj. Ale veď mi nikto nepovedal že Louis príde!" zatváril sa ako nechápajúce mačiatko.
Zazrela som naňho, stiahol sa.
-"Bože, Styles, ty si nenapraviteľný debil" zasmiala som sa a vstala zo stoličky na terase.
-"Kam ideš?" skúmal ma zelenými dúhovkami.
-"Obliecť sa. A aj ty by si mal, ak chceš ísť so mnou" hlasno som cmukla perami a so smiechom sa vybrala do mojej izby.
Rukou som si prehrabla vlasy a pár chvíľ rozmýšľala nad tým, čo si obliecť.
-"Harold!" smiala som sa ako ma niesol na rukách a niekam so mnou bežal.
Rozhodli sme sa dopriať si trochu súkromia na chate v Bordeaux. Smeroval ku jazierku.
-"NIE!"
Pád do studenej vody síce spôsobil mierny šok, no neubránila som sa smiechu. Nebola som nahnevaná. Stiahla som ho tiež.
-"Už som ti hovorila že si nenapraviteľný debil?"
-"Hej" zachichotal sa a pobozkal ma.
-"Kde sú uteráky?" ozvalo sa z hora.
Niekedy zabúdam na to, že to tu až tak dobre nepozná.
-"V dolnej kúpeľni. Nájdeš ich v takej bielej skrinke. A zatvor hore okná, bude búrka!" odkričala som mu naspäť a snažila sa zatvoriť bledé kuchynské okno.
Keď sa mi to podarilo, zahľadela som sa von. Nad chatou sa zbiehali mračná a už keď sme liezli von z ľadovej vody bolo vo vzduchu cítiť že bude pršať. Vetvi stromov navôkol sa pod vplyvom silného vetra ohýbali a viali do strán ako bláznivé. Zimná francúzska búrka. Za chvíľu budú padať pol litrové kvapky rýchlosťou štartovacej rakety a z neba sa ozývať hrôzostrašné hromy, na to sa začne blýskať a ostáva už len čakať kedy vypadne elektrina. Interesantné. Rada som sa v daždi prechádzala a tancovala okolo chaty ešte keď som mala štrnásť, tanec bol len môj koníček a vášeň a trápilo ma len to že chlapec čo sa mi páčil o mňa nejavil ani štipku záujmu. Usmiala som sa, rada totiž spomínam na takéto chvíle. Síce ma pri daždi stále hocikedy láka ísť von a okúsiť akú teplotu majú padajúce kvapky, búrky som sa vždy bála. Keď sa popri daždi blýska a hrmí, z domu ma nikto nikam nevytiahne. Dolu prišiel Harry a venoval mi jeden z jeho krásnych úsmevov.
-"Čo budeme robiť počas búrky, sweetheart?"
-"Pozerať film"
Ako odpoveď na mňa vrhol pobavený pohľad.
-"Skús zapnúť svetlo, láska" zasmial sa.
Skúsila som. Nič.
-"Do pekla. To už teraz?"
-"Ale no. Tak budeme mať romantiku. Pri sviečkach" mrkol na mňa.
-"Sviečky tu nemáme. Nepamätáš sa? Minule keď sme tu boli sme ich hľadali a odvtedy tu nikto nebol" zamračila som sa.
Zachichotal sa a odpovedal mi:
-"Vieš o tom, že si nesmierne rozkošná keď sa durdíš za totálne blbosti? Zvraštíš čelo, skrčíš obočie a strašne zlato si tak trošku nafúkneš líčka ako malé dieťa čo nedostalo lízatko, lebo mu ho Niall zobral"
-"Naozaj to robím? To s tými lícami" zhrozila som sa.
Znovu sa zachichotal.
-"Hej. A to je jedna z nekonečna vecí čo na tebe milujem"
-"Hmm...Nehovor" tentoraz som sa zasmiala ja a rozbehla do obývačky.
Harry ma nasledoval a ležérne si sadol na operadlo gauča.
-"Za chvíľu. Čo budeme robiť?" spýtala som sa.
-"Neviem, " pokrčil plecami "Ale môžeme si tu takto ľahnúť a spolu búrku prečkať" zošuchol sa na gauč a mňa stiahol na seba.
S úškrnom na tvári siahol po deke čo bola na pohovke a prestrel ju cez nás.
-"Ako chceš. Ale ber na vedomie to, že už z teba nezleziem" na tvári sa mi taktiež usadil úškrn a spravila som si na jeho hrudi pohodlie.
-"Ani by som ťa nepustil, drahá" objal ma rukami.
A tak sme tam ležali. Niekedy sa rozprávali, niekedy nie. Len sme si užívali jeden druhého. Stále neviem ako je možné že ho ľúbim čoraz viac a takisto sa k nemu čoraz viacej pripútavam. Už si ani neviem predstaviť ako by som mohla byť bez neho. Keby som nebola s chalanmi na turné. Harry mi rukou hladil odhalené rameno a tuho ma zvieral v náručí. Zrazu som sa cítila ta bezpečne, zrazu mi bolo všetko jedno. Bola som s ním. Bola som doma. Bola som jednoducho šťastná.

Never Lie to Me 1

30. července 2012 v 18:20 | Adminka;))xx
-"Štart!!" nepočula som ju, ale videla som jej to slovo na perách.
Samozrejme že som sa bála. Bol tam môj chalan. Ten ktorého som milovala. Bola to len frajerina, nič viac. Obidvaja sa chceli ukázať a každý jeden človek okolo mňa z toho mal radosť a tešil sa ale ja som sa bála. Predsa len, rozbehnúť sa s autom do útesu nie je najrozumnejší druh športu. Ak som povedala že s tým nesúhlasím odpovedali mi že auto je poistené, ale tu nešlo o auto. Šlo tu o neho. On sa chce plnou rýchlosťou rozbehnúť do útesu a ja som ho už nemohla zastaviť. V hlave sa mi množili otázky o tom, že sa mu neotvoria dvere alebo vyskočí príliš neskoro. Bála som sa, neskutočne som sa bála. Ale autá sa už rozbehli a Denisa s radosťou zvýskla. Je normálna? Má tam chlapca! To sa oňho vôbec nebojí? Pozerala som sa zreteľne na auto môjho Roba, každá sekunda trvala hodinu. Ako sa pomaly približovalo auto k útesu. Už bolo skoro na konci. Videla som ako z auta vyskočil Denisin frajer ale Robove dvere sa stále neotvorili. Prednou časťou bolo auto už v útese a padlo. No Roba nebolo nikde. Do mozgu sa mi naliala všetka krv, ruky sa mi roztriasli a pozrela som na ľudí okolo mňa. Všetci sa rýchlo rozbehli k útesu ale ja som nedokázala pohnúť ani jediným svalom môjho tela. Pozerala som nemo na všetkých ktorý utekali niekam preč ale ja, ja som to nedokázala. Zvalila som sa na zem a viac, viac si už nepamätám.

Odvtedy ubehli dva roky ale ja mám pocit že to bolo včera. Nebola som to už ja, tá stará Chloe. Rodičia chodili okolo mňa ako okolo jemného porcelánu. Báli sa ma dotknúť. Báli sa že ma to rozruší. Chodila som s Robom tri roky. Chodila som s ním od mojich dvanástich. Vedela som že on bol ten pravý a nikoho iného takého v živote nenájdem. Miloval ma preto, aká som bola. Aj keď to bol pijan a fajčil jednu cigaretu za druhou, moji rodičia ho nenávideli a bol o desať rokov starší odo mňa. Aj keď ma niekedy udrel, nevedela som si predstaviť život bez neho. Stále som si myslela že sa otvoria dvere od mojej izby a v nich bude stáť on. Ako vyzerali tieto posledné dva roky? Nijako. Ráno som šla do školy, tam sa s nikým nebavila. Došla domov zo školy, urobila si úlohy a ležala som na posteli alebo pozerala z okna. Každý mi povedal že sa to časom utrasie ale ja som vedela že to tak nebude. A zvykla som si takto žiť. Vlastne keď som aj žila. Ale potom prišla ďalšia rana. Zhubný nádor mojej matky. Možno vtedy som sa trochu prebrala. Celý deň som ju obskakovala a spievala jej do ucha. Takto to trvalo dva mesiace kým ju rakovina úplne zničila. Vtedy sa môj spôsob života zmenil zasa. Tentoraz som spávala v maminej skrini a nasávala vôňu jej silných parfumov. Až kým otec zmenil celý môj život. Nechcel viac žiť v Dalgety Bay, pretože mu tu všetko pripomínalo mamu. Tak sme jedného dňa pobalili všetky naše veci a odsťahovali sa do Londýna. Nechcelo sa mi ísť na vysokú školu. Otec ma stále prehováral ale ja som si nedala povedať ani za svet. Tak som si našla prácu v donáškovej službe a zarábala si na živobytie sama. Každý večer som sa prechádzala popri Temži a sledovala šťastných ľudí naokolo. Neviem či som bola šťastná alebo smutná aj ja. Moje pocity boli neutrálne. Ani úsmev a už ani plač. Ale oprieť sa o múrik a sledovať tečúcu rieku podvečer bolo pre mňa to najlepšie. Upokojovalo ma to tak, ako nič iné. Ľudia okolo mňa sa niekam stále ponáhľali a ja som si v pokoji pozerala na vodu. Vždy som tam strávila aj dve hodiny. Odišla som keď mi už bola zima. Preto som si nikdy nebrala so sebou mikinu, chlad bol to jediné čo ma odtiaľ dokázalo odohnať. A takýto bol každý večer, až na ten jeden. Na päte som sa otočila na odchod domov a v tom do mňa vrazil nejaký chalan.
-"Pozor!" zakričal ale to už bolo neskoro.
Totiž, zrazili sme sa hlavami.
-"Au" povedala som a chytila som si čelo.
-"Prepáč, to bola moja vina." povedal chalan ktorý vyzeral asi na dvadsať.
Čierne vlasy, hnedé oči, husté riasy a plné pery. Vyzeral ako vystrihnutý z časopisu. Ale ja som sa s ním nechcela baviť. Tak som sa len zobrala a rýchlym krokom odišla domov.
Chloe

Povedz mi lži 32

30. července 2012 v 16:36 | Adminka;))xx
Zastavil som sa s rukou položenou na kľučke dverí. Naozaj som nemal náladu na ďalší vážny rozhovor. S Liamom som sa vždy rozprával rád, ale niečo mi napovedalo, že tento rozhovor sa bude týkať Katherine.
-"Poď dnu," zavolal som ho.
Vstúpil som do svojej izby. Zhodil som zo seba sveter a unavene klesol do kresla. Liam prešiel k posteli. Sadol si, ruky si zložil do lona a pozrel na mňa. Všimol som si, že nebol o nič nemej unavený ako ja.
-"Ako sa má Kate?" spýtal sa.
-"Začala krvácať," priznal som skleslo.
Vedel som, že vtedy tam už Liam nebol, tak o tom nemohol vedieť. Wendy ho požiadala, aby ju zaviezol domov.
-"Čože?" Liam v tvári viditeľne zbledol, čo mu zvýraznilo kruhy pod očami.
-"Pokoj. Lekári hneď všetko napravili, ale poviem ti, že mi vtedy nebolo všetko jedno," vzdychol som si, pri pomyslení na tú situáciu.
Aj teraz mi po chrbte behali nepríjemné zimomriavky a sťahovala sa mi hruď. Keď som videl tú krv, zľakol som sa ako v tú noc.
-"Dobre," vydýchol si Liam, "Vlastne som sa chcel porozprávať o...o tom ako...no...Neviem ako mám začať"
-"Čo tak od začiatku?" povzbudil som ho.
Vo vážnych rozhovoroch som nikdy nevynikal. To bola Liamova partia.
-"Myslím, že mám Kate radšej ako kamarátku," vybalil na mňa.
Tušil som to. Bol som ticho a nechal Liama hovoriť ďalej.
-"Uvedomil som si to keď som ju videl...videl pri Billovi..."
-"Nehovorme o tej noci," prerušil som ho.
-"Dobre teda. Podstatné je to, aby si vedel, že nič neplánujem. Nechcem ti ju prebrať ani nič podobné, ale nemal by som čisté svedomie keby si to nevedel"
-"Liam ja viem, že si kamarát a máš čisté úmysly. Verím ti. No ja nie som ten komu by si sa mal vyznať. Povedz to Kath," pozrel som na jeho zatnuté ruky.
-"To nejde. Bojím sa, že by som tým pokazil naše kamarátstvo. S tebou je to iné. Poznáme sa dlho a viem, že to chápeš. Navyše čo by som jej povedal? Katherine, prepáč, že ťa vyrušujem, ale asi som sa do teba zamiloval. To je všetko čo som chcel povedať, maj sa?"
-"Nie, teda neviem, ale mala by to vedieť. Vieš, že sa k tebe nebude chovať inak. Má ťa rada, Liam" hovoril som pravdu a predsa ma v hrudi pichlo niečo ako žiarlivosť.
Ak mi mal byť niekto konkurenciou, tak Liam bol tá najlepšia možnosť. Nie preto, že by sa naňho dievčatá nelepili, ale preto, že hral férovo. Nikdy by nepodrazil kamaráta. Prečo potom žiarlim?
-"Mala by. Ale nehovor jej to prosím ťa," zdvihol sa Liam z postele "Ešte som sa nerozhodol či chcem, aby o tom vedela"
-"Liam? Môžem ešte jednu otázku?" zastavil som ho.
-"Samozrejme"
-"Čo s Wendy?"
-"Neviem Harry. Snažil som sa cítiť k nej...niečo viac. Ale srdcu nerozkážem," smutne sa zasmial.
-"Ale chodíte spolu nie?" nedal som sa odbiť.
-"Keď ja ani sám netuším. Povedali sme si, že to skúsime ešte raz ale nezáväzne. Mal by som to ukončiť, však?" v podstate to nebola otázka, len to skonštatoval.
Napriek tomu som súhlasne prikývol a poprial mu dobrú noc. Sám som si ľahol s dvoma tabletkami na spanie a zmiešanými pocitmi. Možno som sa nevyhol nočným morám, ale aspoň problémom.

-"Pusinku, pusinku Harrynko" šepkal mi niekto do ucha.
Bolo to nepríjemne, akoby okolo mňa lietala mucha. Zahnal som sa rukou do prázdneho priestoru a prehodil som si perinu nad hlavu.
-"No tak Harold, iba jednu pusinku," znova tlmené šepkanie.
Niekto mi stiahol perinu z hlavy a dal mi frčku do ucha až mi v ňom zaľahlo.
-"Louis! Ty špina! Nechaj ma tak!"
-"Za jedinú pusinku, láska," spieval si Louis.
Vzdal som sa pokusov o spánok. Posadil som sa a videl som všetkých štyroch zvalených na mojej posteli. Ešteže bola taká veľká. Na nočnom stolíku som uvidel centrofixy. Čierna, červená a ďalšia čierna. Spojil som si to s ich vyškerenými tvárami a rýchlo vyskočil z postele. Čo mi to tí hlupáci zase vyviedli? Nemal som si dávať prášky na spanie. Pristúpil som k môjmu zrkadlu, ale žiadne tam nebolo. Chalani poschovávali všetky zrkadlá, ktoré boli v dome. A keď hovorím všetky, tak myslím naozaj všetky. Vybehol som von. Otvoril som auto a pozrel sa do spätného zrkadielka. Ó môj bože! Začal som sa nekontrolovateľne smiať. Ja tých chalanov raz zabijem. Na lícach som mal červené srdiečka a nemotorne nakreslené ženské pery. Pod nosom som mal husté fúzy a koziu briadku. Nech som sa snažil ako som chcel, nemohol som to vyčistiť. Tak nič. Aspoň pobavím Kate. Predtým sme však s chalanmi museli zájsť do štúdia a niečo ponahrávať. Poobede som prechádzal chodbou nemocnice, zatiaľ čo si na mňa ľudia ukazovali a smiali sa mi. Otvoril som dvere na Kathinej izbe a zbadal pred sebou malé dievčatko, ktoré si šlo vykričať pľúca, keď ma zbadalo. Nechcel som ju vystrašiť. Snažil som sa ju utíšiť, ale zľakla sa ešte viac, zvrtla sa na päte a utekala ku Katherine, ktorá sa smiala na posteli.
-"Hej, hej," upozornil som dievčatko, keď vyskočilo na posteľ a vrhlo sa Katherine do náručia "Pozor, ešte sa nezotavila"
-"Harry," oslovila ma Kate, "Som v poriadku. A pochybujem, že ťa tuto Sally vníma. Pekne si ju vystrašil fúzačik" objala dievčatko a ja som nadobudol zvláštny pocit.
Zrazu som nás dvoch mal pred očami o desať rokov, v útulnej obývačke s malou Kate alebo Harrym v náručí. Rýchlo som zahnal takéto myšlienky a pohol sa vpred.
-"Sally, pšt," upokojovala malú Kate, "Pozri sa naňho. Je to len šašo, ale určite ho poznáš. Celý deň si mi tu o ňom básnila"
Dievčatko na mňa so záujmom pozrelo spod mokrých mihalníc. Mohla mať tak šesť rokov. Nahla sa ku Katherine a niečo jej pošepla.
-"Áno, to je on," zasmiala sa Kate, "A to čo má na tvári mu iste urobili chlapci"
Dievčatko, Sally, sa znova naklonilo ku Katherine a šepkalo.
-"Harry," oslovila ma Kath, "Keď sa umyješ, musíš sa aj s chlapcami vyfotiť so Sally. A môžeš jej dať aj pusu, ale až keď sa umyješ," zdôraznila umyješ.
Zasmial som sa a keď som si k nim prisadol, Sally už neplakala, len ma pozorovala.
-"Ako sa cítiš?" dotkol som sa Katherininej ruky.
-"Dobre," dala mi pusu ponad Sally, ktorá ju objímala okolo pása.
Bál som sa, aby znova nezačala krvácať, ale odbila ma, že také malé rúčky by jej nemohli ublížiť. Zrazu som začul ako niekto s hlasným mrmlaním vstúpil do izby. Nerozumel som, čo si mrmlal, ale viem, kto to bol. Katein otec. Položil čerstvé kvety na stolík. Za ním do izby vbehla jej mama a Tanya. Katherine niečo poznamenala vo svojom rodnom jazyku. Vždy som miloval, keď ním rozprávala, ale teraz som z jej tónu vyčítal hnev. Zazerali na seba s otcom a čakali kto prvý uhne pohľadom.

Person without Heart 29

30. července 2012 v 14:10 | Adminka;))xx |  Person without Heart
Nevedel som čo povedať. Hanbil som sa za to čo som spravil. Myslel som si, že bude celý život v tom, že bolo všetko dokonalé. Bez žiadnych problémov. Asi som bol veľmi naivný, keď som si to myslel. Stratil som to najcennejšie čo som vo svojom živote mal. Chcel som ju navždy. Byť navždy pri nej a robiť ju šťastnou. To bolo jedine čo som v živote chcel. Chcel som len ju a naše dieťa. Dieťatko, ktoré čaká. Nechcel som jej vyviesť to čo som spravil.
-"Dúfam, že si to nejako vysvetlíte. Ak zrušíme svadbu vznikne z toho škandál a to pre tvoju kariéru nie je vhodné" hovoril Paul.
-"To mi je teraz úplne ukradnuté"
Ania:
Hádzala som veci do kufra. Potrebujem z tadeto vypadnúť. Vypadnúť a zabudnúť na všetko. Začať nov ý život v ktorom nebude hlavne on. On je ten na ktorého potrebujem zabudnúť. Zavrela som kufor. Mala som v sebe toľko nervov, ktoré som potrebovala zo svojho tela dostať. Zniesla som kufor po schodoch a naložila ho do auta. Nastúpila som a vôbec netušila kam pôjdem. Vedela som len jedno, že potrebujem odísť. Ďaleko od tohto mesta. Mala som im aspoň zavolať čo mienim spraviť. Odísť len tak z Anglicka je strelené, ale práve teraz nechcem naozaj nikomu nič vysvetľovať. Peniaze mám, všetko čo potrebujem mám. Zatiaľ to stačí, aby som mohla začať odznova.
O niekoľko hodín
Cesta bol dlhá, ale prišla mi vhod. Potrebovala som len myslieť. Rozmýšľať nad tým kam idem. Zabočila som na diaľnicu a smerovala k Parížu. Viem, že Paríž nie je to najlepšie miesto pre človeka, ktorý práve prišiel o človeka ktorého miluje. Zúfalo som pozerala na cestu a nevedela sa sústrediť. Ako sa to mohlo všetko tak dokašlať? Mala som vedieť, že rozprávka sa čoskoro skončí. Vždy som si myslela, že rozprávka má vždy šťastný koniec. Koniec kde budú všetci žiť šťastne až do smrti. Myslela som si, že ja budem mať šťastný koniec. Aj keď som prežila všetko zlé. Zastavila som pred nejakým lacným hotelom v Paríži. Bola to divná ulica, ale nič iné mi zatiaľ nezostávalo. Nemohla som ísť do toho najdrahšieho hotela v meste a nechať tam polku mojich peňazí z účtu. Zobrala som kufor a vošla na recepciu. Nebolo to až tak hrozné ako som si myslela. V tomto momente mi bolo úplne jedno, kde prespím pár nocí do kým si nenájdem nejaké bývanie.
-"Prosím vás chcela by som jednu izbu na týždeň" povedala som žene, ktorá stála na recepcii.
Podala mi do rúk kľuč a peniaze som jej položila na pult.
Liam:
-"Naozaj netuším kam mohla ísť!" naštvane som povedal mojej mame.
Myslím, že bola rada že sa svadba zrušila. Mal som všetkých tých ľudí po krk. Chcel som nájsť len ju. Všetko jej povedať a dúfať, že mi odpustí. Nič viac nechcem, len to, aby mi odpustila. Ona bola jediná, ktorú som naozaj miloval. Chcel som byť s ňou navždy, ale všetko sa to dokašľalo. Vlastne len ja som to dokašľal. Mohol by som z toho viniť hocikoho kto by mi padol do oka, ale ja viním len samého seba. Môžem za to len ja. Vošiel som do jej izby a ešte raz si ju poprezeral či tu nenechala nejaký papierik, kde aspoň niečo povie. Nemohla len tak odísť. Posadil som sa na posteľ. Pred očami som mal len jej tvár. Jej krásny úsmev a nádherné oči. Chcel som ju len pobozkať a mať pocit, že ju mám stále pri sebe. Čo budem robiť bez nej? Neviem si to predstaviť. Ani nechcem. Chcem, aby bola v mojom živote. Nechcem, aby mi odišla, ale tomu už nezabránim. Je preč. Až príliš neskoro som zistil, že odišla. Bolo neskoro na to, aby som ju zastavil. Teraz môžem len dúfať, že z môjho života neodíde.

O mesiac, Ania:
Aj keď veľmi chcem zabudnúť. Zabudnúť na všetko čo sa mi v živote stalo. Viem, že na to treba čas. Prenajala som si menší byť v strede Paríža a s krásnym výhľadom na Seinu. Pri pohľade na to všetko som myslela len na neho. Na to ako sme sa spolu prechádzali, smiali. Robili všetko spoločne. Neviem ako to všetko zvládnem. Myslela som si, že na život už nebudem sama. Že budem mať pri sebe muža, ktorý mi pomôže s čímkoľvek. Listovala som si v novinách a hľadala nejakú prácu. Potrebujem sa usadiť. Viem, že to bude teraz pre mňa ťažké, keď ešte čakám dieťa, ale musím to zvládnuť. Krúžkovala som nejaké dobré ponuky a jedla nejaké kalorické jedlo, ktoré som kúpila v obchode, ktorý je hneď pri našom dome.

O 6 mesiacov, Liam:
Hľadal som ju. Vedel som, že je v Paríži. Nemohol som sa odhodlať ísť za ňou a prosiť ju o to, aby mi odpustila. Aj keď to bolo to jediné čo som chcel. Nemohol som. Nevedel som čo by som jej povedal. 6 mesiacov je dlhý čas. Čas na to, aby som si mohol uvedomiť ako veľa pre mňa znamenala. Kiež by som mal toľko odvahy na to ísť za ňou. Chcel by som jej toľko toho povedať. Povedať jej všetko čo cítim. Je to ťažké. Každý deň myslieť na to, že som ju stratil. Aj keď nechcem, nemôžem ju dostať zo svojej hlavy.




Only my Carrot 19

30. července 2012 v 12:54 | Adminka;))xx
Zayn:
-,,Zayn? Môžem?" spýtal sa.
-,,Jasné, pýtaj sa"
-,,Ako je to s tou...ako sa volá?"
-,,Koho myslíš?"
-,,No tú, s ktorou si bol na rande"
-,,Ach tak. Chloe"
-,,Pekné meno"
-,,No"
-,,Pôjdete ešte spolu niekam?"
-,,Prečo?" zneistel som.
-,,Neboj sa! Len ma tak napadlo, že by sme mohli ísť niekedy všetci so svojimi polovičkami na London Eye"
-,,Nóó...ale Niall nikoho nemá"
-,,Nemá tá Chloe nejakú kamošku?"
-,,Určite" celý čas som musel klamať.
Volala sa Chloe ale nikam spolu už nepôjdeme. Ona sama mi vtedy povedala, že sa jej vlastne viac páči Niall. Nie je zlá, je milá a všetky dobré vlastnosti. Nie je zlatokopka, len je úprimná. Sľúbil som jej že ju s ním zoznámim takže Niall bude mať asi priateľku ak si padnú do oka. Ja sa nejako z toho rande budem musieť vyhovoriť. Vtedy prišla za nami Samantha.
Samantha:
Našla som ich v kuchyni. Sedeli tam a rozprávali sa. Započula som nejakú Chloe. Som zvedavá, opýtam sa.
-,,Kto je Chloe?" usmiala som sa na Zayna.
-,,Jeho priateľka" predbehol sa Louis.
Zayn sa začervenal a zmizol preč.
-,,Tak ja už pôjdem" otočila som sa k Louisovi.
-,,Naozaj?"
-,,Áno. Mohol by si mi dať igelitku? Vezmem si tie mokré šaty"
-,,Oh...iste" otvoril skrinku a podal mi jednu.
-,,Ďakujem" otočila som sa a šla sa obuť.
Vo dverách som sa ešte zastavila a pozrela na neho. Aj by som ho pobozkala ale nechcela som ustúpiť.
-,,Hneváš sa ešte?"
-,,Trochu" dala som mu pusu na líce a odišla.
Domov som prišla na obed. Naši už jedli, nečakali na mňa. Prisadla som si k nim a naložila si na tanier.
-,,Kde je Rebeca?" spýtala som sa.
-,,S Harrym na záhrade. Niečo riešia. Nechcú nám povedať" prezradil otec.
Ja veľmi dobre viem čo riešia. Teda asi. Ráno išla predsa za Harrym, ale prečo išli hneď sem? Ďalej som nad tým nerozmýšľala a rozprávala sa s našimi a bežných nudných veciach. Dojedli sme, spravili sme si kávičku a naši začali preberať pracovné veci. S kávičkou som sa pobrala do izby. Položila som ju vedľa notebooku a zapla ho. Prihlásila som sa na Facebook a Twitter. Twitter som o sekundu zavrela, nechcelo sami tam byť. Na Facebooku nikto nebol, tak som ho takisto zavrela. Otvorila som si Gmail a prezrela správy. Takmer všetko upozornenia z Facebooku. Až na jeden. Tá adresa ma zaskočila. Dostala som e-mail od Stana. Toho, ktorý ma podviedol s Alexis. Váhala som, či ho mám otvoriť a prečítať. Rozhodla som sa nechať to tak a prečítať si ho neskôr. Dopila som kávičku pri zapnutom Youtube a listovala som časopisy. Večer som zbehla skontrolovať stav na záhrade. Harry už odišiel. Akosi sa mi nechcelo pýtať sa Rebecy na všetko okolo ich situácie tak som vybehla znova za notebook. Dokopala som sa otvoriť ten e-mail od Stana a konečne ho prečítať a následne zmazať. Nádych, výdych a ide sa na to. Prečítam ho.
"Ahoj Samantha, :)
je mi ľúto, že sa to medzi nami skončilo takto rýchlo a nepríjemne. Neplánoval som to. Miloval som ťa. Ešte stále k tebe pretrvávam tieto city, tak ako pres mesiacmi. Trápim sa odvtedy. S Alexis to bola jednorázovka, nemal som v úmysle s ňou tráviť zvyšok života ani nič podobné. To som chcel s tebou. Odpusť mi a vráť sa ku mne. Nekontaktoval som ťa, lebo dobre viem, ako by to dopadlo. Aj tak by si mi nezdvihla. Nechal som ťa "vychladnúť" a teraz ťa prosím, vráť sa. Ešte stále máš u mňa svoje veci, šaty, ktoré mi ťa pripomínajú.
Daj vedieť ako si sa rozhodla a kedy sa znova ku mne vrátiš.
Tvoj stále milujúci, Stan :)"
Čože? To myslí vážne? Prosí, aby som sa vrátila? On si fakt myslí že sa rozhodnem k nemu vrátiť? Je normálny? A to si myslí, že mu na tieto sprosté frázy naletím? Jednorázovka? Áno! A kto vie, koľko ich ešte bolo! Že sa trápi! Ha! Tak to určite! Nikdy ti neodpustím, behalo mi hlavou. E-mail som zmazala a neodpísala. Na veci, že mám u neho, som úplne zabudla. Neplánovala som sa tam vrátiť. Mohol by ich aj vyhodiť, ale mám tam fotky rodiny a iné veci, na ktorých mi záleží. Tie by určite tiež vyhodil. Nechám ho vo vytržení a s nádejou že sa k nemu vrátim, keď sa objavím pred dverami. Ale nebudem tam sama. Pôjdem tam s Louisom. A rovno mu ho predstavím ako môjho nového priateľa. Tak to spravím! Vypla som notebook a ľahla si do postele. Zaspala som ako bábätko, tešiac sa ako sa bude tváriť. Hneď ráno si pozriem lety do New Yorku a o taký týždeň by som mohla ísť. Nemôžem sa dočkať ako sa zatvári. So spokojným pocitom som zaspala.

Nový život 10

30. července 2012 v 12:40 | Adminka;))xx |  Nový život
-"Čo robíš?" opýtal sa ma ďalšiu otázku.
-"Študujem, pracujem v kníhkupectve, sem tam fotím," nevedela som, čo iné mu mám povedať.
-"Chceš ísť na výšku?" nedal pokoj.
-"Nie. Neviem, proste to nikdy nebol môj sen. Učiť sa ďalších 5 rokov, či 4 a mať z toho hovno, lebo tam kde budeš chcieť pracovať, tam ťa nikdy nezoberú a nakoniec aj tak skončíš buď v nejakom Fastfoode alebo za pásom" vysvetlila som mu moje myšlienkové pochody a čakala čo na to povie.
-"Tiež pravda," zasmial sa.
-"A čo ty? Čo robíš?" oprela som sa o operadlo jedným ramenom, aby som bola stále natočená na neho.
-"Hm, fakt to chceš vedieť? Nebude sa ti to páčiť," zamračil sa.
-"Áno, chcem to vedieť, chcem sa to dozvedieť od teba a teraz, nie od niekoho iného, keď bude neskoro" chytila som ho za ruku a druhú mu položila na líce.
-"Boxujem," povedal ticho.
Nachvíľku som zavrela oči, aby som to trochu v strebala a potom som ho objala.
-"Baví ťa to?" pošepkala som mu otázku do ucha.
-"Áno," jednoduchá odpoveď.
-"Tak to je potom dobre, nie?" odtiahla som sa od neho len na toľko, aby som videla jeho tvár.
-"Kebyže ma to nebaví, nerobím to, Rosie," dal mi malý božtek na nos a ja som sa zachichotala.
-"Však nie si agresívny, keď sa naštveš?" potrebovala som to vedieť, inak by som sa bála a to nie je dobré vo vzťahu. keď nejaký bude.
-"Rosie, neudrel by som ťa, ani kebyže ma podvedieš, vykričíš si na mne hlasivky, alebo sama ma začneš biť. Nikdy by som ťa neudrel, rozumieš," chytil ma obidvoma rukami za tváre a vpíjal sa mi do očí.
-"Dobre. Prepáč, ale musela som to vedieť, vieš, inak by som si nebola istá a to nerobí dobrotu," pousmiala som sa.
-"Som rád, že si sa to radšej spýtala, ako keby si sa mala kvôli tomu trápiť," pousmial sa a ja som si tú jeho usmiatu tvár pritiahla k sebe a znovu som sa pohrúžila do bozku s ním.
Bozkávali by sme sa ďalej, kebyže mi nezačne zvoniť mobil.
-"Kašli na neho," zamumlal v bozku.
-"Nemôžem, prepáč," odtiahla som sa od neho a zdvihla mobil "Čo sa deje Math?" opýtala som sa ho trochu nevrlo.
-"Prepáč, že otravujem sestrička, ale otec je v nemocnici" oznámil mi a mne sa zatajil dych.
-"A čo ja s tým, on ma vyhodil z domu a ja ho mám ísť pozrieť ako poslušná dcéra?" nechápala som to.
Math ma poznal, vedel, že tam len tak neprídem a preto som vedela, že predo mnou niečo tají.
-"On zomiera Rosemarie, tak prosím ťa zdvihni svoj zadok a príď sem," zavrčal do telefónu, ktorý mne skoro vypadol.
-"Čo sa stalo?" pozorovala som svoju trasúcu ruku, ktorú som mala položenú na kolene Jerreda. Chytil ma za ňu a pozorne ma sledoval.
-"Na to nie je čas, proste príď do tej nemocnice, ktorá je len pár blokov od nášho domu," povedal mi ešte a zložil.
Ja som sa roztriasla celá.
-"Čo sa stalo?" opýtal sa ma Jerred.
-"Môj otec je v nemocnici a zomiera," povedala som len a pozerala sa priamo pred seba.
-"Si si vedomá, že ťa niekto musí odviesť," povedal mi a začal mi baliť veci do tašky, keďže ja som nebola schopná pohybu.
-"Ja tu mám auto," povedala som len.
-"Keď si myslíš, že ťa pustím v takomto stave za volant, mýliš sa. Odveziem ťa ja," povedal mi, podal kabelu, ktorú zbalil, strčil mi do ruky aj jeho a aj moju kávu a postavil sa.
Ja som išla za ním ako poslušný psíček. Zaplatil za obidve kávy a kebyže nie som v šoku asi by som namietala, ale teraz mi to bolo jedno.
-"Daj mi kľúče od tvojho auta," povedal mi len a ja som siahla do vrecka a podala mi ich.
-"Prečo nejdeme tvojim autom?" opýtala som sa len a sadla som si na miesto spolujazdca, na ktorom som ešte nesedela.
-"Lebo ja som prišiel taxíkom," pohladil ma po kolene, zaradil do jednotky a my sme mohli vyraziť "A kde to ideme?" opýtal sa ešte.
-"Nemocnica Johna Fleminga,"
Šoféroval rýchlejšie ako by sme mali v meste a väčšinou sa preplietal uličkami, keďže sa chcel vyhnúť zápcham. Ja som len dúfala, že nás nezastavia policajti. Keď sme sa dostali ku nemocnici a našli parkovacie miesto, Jerred išiel so mnou.
-"Prosím vás," zastavila som sa pri pulte "Kde leží Oliver Brandon?" opýtala som sa tichým hlasom.
-"Ste rodinný príslušník?" ozvala sa tá ženská kľudným hlasom.
-"Som jeho dcéra," zvyšovala som hlas a Jerred ma radšej objal, aby som na ňu ešte nevyskočila.
-"4 poschodie, izba číslo 192," povedala po chvíli, čo hľadala informácie v počítači.
Ani som sa jej nepoďakovala a ťahala Jerreda za sebou k výťahom. Vo výťahu som sa oprela o stenu a začala plakať.
-"Čo keď bude chcieť odo mňa odpustenie, ako mu môžem odpustiť to, že ma v 18 vyhnal z domu?" opýtala som sa Jerreda a objala ho.
-"Vieš, odpustenie nie je to, že mu musíš prepáčiť všetky činy v minulosti, ktoré spáchal, odpustenie je to, že si uvedomíš, že ten človek zrobil chybu a keď si to uvedomíš, proste sa začneš pozerať na prítomnosť, nie stále na minulosť, pretože minulosť už nemôžeš vrátiť a zmeniť ju," vysvetľoval mi a ja som len prikyvovala a upokojovala som sa pod jeho nežnými rukami, ktoré ma hladili po chrbte, až kým necinkol výťah a my sme sa nedostali na 4 poschodie.
Bola som vystrašená, nechcem aby ma nič žiadal, zriekol sa ma, ja som odišla, teraz si žijem vlastný život bez otca, ktorý pre mňa psychicky už zomrel, aj keď teraz zomiera naozaj. Kráčali sme ruka v ruke chodbou až sme sa dostali pred izbu 192.
-"Počkám ťa vonku," stisol mi ruku a pustil ma, no ja som ho znovu chytila.
-"Poď so mnou prosím ťa, sama by som to asi nezvládla," pozrela som na neho psími očami.
Fakt som tomu nechcela čeliť sama.
-"No ak nechceš, nebudem ťa nútiť, fakt nie," krútila som hlavou no on si ma len pritiahol k sebe a otvoril mi dvere aby som vstúpila dnu ako prvá.
-"Ahoj Rosie," prirútil sa ku mne Mathew, no potom sa zarazil, keď za mnou videl Jerreda.
-"Ahoj Mathew," povzdychla som si, "This is Jerred, my boyfriend," ukázala som na neho a Mathew si s ním potriasol rukou.
-"Mali by sme ich nechať samých," povedal Mathew Jerredovi, no ten pokrútil hlavou.
-"Nechcela tu vojsť bezo mňa a ja ju tu teraz nenechám," vysvetlil mu svoje konanie a tak Mathew odišiel len s pokývaním hlavou.
-"Ahoj dcérka," ozvalo sa chrapľavo a strašne ticho "Poď mi ukázať toho chlapca, ktorý mi ukradol dcérenku," povedal.
-"Nie otec, ty si sa o mňa pripravil sám, neviň niekoho iného a Jerreda som vtedy ani len nepoznala," povedala som mu kľudne, no hlasom, ktorý nepripúšťal námietky.
-"Prepáč mi, čo som ti urobil, odpusť mi, prosím ťa," šepkal a bolo vidno, že mu aj toto robí problém.
-"Prepáčiť ti nikdy neprepáčim, no odpustiť, odpustím," povedala som mu, "Raz," dodala som tak ticho aby to počul už len Jerred, o ktorého som sa opierala chrbtom.
-"Aspoň jedno z toho, aj keď neviem aký je v tom rozdiel," zachripel otec.
-"Neboj sa, raz na to prídeš," kotúľali sa mi slzy tvárou.
-"Už žiadne raz nebude Rosie, odchádzam. Cítim to," zavrel oči, no potom ich znovu otvoril.
-"Ja viem, no viem, že aj preto všetko čo si nám spôsobil, pôjdeš za mamkou a ona ti to vysvetlí, no ako ju poznám najprv ťa zbije," povedala som na uvoľnenie atmosféry a otec sa začal chrapľavo smiať a potom kašľať ako sa začal dusiť.
-"Ďakujem ti, som rád, že si našla niekoho, kto ťa miluje," ozval sa asi po pol minúte ticha "Prosím ťa, nesklam ju. Jeden taký chlap v živote jej stačil," smeroval Jerredovi.
-"Nebojte sa, postarám sa o ňu," šepol Jerred.
-"Verím ti, zbohom dcérenka, milujem ťa a rád som ťa spoznal Jerred," zavrel oči a prístroje, na ktorých bol pripojený začali divo pískať a ja som tam len stála a plakala, aj keď som si sľúbila, že kvôli nemu už slzu nevyroním.

Not ordinary Girl 11

29. července 2012 v 18:16 | Adminka;))xx |  Not ordinary Girl
Museli sme k autu dobehnúť, keďže bolo pustené zavlažovanie. Nasadli sme a v tichosti, do ktorého bolo pustené len rádio, sme sa prepletali Los Angeliskou dopravou. Keď sme sa konečne dostali ku klubu, pred ním bol už rad ľudí, ktorí čakali či sa dnu vôbec dostanú.
-"Čaute," usmial sa na nás vyhadzovať, my sme mu len odmávli pozdrav a vošli dnu s neslušnými výrazmi na naše osoby.
My sme si to už nevšímali a mierili sme si to rovno ku našim zvyčajným miestam na konci baru. Ella nám už naliala bez opýtania a s úsmevom nám to dala pred nás na bar. My sme stihli už len poďakovať, keďže sa ponáhľala obsluhovať ďalšieho zákazníka. Dnes tu je nejako plno, čo bolo zvyčajne, ale väčšinou to nebolo až v takom rozmere. Ale bolo mi to jedno, pretože som si mala kde sadnúť a pokecať s Ellou. Musela som sa pozrieť k pódiu, prečo chalani ešte nehrajú, pretože to bolo divné, už sa mi pár krát stalo, že sme tu prišli a oni ešte nehrali, ale to sme prišli oveľa skôr. Hádali sa. Neviem prečo, ale proste stáli v kruhu, Damien rozhadzoval rukami a ostatný stáli s hlavami sklopenými k zemi.
-"Idem sa pozrieť čo sa tam deje, hej?" pozrela som sa Georga a čakala na súhlas a keď prikývol, tak som zoskočila z barovej stoličky a rozišla som sa k pódiu, na ktoré som vyliezla hneď ako som sa cez ten tancujúci dav dostala.
Vybehla som po schodíkoch na boku a blížila sa k nim, keď som začula časť rozhovoru, alebo skôr prehovoru Damiena.
-"A koho mám teraz akože nájsť? Dnes musíme vystupovať a tu sa nenájde nikto, kto by vedel čo robiť," stále rozhadzoval rukami a chalani stále nič nehovorili.
-"Čo sa stalo?" postavila som sa k ním a usmiala sa.
-"Jack si do riti, zlomil ruku a neuvedomil si, čo tým spôsobí," zavrčal Dam.
-"Tak fajn," musela som prebrať vedenie, inak by sa nikde nedostali "Ty Jack, choď si dať ku baru panáka, vy si zoberte nástroje, poprípade si za nich sadnite a ja to zoberiem za Jacka, hm?" otočila som sa na Damiena a podvihla som obočie.
-"Vieš vôbec hrať?" zasmial sa ako na pokraji zrútenia.
-"Samozrejme, že nie. Vieš, ja som len čarodejník, ktorý lúskne prstami a bude za neho hrať gitara sama," iróniu muselo byť cítiť asi na 100 kilometrov ďaleko.
-"Fajn, ale len kvôli tomu, že nemáme na výber. Keď to bude zlé, padáš okamžite z pódia," otočil sa a odkráčal k druhej strane pódia, kde mal sám gitaru.
-"Ďakujem, zachránila si ma," objal ma Jack a ja som sa zasmiala "Gitaru som naladil, síce to bolelo, ale naladil som ju, tak ma nesklam," znovu ma objal a potom odišiel ku baru.
Ja som sa postavila ku držiaku na jeho gitaru a s hlbokým nádychom a potom aj výdychom som prehodila popruh ponad hlavu, mierne ho skrátila na moju výšku a prikývla som na Damiena, ktorý ku mne prichádzal.
-"Pripravená?" opýtal sa ma.
-"Snáď, už dlho som nehrala pred publikom, mamka mi nedovoľovala hrať," pokrčila som plecami a pozrela sa na ľudí, ktorí si nás zatiaľ nevšímali.
-"Neboj sa, keď vieš hrať, tak to bude v pohode," usmial sa a už bol celkom kľudný.
-"Dúfam, že ťa nesklamem," zasmiala sa.
-"To dúfam aj ja," pokrútil hlavou a zazrel na Jacka, ktorý sedel na mojom mieste a radšej sa rozprával s Ellou a asi aj s Georgom.
-"Tak fajn, čo sa bude hrať?" pretočila som radšej tému na niečo iné.
Rýchlo mi povedal piesne, ubezpečil sa, že viem hrať všetky. Keď som prikývla, že viem všetko zahrať a zostala som v pozadí, aby ma tak ľudia nemohli poriadne vidieť a Damien išiel k mikrofónu, ktorý bol vpredu.
-"Prajem krásny večer, prepáčte za menšie zdržanie ale mali sme v kapele menšiu nehodu a tak sme čakali na člena, ktorý ho mal zastúpiť" usmieval sa na všetkých "Ale teraz tu už je a my môžeme začať,"
Začali sme hrať, najprv som bola mierne strnulá, pretože som na sebe cítila pohľady, ktoré som si určite vymyslela. No po chvíli som už poskakovala po pódiu, sem tam som spievala vokály a niekedy som spievala nejakú časť, ktorú spieval väčšinou Jack. Bola to sranda. Bavila som sa ako nikdy a myslím, že to bolo asi prvý a posledný krát. No mne to nevadilo, chcela som si to užiť.
-"Dáme si pár minútovú pauzu," povedal Dam do mikrofónu a my sme odložili gitary.
-"No čo?" otočila som sa na neho s úsmevom, ktorý mi zostal od tej prvej pesničky.
-"Bolo to uchádzajúce," uchechtol sa.
-"Uchádzajúce?" podvihla som obočie a zoskočila z pódia a vybrala sa ku baru, od ktorého ma sledovali.
-"Ahojte, môžem poprosiť nealko mojito?" usmiala som sa na Ellu a zazubila sa na tých dvoch.
-"Hneď to bude," začala ho hneď miešať a ja som sa oprela o bar.
-"Bože, začínajú ma bolieť nohy," musela som sa oprieť o bar medzi tými dvoma.
-"Nie je to také ľahké, čo?" štuchol do mňa lakťom Jack a ja som mu to vrátila.
-"Ty buď radšej ticho, ja vás z toho znovu ťahať nebudem, takže by si si mal začať hľadať nejakého náhradníka," zobrala som si mojito a bez odpovede som odišla aj s mojitom za chalanmi.
-"Som späť," usmiala som sa na nich a sadla si na zem, kde sedeli aj oni.
-"Čo máš fajné?" otočil sa na mňa chalan, ktorý sedel za bicími.
-"Uf, keď sa predstavíte, tak vám možno aj poviem," pozrela som sa z jedného na druhého.
-"No vidíš, na to sme zabudli," zasmiali sme sa všetci a museli sme mierne kričať aby sme sa cez hudbu počuli.
-"Ja som Michael," zamával mi chalan od bicích.
-"Sarah, alebo Alexia, ako chceš," odzdravila som.
-"Ja som Oliver," povedal chalan od kláves.
-"A mňa a Jacka už poznáš," povedal nakoniec Damien.
-"Hej, teší ma," objala som sa s každým.
-"A ešte nemôžeš zabudnúť na Tonyho," zakričal Michael.
-"Kto je Tony?" nechápala som.
-"Môj mladší braček, 5 ročný a strašne rád hrá na bicích" zasmial sa Damien.
-"Toho mi musíš niekedy predstaviť," usmiala som sa na neho a všetci sa začali smiať.
-"Toho čerta by si nechcela poznať," krútil hlavou Michael, ktorý ako jediný dokázal popri smiechu aj hovoriť.
-"A prečo, veď to musí byť milý chalan," zamračila som sa.
-"Tak to by som ťa fakt mal predstaviť, aby si si to rozmyslela," pobúchal ma po pleci a postavil sa "Mali by sme už začať," pomohol mi postaviť sa.
-"Fajn," pokrčila som plecami a nepohrdla som pomocou.
-"Inač, chceli by sme zahrať jednu pieseň od Paramore, nechcela by si spievať?" opýtal sa ma Damien, keď sme išli po gitary.
-"Ja?" vyvalila som oči a zastavila som na mieste.
-"Prečo nie? Spievaš super," usmial sa.
-"Ja si nie som moc istá," zakusla som si do pery.
-"Je to tvoja posledná šanca, možno sa k tomu už nedostaneš," pokrčil plecami a ja som sa zamračila.
Chcela som to, ale bála som sa, že to pokazím. Nechcem im to skaziť, nechcem im pokaziť ich reputáciu.
-"Ale no tak, tak to keď tak zničíš jednu pieseň, vysmejú sa ti a bude to zabudnuté," zasmial sa .
-"A čo by ste chceli aby som zaspievala?" zamračila som sa.
-"Ich verziu Hallelujah,"
-"Fajn, idem na to," pokývala som rozhodne hlavou, aj keď som až taká odvážna nebola.
-"Super," postrčil ma ku mikrofónu a podal mi gitaru, ktorú som pevne chytila, aby nebolo vidno ako sa mi klepú ruky.
Začali sme hrať. Bez dohodnutia sme presne vedeli kedy začať a ja som len vyklepaná čakala na môj čas.
-"Somehow everything's gonna fall right into place
If we only had a way to make it all fall faster everyday
If only time flew like a dove
Well God, make it fly faster than I'm falling in love"
Keď som dospievala posledné slová prvej slohy stres zo mňa nejako odpadol a ja som si to začala užívať. Bola to moja chvíľa.
"This time we're not giving up
Let's make it last forever
Screaming hallelujah
We'll make it last forever
Holding onto patience wearing thin
I can't force these eyes to see the end
If only time flew like a dove
We could watch it fly and just keep looking up"
Pozrela som sa na chalanov, lepšie povedané na Damiena, ktorého som ako jediného videla, keďže som sa nechcela otáčať ku divákom ani len trochu chrbtom. Damien len uznanlivo pokýval hlavou, aspoň sa mi to tak zdalo a tak som sa zhlboka nadýchla aby som mohla pokračovať.
"This time we're not giving up
Let's make it last forever
Screaming hallelujah
We'll make it last forever
And we've got time on our hands
(We've got time) Got nothing but time on our hands
Got nothing but, got nothing but
(We've got time) Got nothing but time on our hands"
Čakala ma posledná sloha, čo som trochu ľutovala, keďže som konečne mohla robiť to, čo ma naozaj baví. Ale aj tak som sa poriadne usmiala a chcela si to užiť čo najviac. Skákala som celú pieseň, popritom som hrala na gitaru a užívala si to ako všetci.
"This time we're not giving up
Oh, let's make it last forever
Screaming "hallelujah" (hallelujah)
Hallelujah"
Dospievala som a pozerala na ľudí, ktorý sa zabávali na posledných tónoch piesne a potom začali tlieskať ako po každej piesni.
-"Ďakujeme, toto bola dnešná posledná pieseň," prebral odo mňa Dam mikrofón a ja som bola rada, že som sa mohla stiahnuť do úzadia.
-"Bola si super," zakričal na mňa Oliver a ja som sa na neho vďačne usmiala.
-"Ešte raz vám ďakujeme a užite si zvyšok noci," rozlúčil sa s publikum Damien a my sme mohli odložiť nástroje a zísť k baru.

Never say Never 8

29. července 2012 v 16:31 | Adminka;))xx

Ava:
Pobozkal ma. Niall ma pobozkal. Môj mozog odmietal uveriť takej jednoduchej veci. Jazykom mi vkĺzol do úst. Jedna jeho ruka za neobyčajne šikovne dostala pod moje tričko. Ja som sa s tým tak nepárala. Odlepila som sa od neho a najrýchlejšie ako som vedela som mu pretiahla jeho tričko cez hlavu. Keď som sa znovu prilepila na jeho pery, zarazila som sa. Sama na sebe som zrazu ucítila parfum, ktorý som použila. Parfum, ktorý mi požičala Lucy.
-"Niall!" spamätala som sa.
Odskočila som od neho. Sekundu na mňa hľadel dezorientovane, zakaleným zrakom. Videla som ako po mne túžil. Ten fakt ma chtiac-nechtiac zahrial.
-"Čo sa deje?" prehrabol si rukou vlasy.
Och, za ten pohyb by som ho zabila. Veľmi dobre som si uvedomovala, že je bez trička.
-"Ty sa ma pýtaš, čo sa deje?" vyštekla som "Lucy sa deje!"
-"Ava," postavil sa z postele.
Urobil dva kroky ku mne.
-"Ja s Lucy predsa nechodím"
-"Ale, ale..."
-"Och, Ava!" pokrútil hlavou.
Zdvihol svoje tričko zo zeme. Naštvane si ho obliekol. Chvála bohu.
-"Ja ťa nechápem. Povedz mi, čo chceš, prosím ťa. Najprv som si myslel, že by to medzi nami mohlo klapať, ale ty si mi dohodila kamarátku. Teraz si za mnou prišla s tým, že by som Lucy nemusel pozývať už nikam a vzápätí mi ju chceš dohodiť znovu?"
-"Niall, tak to nie je!" vyvalila som naňho oči.
Už chápem ako to musel vnímať.
-"A ako to je?" zastavil sa a pozrel mi priamo do oči.
Otvorila som ústa, že niečo poviem, no nič z nich nevychádzalo. Obaja sme vedeli, že ma pravdu. To ja neviem, čo chcem.
-"Prečo by sme nemohli byť spolu?" spýtal sa ticho Niall, po tom, čo si sadol na posteľ "Pozri, možno sa nemilujeme, no kto to o sebe môže povedať, keď sa pozná sotva štyri mesiace? Všetko príde časom. Mohli by sme byť šťastný Ava," pokračoval.
Ani raz sa na mňa za ten čas nepozrel. Strašne by som s ním chcela súhlasiť.
-"Niall, to je krásne, ale..."
-"Vždy je tu nejaké ale, však?" prerušil ma sarkasticky.
-"Nechaj ma dohovoriť. Áno, je to krásne, ale jediné, čo sa mi z tvojich slov vykresľuje v mysli je, že chceš mať priateľku, aby si bol šťastný a je ti jedno kto to bude. Hovoríš o mne, jedine preto, že som po ruke. Keby tu bola Lucy..."
-"Keby tu bola Lucy, nič by som nepovedal!" neudržal sa.
Jeho hnev ho nedržal dlho, hoci sa o to snažil. Zhlboka sa nadýchol, podišiel ku mne a chytil mi ruky do dlaní.
-"Ava, hovorím to len preto, lebo nám je spolu dobre. Smejeme sa, dokážeme sa vystáť, priťahujeme sa. Viem, že by nám to klapalo"
-"Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi by som...ja...Niall, to, že sa priťahujeme na vzťah nestačí. Mne," zdôraznila som to slovo, "to nestačí"
-"Čo odo mňa ešte chceš? Nie, nehovor to," pokrútil hlavou, "Viem čo chceš, no nemôžem ti to dať. Nežijeme v starom romantickom filme či knihe, kde sa ti môžem vyznať z lásky po...ani nie po štvormesačnej známosti"
-"Dokážem to pochopiť, no zo všetkého ostatného mi vyplýva, že jediné čo chceš, je práve známosť. Chvíľkové pobavenie"
-"Nebudem ti klamať a tvrdiť, že to nie je pravda. Na druhej strane však nevravím, že po čase..."
-"Po čase ťa prestanem baviť"
-"Prečo všetko predbiehaš?"
-"Pretože taká ja som Niall! Uponáhľaná, sarkastická a ukecaná. A chcem skutočný vzťah! Plný vyznaní, romantiky a..."
-"A chceš to hneď," zakončil "Potom však nemôžeš hľadať u mňa"
Vždy som bola zvyknutá mať posledné slovo, no na toto som nemala čo povedať. Pár sekúnd sme hľadeli jeden na druhého. Och bože, kam až dospela konverzácia, ktorá spočiatku zahŕňala len Lucy. Áno, na začiatku, pred tým bozkom by som bola súhlasila hoci len s flirtom, no teraz som nemohla. Povedala som si buď všetko alebo nič. A výsledok sa rovnal nule. Otočila som sa na päte. Prešla dvermi a skôr než som nimi tresla som mu povedala ľadovým hlasom:
-"Poviem Lucy, že ak chce hľadať egoistického speváčika, má zájsť za tebou"
Niall:
Dopekla! Dopekla! Dopekla! Nechápem ako som to mohol tak pokašľať. Prečo som sa pri nej nevedel ovládať? Tie jej prehnané požiadavky a nároky...Nemôže pochopiť, že potrebujem čas? Áno, uznávam, že kým by medzi nami bolo niečo vážnejšie, chcel som sa len pobaviť, no...Ava sa mi dostala pod kožu tak hlboko, že aj keby som sa s ňou chcel len pobaviť, nikdy to tak celkom pobavenie nebude. Žiadnemu inému dievčaťu som nikdy nenavrhol to čo jej. Sám som nad tým žasol. A ona si to len tak odmietla, mávnutím ruky. Dopekla! Nech si len ide hľadať toho svojho dokonalého muža niekde inde! Lepšie by však bolo, keby žiadneho nenašla. Len pomyslenie na to, že tie sladké pery by bozkával niekto iný ako ja ma privádzala do šialenstva. Celkom ako ona sama. Teraz som pochopil, čo znamenalo, keď Louis povedal, že sa z Johanny zblázni hoci naňho len žmurkla. Ak teraz odídem z izby, chalani sa mňa vrhnú a budú chcieť vedieť, čo sa stalo, keď sme tak kričali. Na druhej strane sa skôr budú venovať Liamovi. On sa predsa rozišiel s Danielle. To bol dlhoročný vzťah. Potrebujem si vypiť. Zišiel som dole do obývačky. Na moje prekvapenie, jediný, kto tam sedel bol Liam.
-"Potrebujem drink," oznámil som.
-"Asi si dám s tebou," vypol televíziu, na ktorú aj tak nepozeral.
-"Nemôžeš piť braček," informoval som ho.
-"Dám si kolu a budem predstierať, že mi to uľahčilo život" prešiel okolo mňa.
Zobral zo stola kľúče od auta a vyšiel von. Nečakal ma. Naskočil som do Harryho auta, kým ho Liam štartoval. O desať minút sme zastavil na platenom parkovisku. Do klubu sme sa dostali zadným vchodom.

My Life 77

29. července 2012 v 15:55 | Adminka;))xx |  My Life
Tlačil ma k posteli. Nevnímala som. Len som ho bozkávala. Padlo som na mäkkým matrac, temer stiahnuc tmavý baldachýn vôkol postele. Zrazu som len cítila jeho ruku pod mojím tričkom. Zastavila som ho a sadla som si.
-"Nie," povedala som zadychčane.
Zvalil sa na chrbát a sťažka dýchal.
-"Urobil som niečo zle?" spýtal sa.
-"Nie, len to. Nechcem. Vtedy som bola opitá. AK by som bola pri zmysloch, nestalo by sa to. Nie som. Nie som taká"
-"Nikdy som si ani nemyslel, že si taká," dvihol sa na lakte a zapozeral sa na mňa.
Zamračila som sa, no ľahla som si vedľa neho. Keď si znova aj on ľahol, pritisla som sa k jeho telu, hlavu som si položila na jeho plece a jemne som ho pobozkala na bradu. Pichal.
-"Mal by si sa oholiť," zaškerila som sa.
Prikývol, no sklonil hlavu a znova ma pobozkal. Zaborila som si ruky do jeho vlasov a vytiahla som sa vyššie. Pootvorila som pery a on svoje. Prvý krát som skúmala jeho ústa jazykom. Chutil tak sladko-slane, no bola to zaujímavá chuť. Moje telo reagovalo s jeho telom. Vlnilo sa, tislo, šúchalo, no hlavne cítila som horúčavu, ktorá zaplavovala od líc až po slabiny. Zastonala som. Cítila som ako prechádza prstami pravej ruky po mojom tele, až kým sa zastavil v mojich vlasoch a prevrátil sa na mňa. Cítila som jeho pyžmovú vôňu. Chytil ma za stehno a obmotal si okolo svojho tela. Teraz on zastonal.
-"Justin, potrebujem, aby si...HIIIIIII!!!!!" skríkol niekto.
Zhodila som ho zo seba a vyskočila som na nohy. Rýchlo som sa napravila. Vo dverách stála Klarys, v očiach šok a karhanie.
-"Čo potrebuješ, Klarys?" oslovil ju jemne, no pokojne Justin.
Pozrela som sa na neho. Jeho inokedy dokonalé vlasy mal teraz rozstrapatené. V nagélovaných častiach ostali cestičky po mojich prstoch. Pery jemne ružové a napuchnuté, oči červené. Nechcem vedieť ako vyzerám ja. Proste to nechcem vedieť.
-"Ja...Chcela som...Už ani neviem čo. Preboha, nechcem vedieť, čo by ste tu vyviedli, ak by som neprišla," vzdychla, hodila po mne taký hnusný pohľad, až sa ma dotkol a odišla.
Spýtavo som pozrela na Justina, ten na mňa. Potriasla som hlavou a snažila som sa svoje vlasy dostať do pôvodného stavu.
-"Inak, teraz som si všimol. Nie je to moje tričko?" naklonil hlavu nabok a pozoroval ho.
-"Hej je," usmiala som sa a chytila som ho za ruku.
Priložila som si ju k lícu a začala som ju bozkávať.
-"Carrie. Ja...fakt nemôžem. Musím ísť do sprchy a potom na jednu večeru," pozrel na mňa kajúcne.
-"Ty si nedošiel domov skôr kvôli mne, ale kvôli večeri!" došlo mi.
Otvoril ústa a hneď ich zatvoril. Vedel, že nemá zmysel klamať. Zabolelo to. Ja som mu verila.
-"Get fucked, Justin," odfrkla som si a odišla som z izby krútiac hlavou a nezmyselnými slzami v očiach.
Nenávidela som ich. Prečo sa moje slzné kanáliky spájajú s nervami?
-"Caroline, stoj," bežal za mnou.
Kráčala som ďalej.
-"No ták"
-"Klamať si ma nemusel," povedala som, keď som schádzala dole.
-"Nevedel som odolať," vzdychol a kráčal za mnou.
-"Nabudúce to skús," zvrtla som sa v strede schodiska "Neznášam klamárov. Sú nechutní. A hlavne, keď nemajú vážny dôvod na klamstvo. Stačilo normálne povedať, pochopila som by som a už vôbec by sa ma to nedotklo tak ako teraz. Totálne si to pojebal, Justin"
-"Prepáč," povedal a ťažkopádne obrátil očami.
-"Aha, jasné chápem. Si chlap, si neomylný. Smieš všetko"
-"Ale niééé..."
-"Choď do sprchy. Budeš meškať" nechala som ho tam.
Bežala som dvihnúť telefón, ktorý zvonil.

My Life 76

29. července 2012 v 14:23 | Adminka;))xx |  My Life
-"Ryan Good?" vyhŕkla som dosť nahlas.
Zasmial sa.
-"Rád ťa spoznávam, Caroline Tomlisonová. Si ešte menšia než mi ťa opisoval" začal ma pohľadom skúmať, prechádzal sa okolo mňa "A trocha širšia"
To sa ma dotklo. Objala som si boky a zamračila som sa.
-"Ale si krajšia než hovoril" aspoň že to povedal uznanlivo.
-"Hovoril som ti, že nemám opisovacie schopnosti. To ona je spisovateľka!" ozval sa Justin.
Kráčal k nám.
-"Si spevák a textár. Máš to v krvi," odfajčil ho Ryan mávnutím ruky "Ale toto si vážne dal dosť vedľa"
-"Ja som túúú," zamávala som im so zdvihnutým obočím.
-"Justin, mali by ste si sadnúť. Vzlietneme," zakričal pilot z kokpitu.
Justin ma zaviedol na sedačky. Sadla som si. Rozprávali sme sa dlhé hodiny.

O dva dni
-"Áno?" dvihla som mobil.
Dnes je to už asi 350. telefonát. Neviem, kde mi hlava stojí, no baví ma to. Cítim sa dôležitá.
-"Tu opička! Ako sa máš?" ozval sa známy hlas.
Chvíľu mi trvalo kým mi došlo kto to je.
-"Ian?" spýtala som sa.
-"Predsa len nie si blondína," zasmial sa.
-"Ian! Ako sa máš?" naplnilo ma divné šťastie a poznanie, že tento telefonát bude dlhý.
-"Ja som sa pýtal prvý"
-"Och, uponáhľane, ale super. Nevieš si predstaviť ako krásne a luxusne tu je! Slovensko je oproti tomu druhá Afrika"
-"Zdravím ťa z druhej Afriky," povedal chladne.
Zasmiala som sa.
-"Prepáč, no keď sem prídeš, tak..."
-"Prídem?"
-"Prídeš?"
-"Prídem?"
-"Prídeš," ukončila som to oznamovacou vetou.
Ozvalo sa pípanie.
-"Och, prepáč. Zrejme niekto volá. Neskôr ti brnknem" zrušila som a vybavila som ďalší telefonát.
Bol od nejakého pána z reklamnej agentúry. Chcel Justina do reklamy. Zapísala som ho do knihy, ktorú mi dal Justin, aby som tam zapisovala shooty, reklamy a pod. Sedela som v obývačke Justinovho domu, na veľkej plyšovej sedačke v Justinovom starom tričku a teplákoch . Okolo mňa bolo neskutočne veľa papierov, kníh, zošitov, notebook a tri mobily. Deň pred tým ma jeho bývala sekretárka zaúčala do telefonátov. Páčilo sa jej, že sa rýchlo učím. Na budúci týždeň ma zaučí do papierovačiek. Justin bol celé dva dni preč. Doma bol len keď mi ukazoval dom a vysvetľoval, že sa neoplatí prenajímať mi dom, keďže som tu len na dva mesiace a on v jeho dome často nie je, takže ho budem mať celý pre seba. Hneď potom odišiel do Kansasu, kde má koncert. Dnes večer sa vráti. Zaujímavé bolo, že mi nik nechýbal. Ani len Justin, na Luka som nemyslela vôbec. Nemala som čas. Vstala som a šla som si do kuchyne po kolu, no keď som zbadala Oreo, musela som si aj to vziať. A vrátila som sa späť na sedačku.
-"Slečna Caroline, nepotrebujete niečo?" ozvalo sa spoza mňa, keď som zahryzla do sušienky.
Bola to Klarys, žena v stredných rokoch, pracujúca pre Justina ako domáca.
-"Nie, ďakujem, Klarys," zaklonila som hlavu, aby videla môj úsmev a vrátila som sa k papierom pred sebou.
Včera mi volali zo Seventeenu. Chcú rozhovor a nové fotenie. Ako to, že sa tá jeho bývalá asistentka nezbláznila? Vzdychla som a začala som to všetko prepisovať. Počas telefonátov som to len naškriabala na papiere, no Justin to chcel mať krásne napísané v knihách.
-"Je niekto domá?" treslo sa dverami.
Bola som taká zabraná prácou, že mi netrklo, že to je Justin. Automaticky som odpovedala.
-"Hej, tu v obývačke" počula som kroky a potom som čosi zacítila vo vlasoch.
Obzrela som sa.
-"Och, ahoj" hanbila som sa za bordel vôkol mňa.
Zasmial sa pri tom pohľade.
-"Niekto tu tuho pracuje"
-"Na rozdiel od niekoho," zazrela som po ňom a dopísala som posledné slovo "Nie si tu nejako skoro?"
-"Hej, nemohol som sa ťa dočkať, tak som odišiel o dve hodiny skôr"
-"Pekné," zamrmlala som neprítomne a zoraďovala som papiere.
-"Počúvaš ma vôbec?" nazrel mi poza plece.
-"Jasné, láska. Hneď to bude..."
-"Nechaj teraz tie papiere tak. Som doma"
-"Minútku"
-"Caroline!" skríkol.
-"Minútu," skríkla som späť.
Odfrkol si a odišiel.
-"Hej," dvihla som hlavu a dívala som sa ako nahnevane dupe hore schodmi "Justin počkaj" položila som všetko z náručia na stôl a bežala som za ním.
Vošla som do jeho izby, z kúpeľne bolo počuť vodu.
-"Jusoooo!"
-"Nevolaj ma tak, nemám to rád," mumlal, keď vyšiel z kúpeľne, do pol pása nahý.
Písal niečo na mobile, hral sa, že nevníma.
-"Si trápny"
-"Mhm"
Vzala som mu ten mobil a hodila ju na obrovskú posteľ.
-"Hej!"
-"Nehraj dotknutého," prevrátila som očami "Len si robím svoju prácu"
-"Aj ja som si robil. Písala mi Beyonce"
-"Načo?"
-"Chce ísť na rande"
-"Idem s vami," usmiala som sa.
-"Nemám pocit, že som povedal na doubledate. Len rande"
-"Je vydatá"
-"Čo ak sa rozvádza?"
Vybuchla som do smiechu. Zatváril sa nesmierne dotknuto. Objala som ho okolo pásu.
-"Prepáč, že som sa ti nevenovala"
-"Neplatí, smeješ sa," odul spodnú peru.
Pokúsala som ju.
-"Stále neplatí?"
-"Nie"
-"Tvrdý oriešok," šepla som zmyselne a nežne som ho pohrýzla na brade.
-"Vrrr," ozvalo sa z jeho hrdla.

My Heart skips a Beat 6

29. července 2012 v 10:55 | Adminka;))xx
Po dopozeraní filmu som sa vybrala domov. Harry chcel aby som ostala, ale nemohla som. Pomaly som sa prechádzala uličkami Londýna. Už trochu upokojeného a nočného. Mesiac na oblohe jasne svietil. Mala som pocit, že ma niekto prenasleduje alebo som paranoidná? To je jedno, zrýchlila som krok. Stále som mala pocit, že mám za chrbtom nejakého úchyláka. Zrazu mi zazvonil mobil. Od strachu som sa strhla. Bola to SMS od Harryho.
"Si v poriadku? Nič sa nedeje? Už nikdy ťa nepustím samu. Keby niečo volaj! Harry xx"
Môj starostlivý. Odpísala som mu, že je všetko OK, aj keď nebolo. Moja zvedavosť ma dostala a otočila som sa. Za mnou stál nikto! Fúú. Dobre, takže som paranoidná, skvelé! Otvorila som dvere do nášho bytu. Všade bolo hrobové ticho asi už spia. Potichučky som precupkala do svojej dočasnej izby. Zajtra nám donesú konečne všetko do izby. Šla som do sprchy. Rozmýšľala som nad Harrym a mnou. Prečo som s ním? Je to len úlet alebo to myslí vážne? Rôzne otázky mi blúdili v hlave. Na chvíľu som prestala rozmýšľať a pospevovala som si One time od Justina Biebera, áno som Belieberka už od začiatku, čo vznikol. Milujem ho. Má úžasný príbeh, ktorý pokračuje. Dôkazom je film Never say never. Odporúčam pozrieť! Dobre späť do reality. Vyšla som zo sprchy a zaľahla do postele. Vlastne matraca. Je to nepohodlné, ale čo narobím. Nemohla som zaspať. Skúsila som napísať Harrymu. Nič. Asi spí. Zatvárali sa mi oči, keď od neho prišla SMS.
"Ale že už spíš. Vyspinkaj sa mi do ružova. Zajtra sa vidíme. Ľúbim ťa :)"
Usmiala som sa a ponorila som sa do ríše krásny snov. Alebo?
-,,Sara, hej. Sara!" triasla so mnou mama.
Strhla som sa a posadila sa.
-,,Čo sa deje?" opýtala som sa.
-,,Mala si zlý sen, plakala si," povedala mi ustarostene.
-,,To nič, môžeš ísť spať. Dobrú noc," usmiala som sa na ňu.
Dala mi pusu na líce a odišla. Znova som zavrela oči.

Zobudila som sa až ráno o deviatej. Pretrela som si oči a odtiahla závesy. Pretiahla som si všetky svaly. Šla som do kuchyne. Bola som hladná, tak som si urobila poriadne raňajky. Lievance s nutelou. Mňám. Mamka prišla ku mne a dala si tiež. Pochválila ma. Wow. Sandra prišla tiež, ale nevyzerala dobre.
-,,Sestrička moja, čo sa ti stalo?" opýtala sa ma.
Ani sa na mňa nepozrela.
-,,Sandra? Čo ti je?" opýtala som sa znovu.
-,,Mami, prinesú nám tie veci už dnes?" opýtala sa.
-,,Áno, mali by už dnes," povedala mama a ďalej sa venovala lievancom ,,Sandra!" vstala som zo stoličky a jej hlavu som natočila k tej mojej.
Odvrátila zrak!
-,,Preboha Sandra! Čo ti dopekla je!" zakričala som na ňu.
-,,Sara! Nenadávaj," upozornila ma mama.
Bolo mi úplne jedno, čo hovorí. Chcela som vedieť, prečo sa Sandra správa takto! Nechce sa na mňa pozrieť.
-,,Prečo sa mi nepozrieš do očí?!" skríkla som.
-,,Lebo nemôžem!" povedala s plačom.
-,,Prečo? Čo som ti urobila?" opýtala som sa.
-,,Ty nič, ale ja! Ja som ti niečo urobila a nehorázne sa za to hanbím!" povedala.
Odstrčila ma od seba a utiekla do izby. Sadla som si na stoličku a rozmýšľala som nad tým. Čo mi mohla spraviť?
Sandra:
Vyspala som sa s Harrym! Ako som to mohla spraviť mojej vlastnej sestre? Ako som to dokázala? Nedokážem sa Sare pozrieť do očí. Sklamala som svoju vlastnú sestru! Preboha! Ja nemám srdce! Ako som to mohla spraviť? Ako sa to stalo? Stalo sa to tak, že som mala chuť na TO. Proste som to chcela a chcela som zabudnúť. Prvý ma napadol Harry. Šla som do ich domu a otvoril ich on. Vrhla som sa hneď naňho. Úplne sa poddal. Všetko mi opätoval. A keď sa to Sara dozvie a on jej bude hovoriť, že to nechcel, už otvorím ústa. On ma na tom ešte väčší podiel viny. Prečo? No preto, lebo keby ju ľúbil, nevyspal by sa so mnou. Teraz sa len modliť, aby sa to nedozvedela Sara.
Harry:
Harold Edward Styles ako si to mohol urobiť?! Ako som sa mohol vyspať so Sandrou? Keď som sa ráno zobudil, chcel som aby to čo sa stalo, bol iba sen. Len sen, ale bola to realita. Odporná realita. Som debil! Tak neuveriteľný debil! Rozplakal som sa na posteli. Ja to Sare povedať musím. Viem, že ma nechá, znenávidí, ale radšej to, ako keby ma mala rada a ja som ju podviedol s jej vlastnou sestrou. Na toto ja srdce nemám.
-"Sara? Musíme sa hneď stretnúť!" povedal som jej do mobilu.
-"Jasné, kde?"
-"Pred Starbucks"
-"Fajn. Je ti niečo? Znieš zvláštne? Deje sa niečo?"
-"Všetko ti vysvetlím" povedal som a zložil.
Prečo si ju nevážim? Prečo musím byť taký idiot? Ona to vravela. Môžem ti veriť? Nie je to len úlet? Čo keď som len jedna z mnohých? Akoby vedela, čo sa stane.
-,,Ahoj," pozdravil som sa jej.
-,,Čo sa deje?" opýtala sa hneď.
-,,Poď so mnou," povedal som a chytil ju za ruku.
Viedol som ju až na jednu z lavičiek. Sadli sme si a ja som spustil.
-,,Sara, ja ti musím niečo povedať," na chvíľu som sa odmlčal ,,Včera sa stalo niečo, čo by som chcel navždy vymazať z môjho života!" povedal som.
-,,Nechápem"
-,,Včera som sa vyspal so Sandrou!"
-,,ČO?!" skríkla a postavila sa z lavičky.
-,,Prepáč," tvár som si vložil do dlaní a rozplakal sa.
-,,Prečo? Prečo, Harry? Čo som ti urobila?" pýtala sa s plačom.
-,,Nič. Práveže nič. Preto budem radšej znášať to že ma nenávidíš, akoby som mal žiť s tým že som sa vyspal s tvojou sestrou a to by som nedokázal," povedal som a nedokázal som sa na ňu pozrieť.
-,,Vedela som to! Vedela som, že si taký ako ľudia vravia, aj keď si ty hovoril, že taký nie si! Si odporný, nenávidím ťa z celej duše! Idiot! Umri!" kričala po mne.
Keby len vedela, že teraz by som najradšej umrel. Nenávidím sa za to.
Sara:
-,,Vedela som to! Vedela som, že si taký ako ľudia vravia, aj keď si ty hovoril, že taký nie si! Si odporný, nenávidím ťa z celej duše! Idiot! Umri!" možno som to trochu prehnala, ale bola som v takom citovom rozpoložení, že som nevedela, čo skôr.
Či kričať, plakať alebo utiecť. Jediné slovo mi vyryl v hlave. Prečo? Všetko mi došlo. Preto sa mi Sandra nechcela pozrieť do očí.
-,,Ver mi, smrť je práve to na čo myslím!" povedal a vstal.
Takto som to nechcela. Čo ak si niečo urobí? Nikdy si to neodpustím! Ale zarazilo ma to, že mu je to ľúto. Na druhej strane je to aj lepšie, nech si vstúpi do svedomia!
-,,Harry, nerob prosím žiadne sprostosti!" zakričala som za ním.
Záleží mi na ňom. Sklamal ma, to áno, ale nechcem aby si niečo spravil. To je to posledné, čo chcem.
-,,Ako si mohla!" vybehla som po Sandre.
-,,Prepáč mi to!" povedala.
-,,Nedokážem ti odpustiť, pochop to! Prečo, prečo?" rozplakala som sa.
Nevadilo mi, že v našom byte sú chlapi, ktorí nám teraz priviezli nábytok. Nevadilo mi, že mama na nás dve pozerá, ako na dve šialené dievčatá, ktoré tam plačú. Mala som chuť jej jednu streliť. Nech si uvedomí, že nie všetko na svete je len pre ňu.
-,,Hej dievčatá, čo sa deje?" prišla k nám mama.
-,,Vyspala sa s Harrym. Ako si mohla, vieš že ho ľúbim, ešte len včera sme spolu začali chodiť a ty hneď všetko skazíš! Nenávidím ťa!" skríkla som a vybehla z bytu.
Nedokážem byť v jednej miestnosti s ňou. Nechcem dýchať rovnaký vzduch s ňou. Behala som celou ulicou až do parku kde som sa na tráve zložila a plakala. Plakala som až pokým ku mne niekto neprišiel.

My Dream come true 7

29. července 2012 v 10:09 | Adminka;))xx
Idem na vec. Spýtam sa ocka, čo je medzi mamou a ním.
-,,Ocko, ja," zlyhal mi hlas, ,,Neurazíš sa, keď sa ťa niečo spýtam?" naťahovala som to ako sopeľ.
-,,Neboj sa, pýtaj sa," povzbudivo sa usmial.
-,,A odpovieš mi normálne?"
Prikývol,
-,,A nebudeš kričať?"
-,,Naty, vyklop," už bol trošilinku viac naštvaný.
-,,Čo sa deje medzi tebou a mamou?" povedala som rýchlo.
Asi najrýchlejšie, ako to šlo.
-,,Nič, čo by malo byť?" videla som na ňom, že je šokovaný a to znamenalo, že medzi nimi určite niečo nie je v poriadku.
-,,Ocko, nesnaž sa ma tu presviedčať o opaku,"
Otec sa na mňa pozrel.
-,,Naty, si veľká a ja ti nevládzem klamať," nadýchol sa ,,Medzi mnou a mamou to škrípe už dlho, vieš ona ma..."
Vtom zazvonil zvonček.
-,,Povieš mi to potom," povedala som a šla otvoriť.
Vo dverách stál uplakaný Zayn.
-,,Hej zlatko, čo sa deje," objala som ho.
-,,Môj otec, cestou ako šiel do práce," vedela som čo myslí.
Úplne bol zničený.
-,,Pššt, bude v poriadku, uvidíš," hladkala som ho po chrbte.
Vtom k nám prišiel otec.
-,,Á Zayn, ako sa...čo sa deje?" z veselého hlasu môjho otca sa stal prestrašený.
Viete, Zayn bol pre môjho otca ako syn po ktorom tak otec túžil. Vždy chcel mať syna, ale keďže moja mama nemôže mať už deti, nič z toho.
-,,Dobrý deň, pán Bennet, viete môj otec mal nehodu," ako dopovedal rozplakal sa.
-,,Úf, ako je na tom?" opýtal sa.
Ja som zatiaľ vybehla hore. Zobrala som si mikinu a zišla rýchlosťou blesku dole.
-,,Zayn, poď ideme do nemocnice a ty ocko našu debatu mi dopovieš, nevyvlečieš sa z toho," dala som mu pusu na líce a chytila Zayna za ruku.
Otec sa na nás pozrel.
-,,Vysvetlím ti to, maj sa," letmo som ho objala a so Zaynom sme trielili do nemocnice.
Zayn:
Keď som sa vrátil domov mama plakala na stole.
-,,Mami, čo sa deje?" opýtal som sa.
-,,Tvoj otec mal nehodu,"
Mal som pocit, že som to len prepočul, ale bola to pravda. Rozvzlykala sa.
-,,Ja musím ísť," zobral som si bundu a smer Naty.
No rozmyslel som si to. Šiel som do nemocnice. Otca operovali, mal vnútorné krvácanie. Operovali ho tri hodiny. Boli dve hodiny poobede. Otec už nebol na operačke, ale doktor povedal, že to nevyzerá ružovo. Rozbehol som sa z nemocnice k Naty. Zazvonil som. Otvorila a ja som sa rozplakal. Ja viem, chalani neplačú, ale keď vám tu ide o zdravie otca.
-,,Hej zlatko, čo sa deje?" opýtala sa ma.
-,,Môj otec, cestou ako šiel do práce," nevládal som hovoriť, ale Naty mi rozumela.
Rozumela aj bez slov.
-,,Pššt, bude v poriadku, uvidíš," snažila sa ma upokojiť.
Potom k nám prišiel aj jej otec. Keď sme sa tak rozprávali Naty zdúchla niekde hore. Zletela dole s mikinou v ruke. Rozlúčila sa s otcom a už sme šli do nemocnice.
-,,Naty, nemusíš ísť, buď doma s otcom a aj tak, zajtra musíme ísť do školy,"
Na chvíľu zastavila.
-,,Zayn, ty si tu vždy pre mňa a ja tu budem vždy pre teba, jasné," pobozkala ma.
Konečne. Pri jej bozkoch sa cítim tak, fajn.
-,,Milujem ťa, Naty,"
Len sa usmiala.
-,,Aj ja teba"
Prišli sme do nemocnice. Mama s Doniyou tam sedeli. Naty ich hneď objala. Keďže si s Doniyou dobre rozumejú šli spolu po kávu. Vraj, že sa musia o niečom porozprávať. Ja som si zatiaľ sadol k mamke a objal ju.
-,,Zayn, som strašne rada, že chodíš s Naty, je to veľmi dobre dievča, ale..." nechápal som.
-,,Ale čo?" pozrel som sa jej do očí.
-,,Uvedomuješ si jednu vec, ak postúpiš ďalej, nebudeš mať na ňu čas, ublížiš jej, chceš to? Synček, vidno na tebe aj na nej, že sa ľúbite, ale ste len deti, neviete čo je to láska,"
Neviem, čo je láska? Vážne. Na jednej strane mala pravdu, ale ja som si to pripustiť nechcel.
-,,Mami, nikdy. Ja ju budem navždy milovať, možno si myslíš, že neviem čo je láska, ale to čo k nej cítim je silné. Keď som s ňou, mám milión motýlikov v bruchu a v hlave mi vybuchujú ohňostroje, keď u nás prespávala, mal som možnosť pozerať sa na jej anjelskú tvár, mami ja ju ľúbim a je mi jedno, čo si o tom kto čo myslí," dokončil som svoj monológ a zozadu ma objala Naty.
Videl som v jej očiach slzy.
-,,Prečo plačeš?" spýtal som sa jej.
-,,Nikdy som nepočula niečo krajšie," pobozkala ma.
-,,Povedal som, čo som cítil," usmial som sa na ňu.
-,,Si dokonalý," sadla si mi na kolená.
Mamka sa len usmiala a šla do ockovej izby. Vraj tam môže ísť len jeden člen rodiny.
Naty:
S Doniyou sme si šli kúpiť kávu, keď sme sa vrátili Zayn sa rozprával s Tirshou.
-,,Uvedomuješ si jednu vec, ak postúpiš ďalej, nebudeš mať na ňu čas, ublížiš jej, chceš to? Synček, vidno na tebe aj na nej, že sa ľúbite, ale ste len deti, neviete čo je to láska,"
Slzy som mala na krajíčku. Bála som sa, čo povie Zayn, ale to čo povedal ma zložilo. Bolo to krásne.
-,,Mami, nikdy. Ja ju budem navždy milovať, možno si myslíš, že neviem čo je láska, ale to čo k nej cítim je silné. Keď som s ňou mám milión motýlikov v bruchu a v hlave mi vybuchujú ohňostroje, keď u nás prespávala, mal som možnosť pozerať sa na jej anjelskú tvár, mami ja ju ľúbim a je mi jedno, čo si o tom kto čo myslí,"
To čo povedal ma dohnalo k slzám. Objala som ho zozadu a pobozkala.
-,,Prečo plačeš?" opýtal sa ma s úsmevom.
Vedel, že to nie sú slzy smútku, ale šťastia.
-,,Nikdy som nepočula niečo krajšie," trošku ma nahnevalo, čo povedala Tirsha.
-,,Povedal som, čo som cítil," usmial sa.
-,,Si dokonalý," sadla som si mu na kolená a hrala s jeho prstami.
-,,Ty si dokonalejšia," pobozkal ma.
-,,Nechcem sa hádať v takejto vážnej situácii," povedala som a usmiala sa.
-,,Dobre," zachechtal sa.
-,,Zayn, nechcem sa tu hrať na múdru, ale tvoja mama mala z časti pravdu," cítila som, že sa rozplačem, no potlačila som to.
-,,Naty, viem, ale ja sa bude snažiť, aby to pravda nebola, to že sa možno stanem slávnym neovplyvní náš vzťah, budem ťa navždy ľúbiť," pobozkal ma.
Zahrialo ma pri srdci.

Prepáčte! :(

28. července 2012 v 20:20 | Adminka;))xx |  Oznamy :)
Milé mrkvičky :/...:)

Veľmi veľmi veľmi moc sa ospravedlňujem, že sa tomuto blogu moc nevenujem, ale sú predsa prázdniny a chcem si ich užiť čo najviac :)
Síce nepridávam sem príspevky moc často, ale aj tak sa snažím pridať aspoň niekoľko denne, ale nejde to vždy, takže sa vážne ospravedlňujem :)


Tak ja vám prajem pekné prázdniny, a užite si ich :)))

S pozdravom vaša šialenáá Adminka :P ...xxx



Live my Life 11

28. července 2012 v 20:10 | Adminka;))xx |  Live my Life
-"Inač, nie je tak trochu nebezpečné ísť s nimi do baru?" spýtala som sa v tichosti Gemmy, keď sme už pomaly kráčali za chalanmi zadným východom na spomínané miesto.
-"Adrenalín, zlatko," kývla hlavou "O chvíľu zmeníš názor a ak sa bojíš sú tu títo," hlavou pohodila na dvoch tučných chlapov pochodujúcich priamo za nami.
-"Tak ty mne veru pomôžu," utrúsila som ironicky a ďalej som sa jej už nepýtala žiadne otázky keďže som si všimla jej dosť pochmúrnu náladu, ktorá sa nad ňou vznášala ako malý obláčik nad slnkom zaliatou krajinou.
-"Musím ťa upozorniť," skríkla som jej do ucha (teda dúfam, že to bola ona), keď predo mnou kráčala smerom na záchod "Že ja a party, to nie je dobrá kombinácia,"
Pootočila hlavu a so smiechom žmurkla.
-"Sme rodina, to chápem"
Zrkadlo na luxusne zariadených záchodoch ešte luxusnejšie zariadeného baru ukazovalo presne to čo som očakávala. Make-up roztečený, vlasy neupravené, pod pazuchami machule od potu...no proste typická Alicia, typický "krásna".
-"Gemaaaaaa," zatiahla som otrávene "Prečo vždy vyzerám takto hrozne!?"
Vyšla z kabínky venovala mi chápavý pohľad a potom si ma za lakeť otočila k sebe.
-"Čože? Ako hrozne?! Moja milá tento mejkap som ti dávala ja, takže...je stále dokonalý,"
-"Ty už nepi," otočila som sa späť k zrkadlu.
-"A ty sa toľko nepodceňuj," opláchla si ruky, zdvihla hlavu, usmiala sa na svoj odraz v zrkadle a potom ma s takou istou vervou ťahala naspäť k stolu za ktorým nás čakali chalani, ich kamaráti, ďalší kamaráti a kamaráti ich kamarátov.
Čo mne na čele privodilo ďalšie vrásky a na stole ďalšie poháriky s neznámym alkoholom.
-"Poooď!" Gemma sa ma silou mocou snažila odviesť na parket.
Áno, bola som opitá viac, než dosť, ale nie až tak, aby som sa otŕčala na parkete. Vtedy vstal nejaký chalan, čo s nami sedel pri stole, zdrapil Gemmu okolo pása a odkráčal s ňou medzi dav tancujúcich ľudí. Prižmúrenými očami som pri stole hľadala Zayna. Zamračene sedel za stolom, s rukami zloženými na hrudi a pochmúrnym výrazom. Odrazu vstal a podišiel ku mne. Zľakla som sa ho. Musím uznať, že jeho výraz tváre mi pripomínal Kristy keď zistí, že jej došli cigarety.
-"Ideš fajčiť?" opýtal sa ticho a chrapľavo.
Nervózne som sa poobzerala dookola. Medzi obláčikmi dymu som spoznávala tváre Liama, Louisa aj Nialla. Harryho zakrýval chrbát neznámeho dievčaťa.
-"Fajn," odpovedala som a tackavo sa postavila.
Pred dverami baru mi podal krabičku.
-"Na!" štekol.
Roztrasene som sa natiahla a jednu si vzala.
-"Shit!" zanadával a zapálil si.
-"Čo?"
-"Ona! Do riti!" zakričal a zúrivo si potiahol.
Vedela som, koho tým myslí. Gemmu. Vtedy som zacítila ako mi v kabelke vibruje mobil.
-"Prosím?" opýtala som sa unavene.
-"Zlato? Si to...si to ty?" známy hlas.
Mamin hlas. Znel akosi...akosi divne.
-"No...hej," vymumlala som.
-"Musím s tebou hovoriť," hlesla.
Pozrela som na Zayna, ktorý si ticho fajčil a nad niečím úpenlivo premýšľal.
-"No, hovor," podišla som pár krokov do úzadia.
Bližšie k zamilovaným skupinkám, ktoré v podnapitom stave vyhodili z baru.
-"Čo sa deje?" opýtala som sa mami.
Prudký nádych. Prudký výdych a opäť nádych.
-"Mami, čo je?" pochytila ma panika.
Mama vždy vravela veci na rovinu. Vždy! No teraz...prečo to je inak?
-"Vieš, je to zložité, ale myslím, že máš právo vedieť to aj keď ti to musím oznámiť cez telefón"
-"Mami hovor!" posúrila som ju.
-"Kristy...Kristy našli pred pár hodinami..." nedopovedala.
Nemusela. Vedela som koniec vety. Vedela som čo sa stalo. No musela som to počuť. Musela som si to potvrdiť. Moje srdce tomu veriť teda rozhodne nechcelo.
-"Kristy našli kde? Čo?!"
-"Uf, dobre. Kristy našli mŕtvu" z mamy to vypadlo ako lentilka čo sa vám zasekne v krku a vy sa jej zbavíte len riadnym buchnátom po chrbte.
Ochabli mi všetky svaly. Celé telo sa mi zvalilo na zem, mobil som z posledných síl odhodila preč, ruky zaborila do trávy posadenej okolo baru, hlavu sklonila medzi ramená. Nie, to je...to je výmysel. Kristy nie! ONA ROZHODNE NIE!